Pomáhala v Adaševci: Aj ľudia na úteku chcú viesť normálny a pokojný život

Aj mesiac po návrate si vo svojej mysli dookola premietam mená, tváre, pohľady a hlasy ľudí, ktorých som stretla počas dobrovoľníčenia v srbskom Adaševci. Mali za sebou kus dlhej a náročnej cesty, a ďalší stále pred sebou. Stretnutia a rozhovory s nimi patrili medzi to najcennejšie, čo som v tie dni na srbsko-chorvátskej hranici zažila. Myslím, že uchovávanie si tohto zážitku v pamäti je prejavom môjho rešpektu: voči cestám a tým, čo ich podstupujú. 

Okolie sa ma pýta na dojmy z týždňa v Srbsku. Rada odpovedám, že som vlastne tým, čo som videla a zažila, nebola ani šokovaná, ani prekvapená. Pravdepodobne aj preto, že migráciu ako večný fenomén sledujem už dlhšie v rámci štúdia a práce. Na šok v zásade ani nebol dôvod, určite aj vďaka tomu, že situácia v blízkosti srbsko-chorvátskych hraníc je v týchto dňoch pokojnejšia, než bola povedzme pred dvomi mesiacmi, a my – dobrovoľníci sme nepracovali v krízových podmienkach.

Napriek tomu, každý deň v Adaševci bol plný emócií. Neznamená to nutne emócie negatívne či smutné, no pokiaľ sa deň čo deň dívate do desiatok očí, ktoré sú zmätené, hravé, unavené, veselé, plné otázok, obáv, ale aj nádeje, tak sa vaše vnútro ozve. Možno nie priamo na mieste, ale na konci dňa či po návrate do každodenného života.

Väčšinu svojho času v teréne som s ďalšími dobrovoľníkmi z Človeka v ohrození, Czech Teamu a ostatných na mieste pôsobiacich organizácií strávila v detskom kútiku – v priestore, kde sa mohli deti aspoň na chvíľu opäť stať deťmi, hrať sa, kresliť si. Práve kreslenie fungovalo nádherne, nielen u deciek, ako by sa dalo čakať, ale aj u dospelých. Rodičov aj nerodičov. Cez kresby mohli vyjadriť to, čo už dni, týždne a mesiace prežívajú a držia v sebe. Cez kresby sme sa k sebe približovali a mohli sme komunikovať tam, kde nestačil jazyk. Alebo si jednoducho vyplniť nekonečné čakanie na parkovisku. 

Asi nikdy nezabudnem na jeden adaševský večer, keď sa zhodou okolností oný detský kútik naplnil veľkými deťmi (rozumej tínedžermi a dospelými mužmi) a hromadne sa kreslilo, sústredene a nadšene, a rozprávalo sa o domove, rodine, ceste alebo len obyčajných životných maličkostiach.

Možno to vyznie ako klišé, ale ten večer bol pre mňa súhrnom momentov, ktoré človeka presvedčia o tom, že je jedno, „či ja som Európanka a ty si z Afganistanu, spoločných máme jazykovo len pár desiatok slov a naše doterajšie životy boli naplnené úplne rozdielnymi udalosťami a činnosťami.“ Stále sme všetci len tí istí ľudia, ktorí chcú viesť normálny a pokojný život, a kúsok šťastia. A občas sa len tak posadiť, zobrať do ruky pastelky a pokecať.

Autorka textu: Monika Svetlíková

Fotografie: Jan Zeman

Prečítajte si aj: V čo dúfajú ľudia na úteku – blog dobrovoľníčky z terénu