Prejsť na hlávný obsah
12 máj 2023

Chcem, aby bolo v našej škole dobre VŠETKÝM bez rozdielu

Prinášame vám rozhovor s riaditeľom žilinskej základnej školy Jarná, s pánom Kotmanom. Prezradil nám v ňom, prečo je ich škola mimoriadne inkluzívna, čo by poradil školám, ktoré možno váhajú s prijatím „iných“ detí a čo sa bude toto leto u nich v škole diať.

Pán riaditeľ Kotman vo svojej kancelárii.

Najskôr nám prezraďte, aká bola cesta k vášmu povolaniu, najskôr učiteľa, neskôr riaditeľa školy?

Keď som ako škôlkar trafil súdružku učiteľku snehovou guľou, celú cestu nazad z prechádzky sa mi vyhrážala, až som napokon zo škôlky ušiel. Keď som v časoch socializmu chodil do školy, stále som sa niečoho bál, bolo mi tam zle. Ako žiakovi. A preto som sa najskôr stal učiteľom. Aby „mojim“ deťom“ v škole už zle nebolo, aby sa do školy tešili (Vraj sa to podarilo, vraveli mi ich rodičia). No aj keď som chodil do školy ako učiteľ, stále mi tam bolo zle, stále to „nebolo ono“. Tak som sa stal riaditeľom, aby učiteľom v škole už zle nebolo. Chcem, aby naša škola bola tá, v ktorej bude všetkým ľuďom dobre. Deťom aj dospelým.

Na Slovensku je pomerne málo škôl, ktoré majú taký vysoký počet žiakov a žiačok z Ukrajiny, ako máte vy. Navyše, na vašej škole sa vzdelávajú aj deti z rómskeho prostredia. Čo stojí za rozhodnutím, že vaša škola bude inkluzívna? Aké sú vaše motivácie?

Je to akési riadenie osudu. Ihneď po vypuknutí vojny v Ukrajine som začal pomáhať, nerozmýšľal som o inom, len o pomoci. Organizoval som zbierku a následne sa to už rozbehlo samé, ako snehová guľa. Začali k nám prichádzať mamy so svojim deťmi, ktoré potrebovali pomoc, a o pár týždňov po invázii ruských vojsk na Ukrajine sme ich mali v škole zhruba dvesto. Koncom školského roka 2021/2022 sme mali v škole teda okolo 40 ukrajinských detí. Dnes ich je už približne 60. Na škole máme aj niekoľko rómskych detí.

Žiaci a žiačky základnej školy na Jarnej ulici v Žiline.

Moje rozhodnutie pomáhať všetkým deťom je jednoducho vo mne. Inklúzia však nie je stále celkom prijímaná.

Ján Kotman

Narážate na zamestnancov? Aké sú ich reakcie? Nepovažujú taký počet žiakov a žiačok z iného ako slovenského prostredia za záťaž?

Niektorí učitelia považujú všetky deti s prekážkou v učení za záťaž a prekážku vo svojej práci.

Čo by ste poradili iným školám, ktoré majú z inklúzie v takejto miere obavy, prípadne sa na ňu necítia pripravené?

Nech to skúsia a idú do toho. Pocit z poskytnutia pomoci stojí za to. Nehovoriac o vďačných pohľadoch matiek týchto detí. Okrem toho tie deti sú šikovné a môžu nám byť v mnohom inšpiráciou. Inklúzia je prospešná pre všetkých.

Krátko po príchode ukrajinských žiakov a žiačok ste začali spolupracovať aj s neziskovým sektorom. Pomohla vám táto spolupráca, ak áno, ako? Prípadne v čom vám bola prínosná práca konkrétne s našou organizáciou?

Predovšetkým som získal dobrý pocit z toho, že o nás, ktorí chceme pomôcť, niekto „zakopol“. (Musím povedať, že je to aj vďaka niekoľkým z nás, ich osobnej aktivite.) Spolupráca s vašou organizáciou mne osobne pomohla sa utvrdiť v tom, že moja aktivita má zmysel. Zistil som, že je stále veľa dobrých ľudí.

Vy sám sa zapájate aj do mimoškolských aktivít, napr. do letných táborov. Toto leto cez prázdniny vaša škola otvorí brány aj pre deti, ktoré ju počas školského roka nenavštevujú. Čo stojí za týmto rozhodnutím?

Minuloročný letný tábor robila organizácia Ukrainska Spilka a zapojil som sa do aktivít ako súkromná osoba, rovnako ako naša špeciálna pedagogička, pani Hana Malgotová a školský psychológ Adam Čvirik, ktorí pomáhali s metodickým vedením a ďalšou organizáciou tábora. Toto leto sa letný tábor bude konať už v našich priestoroch a bude určený pre slovenské, ukrajinské aj pre akékoľvek iné deti. A rozhodnutie poskytnúť priestor školy zaujímavým a milým aktivitám mi príde ako niečo úplne normálne.

S akými problémami ste sa najčastejšie v rámci školy stretávali pri ukrajinských deťoch? Čo deťom pomohlo a čo, naopak, nenaplnilo vaše očakávania?

Ako prvé mi napadá nepochopenie. Tieto deti sa na Slovensko neprišli v prvom rade učiť. Na Ukrajine „prší.“ A oni sa prišli „schovať pred dažďom“. Niektoré maminky vraj nekomunikujú. No a čo? Vieme čo zažili a zažívajú? Niektoré deti nemajú záujem o učenie… Nezabúdajme, „prší“… Pomohlo im/nám hodiť nás do vody a riešiť aktuálne výzvy rýchlo a bezodkladne. Vďaka Ukrainskej Spilke v našej škole prebiehajú kurzy slovenského jazyka. Toto je naozaj veľkou pomocou týmto deťom a o kurzy je veľký záujem. Pre deti sú bezplatné a vedú ich naše dve panie učiteľky, ktorým odmenu za túto prácu zabezpečuje Ukrainská Spilka.

Ktoré deti (možno podľa veku) sa na naše školské prostredie adaptovali lepšie a ktoré horšie?

Mladšie deti sa určite adaptovali lepšie, keďže sú prispôsobivejšie. Samozrejme, vnímam, že mnohé z detí z Ukrajiny zažili veci, o ktorých my netušíme. A to treba brať tiež do úvahy.

Na záver môžete povedať nejaké posolstvo alebo odkaz našej spoločnosti či školám.

Milí priatelia v školách na Slovensku. Veľa vecí funguje. Väčšina. Vlastne všetko. Len občas sa stane, že nás niečo trápi. Soplík, sťažnosť laika… Uvedomme si, že tých pozitívnych vecí je podstatne viac, ako tých zlých.

Ďakujeme za rozhovor a želáme, aby sa škola na Jarnej ulici v Žiline so svojim prístupom k inklúzii stala inšpiráciou pre iné školy na Slovensku.

Zdieľaj na:

Naše projekty

Skutočný darček

Festival jeden svet

Globálne vzdelávanie