Po 15 rokoch naspäť do školy – maturita v dospelosti
Renáta Bílá zo Snakova má 38 rokov, manžela, dospelého syna. Na prvý pohľad je to žena ako mnohé iné, s tým rozdielom, že o pár dní ju čaká maturita a stane sa oficiálne kozmetičkou a vizážistkou.
Renáta sa po základnej škole učila za krajčírku, ale po dvoch rokoch musela školu prerušiť, keďže otehotnela. Materstvo a kolobeh bežného života a práce ju zamestnali natoľko, že na školu už nebolo viac času. Jej cesty ju medzičasom zaviedli do nášho komunitného centra vo Sveržove, kde v nej naše komunitné pracovníčky vytušili potenciál a navrhli jej, či by sa nechcela do školy vrátiť a urobiť si maturitu. Vrátiť sa po vyše 15 rokoch do školských lavíc? Spočiatku si to Renáta nevedela vôbec predstaviť. „Nechcela som, bála som sa, že to nezvládnem,“ spomína na svoju prvú reakciu. Potom sa nad všetkým lepšie zamyslela a musela priznať, že možno majú vo Sveržove pravdu.
V dnešnej dobe je ťažké zamestnať sa bez maturity a pre nás Rómov je to ešte o čosi ťažšie. A tak som sa „na staré kolená“ vrátila do školy. Presnejšie na Súkromnú strednú odbornú školu v Bardejove, kde som externe študovala odbor vizážistka-kozmetička.
Renáta Bílá
Ako prebiehalo jej štvorročné štúdium? Vzhľadom na pandémiu všelijako. Väčšinou študentky dostávali od vyučujúcich študijné materiály, ktorým sa doma po práci po večeroch venovali a následne svoje vedomosti prezentovali na ústnych skúškach. Ešte mám v pamäti svoje študijné roky a tak sa Renátky trochu podpichovačne pýtam, či sa učievala priebežne, alebo až „keď jej horelo do topánok“ a blížil sa termín skúšky. Renáta je však vzorná študentka: „Učila som sa priebežne. Keď mi posielali materiály, vždy som si ich študovala. Keď som mala polročné skúšky, to bol taký obrovský stres, že som tri noci nespala,“ spomína dnes už s úsmevom na tvári.
Nakoniec všetko dobre dopadlo a skúšky som urobila. Aj vďaka pomoci komunitných pracovníkov vo Sveržove, ktorí mi pomáhali, tlačili mi materiály na štúdium, povzbudzovali ma a podporovali, ako sa dalo.
Renáta Bílá
Učila sa po večeroch
Spočiatku mávala Renáta aj prax v kozmetickom salóne, ale počas pandémie sa praxovať nedalo. Počas štyroch rokov prišli aj ďalšie náročnejšie chvíle. Napríklad v období, keď prišla o prácu. Keďže podmienkou štúdia je, aby človek prácu mal, Renáta sa zmierovala s tým, že bude musieť so školou skončiť. Našťastie jej opäť pomohli dobrí ľudia, vďaka ktorým sa zamestnala najskôr v Rómskom centre a neskôr v KBS v Prešove a v štúdiu tak mohla pokračovať. Podporu dostávala aj doma od manžela a syna, ktorí jej v slabých chvíľach, keď sa musela veľa učiť, opakovali, že čo začala, to musí dokončiť. Napokon, aj Renátin syn chodí do školy, takže boli doma dvaja študenti a navzájom si držali palce.
Praktická a písomná maturita z anglického a slovenského jazyka je za ňou. Ako jej to išlo? Pred písaním slohu sa vraj pomodlila, a potom to už išlo samé, akoby jej slová diktoval ktosi zhora. Miesto požadovanej jeden a pol strany napísala dokonca dve a pol strany. Teraz ju čaká ústna časť, musí pripraviť prezentáciu svojich prác. Počas rozhovoru nám ukazuje v telefóne fotografie do detailu prepracovaného umeleckého mejkapu, ktorý vytvorila a my vôbec nepochybujeme o tom, že by ústnu maturitu „nedala“.
Bez podpory by to bolo ťažšie
Náš rozhovor sa blíži ku koncu a Renáte leží na srdci ešte čosi. Chcela by veľmi poďakovať všetkým ľuďom, ktorí jej na ceste za vzdelaním pomohli a stále pomáhajú. Všetkým darcom a darkyniam, vďaka ktorých príspevkom si mohla platiť poplatky za školu, cestovné náklady, študijné pomôcky a materiály. Špeciálne poďakovanie patrí jej osobnému darcovi, ktorý jej posielal platbu na školu dlhodobo a pravidelne. V škole si pomáhali aj vzájomne so spolužiačkami a mali veľmi dobrú triednu učiteľku aj majsterku, ktorým tiež patrí Renátkina vďaka. A napokon sú tu ľudia z Komunitného centra vo Sveržove, Jarka Krukárová, Maroš Kušnír a ďalší, ktorí mali na Renátku správny odhad, pomáhali jej a aj vďaka ktorým bude mať čoskoro v rukách maturitné vysvedčenie. „Tím patrí tiež moja obrovská vďaka, vraveli mi, že ešte mi bude smutno za školou,“ usmieva sa Renáta a priznáva, že je na seba hrdá, že to dokázala. Inšpirovala aj iné ženy vo svojom okolí, ktoré zvažujú, že sa do školy tiež vrátia. Dvere majú otvorené, možnosť externého štúdia je dostupná pre každú záujemkyňu či záujemcu.
Renáta nám sľúbila, že nám pošle fotografiu s maturitným vysvedčením. Budeme jej držať palce na jej ďalšej ceste. Chcela by sa venovať tomu, čo vyštudovala, ale rovnako ju to ťahá aj k práci s deťmi, ktoré má rada a má v tom už prax. A moja posledná otázka: bude po maturite oslavovať? Renátka cudne sklopí zrak a odpovie: „Nie, možno len trošku.“
Ak vás Renátin príbeh zaujal a radi by ste pomohli iným ľuďom na ich ceste za vzdelaním, môžete tak urobiť kúpou Skutočného darčeka (Ženská sila alebo Šanca na vzdelanie):
