Mám nádej, že raz budeme celá rodina opäť spolu – 20. jún nám pripomína Deň utečenctva
Každý rok 20. júna si svet pripomína silu a odvahu ľudí, ktorí boli nútení utiecť zo svojej rodnej krajiny, aby unikli konfliktu alebo prenasledovaniu. Svetový deň utečencov a utečenkýň vyzdvihuje ich práva, potreby a sny a pomáha mobilizovať politickú vôľu a zdroje, aby títo ľudia mohli nielen prežiť, ale aj prosperovať. Pri tejto príležitosti s vami dnes zdieľame päť skutočných, dojemných a silných príbehov utečenkýň, ktorým Človek v ohrození pomáha. Vybrali sme aj dve epizódy podcastu Svet medzi riadkami, ktoré sa venujú téme utečenectva z rôznych perspektív. Pripomeňte si Deň utečenectva s nami!
Musím ostať človekom aj v tej najťažšej situácii
V predvečer vojny som zažila nádherný deň. S priateľmi a našimi deťmi sme boli v lese a neskôr som strávila romantický večer s mojim partnerom. Keď som ráno o šiestej otvorila oči v očakávaní ďalšieho pekného dňa, priateľ mi oznámil, že nás napadli Rusi. Je tu vojna. V tom momente sa mi zrútil svet. Na ten pocit smútku, kŕča a nedôvery nikdy nezabudnem.
Už od detstva som sa vojny a života vo vojne veľmi bála. Strach som si vysvetľovala tým, že moja stará mama prežila ako dieťa druhú svetovú vojnu a veľmi živo nám vnúčatám rozprávala zážitky z toho obdobia. Aj pri sledovaní filmov s vojnovou tematikou som vždy veľmi súcitila s ľuďmi, ktorí museli žiť na pozadí bojov. Utešovala som sa, že ako dobre, že sa takéto niečo nedeje tu, že je to kdesi ďaleko.
Cítiť závan vojny vo svojom dome, cítiť nevyhnutnosť situácie, jej neuveriteľný rozsah, to je skutočná hrôza! Po 24.2. sa mi zapli všetky štádiá prežívania smútku, od popierania, cez hnev, depresiu až po prijatie. Šokujúci pre mňa pritom nebol len samotný fakt vojny, ale aj to, že ide o vojnu s ruským ľudom. Pre mňa boli totiž Rusi vždy rovnakí ľudia ako my. V škole sme sa učili po rusky, hodiny ruského či ukrajinského pravopisu a ruskej a ukrajinskej literatúry boli rovnocenné. Aj moja rodina bola medzinárodná. Otec Rus, mama Ukrajinka. Preto ten šok. Dennodenne mučila moje vedomie otázka „Prečo?“.
V prvých dňoch po invázii som nemohla jesť. Mala som pocit, ako by sa mi vrátil Covid, necítila som chuť ani vôňu. Mechanicky bez ochutnávania som varila jedlo pre deti. Už si presne nepamätám, ako dlho to trvalo, ako dlho som pila len vodu. Pocit, ktorý ma sprevádzal po celý čas, bol pocit bezbrannosti. Pocit neuveriteľnej zraniteľnosti, ktorý hádam ani nie je charakteristický pre dospelého človeka.
A potom som videla vybuchnúť susedný dom, v ktorom zomrelo niekoľko ľudí. Bože, ako rýchlo sa dokázala tá obrovská pevná nehybná stavba premeniť v priebehu niekoľkých sekúnd na prach. Pocit bezmocnosti a rýchlosť skazy ma šokovali rovnako ako smútok, ktorý sme cítili pri triedení sutín a ukrývaní detí. Tie pocity sa občas objavia aj teraz, keď som v bezpečnej krajine. Zvuk lietadiel ma zakaždým vyruší. Silvestrovský ohňostroj vo mne vyvolával napätie, nie radosť.
Mojou najcennejšou osobnou skúsenosťou v celom tomto procese bola moja schopnosť celé to ustáť, udržať si akúsi rovnováhu. Pamätám si cestu autobusom na Slovensko. Netušila som, kam ideme, kde budeme večer spať, čo budeme jesť.
V duchu som si však povedala, že taký je život. Takto sa teraz vyvinuli okolnosti a ja musím ostať človekom aj v tej najťažšej situácii. Život ma postavil pred túto úlohu a ja ju musím zvládnuť. Je to ako hádanka, ktorú musíte nejako vyriešiť. Tak riešim. Vojna je vážnou skúškou ľudskosti. Dúfam, že sa mi v nej podarí obstáť.
Utečenkyňa Svetlana z Ukrajiny, 44
Život už nikdy nebude taký, aký býval
V prvých hodinách sa zdalo, že sme stratili všetko. Život už nikdy nebude taký, aký býval. Dramaticky sa zmenil. Posledné februárové dni a začiatok marca ubiehali tak, akoby sa čas zastavil. Akoby to bola jedna dlhá éra, ktorá nemá nádej konca.
10. marca sme boli svedkami bombardovania okolitých dedín. Práve tento dátum považujem za deň našich druhých narodenín, pretože aj nás sa dotklo bombardovanie.
Utečenkyňa Valeria z Ukrajiny
Stratili sme o domov a museli odísť do inej krajiny. Bolo ťažké sa tu adaptovať, hľadieť do oči ľuďom, ktorí vás nikdy nepochopia (a ani nechcete, aby vás pochopili, pretože nikto si nezaslúži, aby si tým prešiel). Ale som nesmierne vďačná za pomoc veľmi milých a starostlivých ľudí, ktorí nám pomohli pozbierať sa po kúskoch. Čo mi pomáha vydržať? Inšpirujú ma pozitívni ľudia, tí. Vojna nám ukázala, že si treba vážiť život – je to to najcennejšie, čo máme.
Valeria, 35
Život v okupácii je ako život vtáka v klietke
Naša rodina pochádza z mesta Genichesk, ktoré sa nachádza na brehu Azovského mora. Od prvých dní vojny až po súčasnosť zostáva mesto obsadené. Ráno 24. februára, rovnako ako u mnohých Ukrajincov a Ukrajiniek, mi navždy zostalo v pamäti. Zobudili sme sa na tupé výbuchy. Nasledovali početné telefonáty priateľov. Čo sa to deje? Nepochopenie, strach, slzy. To všetko sa v nás miešalo.
Život v okupácii je ako život vtáka v klietke. Každý, kto to zažil, pochopí.
Utečenkyňa Natalia z Ukrajiny
V apríli sme si zbalili len nevyhnutné veci a vyrazili sme, nevedno kam. Míňali sme nekonečné kontrolné body a vpred nás hnal len jeden jediný pocit – zachrániť životy detí. Už rok sme oficiálne utečencami na Slovensku. Ja som pracovala ako učiteľka, môj manžel mal firmu a naše deti študovali. Slovensko je priateľská krajina s láskavými a úprimnými ľuďmi. Napriek všetkej podpore je však mimoriadne ťažké nájsť si v nej miesto. Hlavným problémom je zamestnanosť. Od prvých dní sme odmietali finančnú podporu a hľadali sme si prácu.
Adaptácia našich detí bola tiež neľahká. Dcéra študovala na dvoch školách súčasne: online v ukrajinčine a offline v slovenčine. Syn pokračuje v štúdiu na Kyjevskej univerzite. Je to obrovská záťaž. Všetkým nám chýba náš domov, naši rodičia…
Napriek všetkému viem, že to najdôležitejšie je, že sme všetci spolu. My Ukrajinci a Ukrajinky sme silní, pracovití a odolní ľudia. A učíme to aj naše deti. Som veľmi vďačná Slovensku za prístrešie a možnosť pracovať. Keď vojna skončí víťazstvom, pôjdeme domov, aby sme sa nadýchli nášho vzduchu, pozreli sa na naše more.
Natalia, 46
Mám nádej, že raz budeme celá rodina opäť spolu
Pred vojnou som sa cítila šťastná, mala som svoje ciele. Teraz moja hlava častokrát nevie, čo robiť, ale telo niečo robiť musí. Aby som len nesedela a nerozmýšľala nad vojnou, aby som nemala depresie. Budúcnosť vidím ako nepopísanú knihu. Moja rodina je stále rozdelená, nevidím šťastnú budúcnosť. Teraz nie. Mám však nádej, že raz nastane čas, že naša rodina bude opäť celá spolu.
Helena, 29
Utiecť sa nám podarilo len vďaka podplateniu autorít
Samara Saado na univerzite študovala históriu. Bývala v dedinke Zara v Sýrii. Jej otec odišiel na dôchodok vyrábať provizórne skleníky a pestovať zeleninu. Potom vypukla vojna v Sýrii, kvôli ktorej musela opustiť svoj domov a utiecť do Libanonu.
Utiecť sa im podarilo len vďaka podplateniu autorít na hraniciach. 12. apríla 2013 utiekli do Libanonu. ,,Odchádzali sme o 5:00 ráno a išli sme trasou, ktorá by mala zabrať maximálne tri hodiny. Dorazili sme o 23:00 v noci, pretože nás na každom kroku kontrolovali.”
Nasledujúce dva mesiace strávili v domčeku v Tripolise, ktorý zdieľali so štyrmi ďalšími rodinami. Neskôr sa presunuli do Akkaru, kde sa k nim pridali mama a brat. Nebolo to jednoduché – nedostatok jedla, financií na zaplatenie nájmu a pod jednou strechou žilo 10 ľudí. V tomto období Samaru požiadal jej muž o ruku. Zranenia, ktoré manžel utrpel počas vojny, mu v tom období znemožňovali pracovať, a tak nezostávali peniaze na nájom.
Rodina sa rozrastala, Samara čakala dieťa, bolo potrebné zarobiť peniaze. Manžel odišiel pracovať do Bejrútu, odkiaľ mu majiteľ firmy nedovolil odísť. Samaru kvôli tomu vysťahovali z príbytku a musela sa presunúť k svojej rodine. Nový člen rodiny bol napokon dôvodom návratu Samarinho manžela.
Momentálne žije rodina v Tlieli a aj napriek ťažkostiam, ktoré prežili, stále čelí obrovským výzvam. Samara je veľmi vďačná za aktivity, ktoré organizuje Človek v ohrození pre utečenkyne v Libanone v rámci projektu „Zavedenie udržateľnej vodnej infraštruktúry na zlepšenie kvality vody a obnovu nevyužívanej poľnohospodárskej pôdy a budovanie kapacít zraniteľných skupín obyvateľstva v severnom Libanone s cieľom zmierniť environmentálnu a hospodársku krízu“ ktorý je podporený zo zdrojov SlovakAid a realizovaný v spolupráci s našou miestnou partnerskou organizáciou Fair Trade Lebanon. Samara sa zúčastnila plateného praktického tréningu, získala zručnosti a zlepšila svoje šance na trhu práce. Podľa nej sa jej vďaka organizácii bude lepšie dariť a nebude sa musieť strachovať o budúcnosť svojich detí.
Vedeli ste, že v najhoršej pozícii sa ocitajú ženy-cudzinky? Vypočujte si dve epizódy nášho podcastu Svet medzi riadkami, ktoré sa venujú téme utečenectva z rôzynch perspektív.
Diery v zdravotníctve, školstve, na pracovnom trhu, v nájomnom bývaní. Príchod odídencov len zvýraznil problémy, ktoré máme na Slovensku dlhodobo, hovorí riaditeľ Migračného úradu Ján Orlovský.
Úrad, ktorý sa dovtedy staral o osudy pár stoviek ľudí, zrazu evidoval 115-tisíc odídencov a odídenkýň. Ako sme nazerali na ľudí z Ukrajiny v v minulosti, ako tesne po vypuknutí vojny a ako ich berieme dnes? Aj to sa dozviete v podcaste Svet medzi riadkami.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aký komfort ako obyvatelia Európskej únie máme?
Ak žijeme v cudzej krajine, v ktorej sa nám nepáči, jednoducho si zbalíme kufre a môžeme sa vrátiť do bezpečia domova. No pre ľudí z tretích krajín to také jednoduché nie je. Obzvlášť, ak sú zo svojich domovov nútení odísť. Neovládajú jazyk, nemajú tu rodinu, známych. Nepoznajú miestne pomery, ani zákony. Sú radi, že sa im niekde podarí zamestnať sa. Neraz pracujú aj za takých podmienok, ktoré by boli pre našincov nemysliteľné. Robia bez pracovnej zmluvy, za menej ako minimálnu mzdu, zadarmo ťahajú nadčasy.
V najhoršej pozícii sa ocitajú ženy-cudzinky. Ak sem príde utečenecká rodina, otec zväčša pracuje a žena zostáva izolovaná doma s deťmi. Je omnoho menej pracovných ponúk, pri ktorých by firma vôbec zvážila, že zamestná cudzinku. A deje sa to aj tým, ktoré majú vysokoškolské vzdelanie, dokonca v profesiách, ktoré sú na Slovensku nedostatkové.
