Nejde o národnosť, ale o to, akými sme ľuďmi: rozhovor s Ukrajinkou Darynou

Od začiatku vojny požiadalo na Slovensku už vyše osemdesiat tisíc odídencov z Ukrajiny žiadosť o dočasné útočisko na Slovensku. Pre mnohých Ukrajincov sa tak Slovensko stalo domovom. S Darynou sme sa rozprávali o jej detstve na Ukrajine a dnešnom živote na Slovensku, ako aj o jej skúsenostiach s dobrovoľníctvom.

Darynka, prečo si sa rozhodla prísť na Slovensko?

Moja sestra žije dlhodobo na Slovensku a ako jej, tak aj mne a celej rodine sa Slovensko veľmi zapáčilo z jej rozprávania a návštev. Je to pekná a pokojná krajina s dobrými ľuďmi. Po strednej škole som sa rozhodla ísť študovať environmentalistiku, prišla vojna a moje štúdium pokračovalo v Bratislave. Vojna v mojej rodnej krajine – Ukrajine, zmenila životy mnohých ľudí, ja som jednou z nich. Túto zmenu nebolo ľahké prijať, prejsť ňou, ale vďaka organizáciam, akou je Človek v ohrození, to bolo jednoduchšie a bezpečnejšie. Ja sama som sa stala hneď od začiatku vypuknutia vojny, dobrovoľníčkou.

Ako vnímaš Ukrajinu dnes v porovnaní s detstvom, ktoré si tam strávila?

Momentálne vnímam svoju zlomenú psychiku (úsmev), ale na Ukrajinu mám veľa pekných spomienok, a s mnohými kamarátmi som ostala v kontakte. Od svojho príchodu na Slovensko však vnímam, že sa nechcem vrátiť späť.

Aká bola situácia na Ukrajine pred vypuknutím vojny? Tušili ľudia, že sa niečo stane?

Vypuknutie vojny nebolo prekvapivé. Vojna na Ukrajine trvá už od roku 2014, a aj keď bola len na východe, všetci Ukrajinci si jej boli vedomí. Posledný týždeň pred vypuknutím sme mali pocit, že sa niečo stane, ale každý mal nádej, že to predsa len neskončí vojnou v celej krajine. Bohužiaľ, potom to prišlo.

Keď si sa v to ráno zobudila do vojny, aké si mala pocity?

Nevedela som, čo mám robiť. Východisko bolo Slovensko. Povedala som mame, aby sa zbalila a celá rodina prišla rýchlo na Slovensko kvôli chaosu, ktorý v krajine nastal. Moja mama chcela čakať, a nakoniec na Ukrajine s otcom ostali. Otec je zubár, a od vypuknutia vojny, ktorá priniesla veľké a rýchle zdražovanie, musí veľmi veľa pracovať. Prežíva veľký stres, ale „posťažuje“ sa len mne. Mama pracuje v štátnej poliklinike vo vojenskej časti, a to prináša aj také situácie, že keď zaznejú sirény, sedia aj šesť hodín denne pod zemou.

Je sirény počuť často?

Na začiatku neboli v našej oblasti také časté, ale od marca hučia niekedy denne aj šesť až osem hodín. Ľudia si na ne už zvykli, dnes si pri nich vedia aj vypiť kávu.

Spočiatku sme zaznamenali veľkú solidaritu zo strany Slovákov, ktorí chceli pomáhať. Dnes sa pri spravovaní sociálnych sietí stretávame s negatívnymi komentármi. Ľudia sa javia unavení z podpory iných. Aké sú tvoje osobné skúsenosti, vnímaš rozdiel prístupu na začiatku a teraz?

U mňa osobne nevidím rozdiel, ale u iných áno. Sú ľudia, ktorí šíria negatívne komentáre, vôbec ale nie je pravda, že by teraz kvôli pomoci nemohli slobodne žiť. To, že sa začala vojna, neznamenalo, že sa ľudia museli vzdať svojho komfortu a naplno pomáhať Ukrajine. Znamenalo to, že mohli pomôcť koľko ich duša chcela a koľko ich možnosti dovolili, a to je všetko.

Pomoc nie je trestom. Hovorí však o človeku. Keď je človek spokojný so svojím životom, tak bude spokojný aj vtedy, keď pomôže Ukrajincom. Viem, že situácia na východnom Slovensku je ťažšia, keď je tam veľa utečencov, ale väčšina Ukrajincov, ktorí sú tu a ktorých poznám, pracuje. Tiež si vážim na Ukrajincoch, že rešpektujú pravidlá.

Ako vnímaš, že sa toľko krajín zomklo na pomoc Ukrajine? Naša česká pobočka darovala Ukrajine vyše osemdesiat miliónov eur, my sme vyzbierali viac než osem a pol milióna eur. Ide o obrovský nárast vo vyzbieranej pomoci v porovnaní s predošlými rokmi.

Som veľmi hrdá na Slovákov, že pomáhate, a som za to veľmi vďačná. Mám už päťdesiat percent rodiny zo Slovenska a vždy hovorím, že som na päťdesiat percent Slovenka. Nebudem konkretizovať, ale poznám ľudí, ktorí mi povedali, že Ukrajine pomáha celý svet, tak oni budú pomáhať iným. Povedali mi to na začiatku vojny a ja som najskôr neporozumela, čo mi povedali. Bola som unavená po celom dni dobrovoľníctva. Neskôr som si to uvedomila a bola som nahnevaná, no potom som pochopila, že je to voľba každého človeka. Kto chce pomáhať iným, nech pomáha. Kto chce pomáhať mojej krajine, nech pomáha.

Tvoje rozhodnutie byť dobrovoľníčkou padlo na začiatku?

Áno. Od začiatku som pracovala na hlavnej vlakovej stanici. Počas prvých týždňov som bola jednou z najdôležitejších dobrovoľníkov pre znalosť štyroch jazykov. Z Ukrajiny prišlo veľa zahraničných študentov a ja som niekedy využila angličtinu, niekedy nemčinu. Potom to bolo ťažké, lebo bola zima, a my sme chodili v noci autom ubytovávať ukrajinských odídencov. Do noci som bola na nohách a aj keď som rada pomohla, už som viac nevládala. Nebudem hovoriť o fyzickom zdraví, moja psychika však išla dole. Začala som preto pomáhať inak, prostredníctvom zbierok peňazí a materiálnej pomoci.