Vždy som mala nablízku ľudí, ktorí ma podporili

Vyrástla vo veľkej rómskej rodine s 13 súrodencami a už od mala tušila, že to chce v živote dotiahnuť ďalej. Ako prvá zo súrodencov zmaturovala, následne sa zamestnala, avšak myšlienka posunúť sa ešte o kúsok vpred jej stále vŕtala v hlave. Rozhodla sa preto zariskovať, podať výpoveď v práci a vrátiť sa do školských lavíc. Vysokoškolských. Denisa Billá je naša štipendistka, ktorá napriek neľahkým podmienkam a viacerým prekážkam v živote vyštudovala Prešovskú univerzitu. Prinášame vám jej inšpiratívny príbeh.

Deniska je drobná, krehko pôsobiaca žena z obce Petrová. Narodila sa do mnohopočetnej rodiny so 14 deťmi ako siedma v poradí. Stretli sme sa v našom komunitnom centre vo Sveržove, kam ako mladá študentka pravidelne chodievala, a ktoré tiež zohralo podstatnú úlohu v jej budúcom smerovaní. Dievčatá z vedľajšej Kávičkárne nám pripravili latté a my sme sa pustili do rozhovoru.

ŠKOLA

Po základnej škole v Petrovej študovala Denisa najskôr tri roky za pekárku, ale už vtedy tušila, že výučný list jej v živote stačiť nebude. Dorobila si preto nadstavbu v odbore podnikanie a úspešne zmaturovala. Počas stredoškolských rokov zvykla navštevovať naše komunitné centrum, kde využívala možnosť doučovania. „Na oplátku“ tam chodila vypomáhať ako dobrovoľníčka pri aktivitách s deťmi. Lepšie sa spoznala s našimi kolegami a kolegyňami a oni v nej zasa vytušili talent. Napríklad naša Jarka Krukárová, ktorá centrum vo Sveržove vedie, a na ktorú miestni obyvatelia z komunity aj mimo nej nedajú dopustiť. Práve ona bola jedným z viacerých oporných bodov pre mladú ženu, ktorá túžila prekročiť svoj tieň dievčaťa z marginalizovanej rómskej komunity, ale nevedela celkom presne, ako to má urobiť.

PRÁCA

Po maturite sa Denisa rozhodla nájsť si prácu, keďže sa potrebovala finančne osamostatniť, postarať sa sama o seba. Pomerne rýchlo dostala z rodnej obce ponuku ísť pracovať ako asistentka na obecný úrad. Prijala ju. Popri práci na úrade si urobila dvojročné pedagogické minimum v odbore učiteľka pre 1. – 4. ročník, keďže ju to vždy ťahalo k deťom, ale odvahu vyskúšať vysokú školu v tom čase ešte nemala. „Bála som sa o tom vôbec len uvažovať, preto som si urobila aspoň to minimum. A prečo som sa bála? Nuž lebo v mojom okolí som nemala nikoho, kto by mi mohol ísť príkladom. Nik z mojej rodiny neštudoval. Chýbala mi motivácia, povzbudenie. A druhá vec boli financie. Vtedy som ešte netušila, že existujú štipendiá a podpory. Pokračovala som teda vo svojom zamestnaní na obecnom úrade. Boli to viac-menej papierovačky a vedela som, že to nebudem chcieť robiť celý život. Postupne som v sebe opäť začala otvárať otázku, čo ďalej.“

ŽEBY VYSOKÁ?

„Síce som si urobila pedagogické minimum, cítila som však, že na to, aby som mohla ísť  reálne učiť, mi to stačiť nebude. Vedela som, že mám málo vedomostí a najmä zručností, aby som sa mohla postaviť pred katedru a vzdelávať deti,“ spomína Denisa na pocity po skončení pedagogického minima.

Pomerne zlomový moment v jej príbehu nastal počas jej návštevy nášho komunitného centra, kde sa len tak medzi rečou zverila nášmu kolegovi o tom, že ju láka ísť na vysokú školu, ale nevie si reálne predstaviť, ako by to zvládla a utiahla aj finančne. On ju povzbudil a navrhol jej, že by rozhodne mala vyskúšať život mimo osady, že jej tam je škoda. Zároveň jej objasnil, že štúdium na vysokej škole vôbec nemusí byť také nereálne a zložité, ako sa obáva. Mohla by  predsa dostávať štipendium.

Najskôr som si to vôbec nevedela predstaviť. Bývať sama, starať sa sama o seba, navyše tam, kde nikoho nepoznám. Moja prvá reakcia bola – nie! Potom však nasledoval rozhovor s Jarkou a Ankou z komunitného centra, ktoré ma veľmi silno povzbudili, aby som to aspoň vyskúšala. A tak bolo rozhodnuté. Idem do toho, bude zo mňa vysokoškolská študentka. Podala som si prihlášku na denné štúdium na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity.

Denisa

DRUHÝ DOMOV

A čo na to jej rodina? „Nuž, samozrejme, že rodičia si lámali hlavu nad tým, ako som mohla prácu, ktorú som mala doslova pod oknom, nechať tak a pustiť sa do neistých vôd vysokoškolského štúdia. Síce ma nepovzbudzovali, ale ani mi nič nezakazovali. Potrebovala som však niekoho, kto mi bude kryť chrbát a tým bolo osadenstvo komunitného centra tu vo Sveržove.

Vedela som, že sem môžem kedykoľvek prísť po povzbudivé slovo či po podporu. Áno, aj po tú finančnú. Chodievala som sem, aby ma doučovali anglický jazyk, ale sama som tu robila dobrovoľníčku, takže som cítila, že tu mám akoby svoje miesto. Miesto, kde sa mi ľudia nikdy neobrátia chrbtom. Komunitné centrum vo Sveržove bolo akoby takým mojim druhým domovom.“

Najskôr som zvažovala štúdium sociálnej práce, ale Andrej z komunitného centra mi to veľmi neodporúčal. Doslova mi povedal: sociálnu prácu si robila na úrade, aj keď si nemala školu, to už dávno vieš. Niekde hlbšie vo mne asi videl tú pani učiteľku a povzbudzoval ma v tom, aby som išla študovať na Pedagogickú fakultu Prešovskej univerzity. Poslúchla som ho.

Denisa

OSUDOVÉ STRETNUTIE…

…alebo skôr Boží plán. Tak by sa dalo podľa Denisy pomenovať jej opätovné stretnutie s kamarátkou z autoškoly, ktorú dlhšie nevidela, ale od ktorej sa dozvedela, že sa chystá študovať na tej istej škole, ako ona.

„Na moje veľké prekvapenie sa aj ona chystala v tom istom čase ako ja študovať na tej istej škole ako ja. Veľmi sme sa potešili, že v tom nebudeme samy. A toto naše stretnutie teda ovplyvnilo naozaj mnohé aspekty v našich životoch. Spolu sme zvládli náročné štúdium aj prekážky, ktoré nám ako dvom rómskym dievčatám život sporadicky kládol do cesty. Neviem veru, či by sme to jedna bez druhej dali. Veľmi mi pomohlo, že som na to celé nebola sama. Ale ako sa vraví, všetko je tak, ako má byť.“

VYSOKOŠKOLSKÝ ŽIVOT

Dievčatá nastúpili do prvého ročníka. Keďže Denisa nemala nárok na internát, najskôr spolu do školy denne dochádzali. Ráno o 5 vyrazili a večer za tmy sa vracali domov. Po mesiaci z toho boli také vyčerpané, že sa nevládali učiť a rozhodli sa nájsť si podnájom. Podarilo sa im cez známeho výhodne prenajať byt, ktorý sa stal ich domov na nasledujúcich päť rokov štúdia.

Ak by som naďalej ostala bývať doma a do školy dochádzala, možno by som ju ani nedokončila.

Denisa

DISKRIMINÁCIA

Dievčatám po celý čas veľmi pomáhalo, že mali jedna druhú. Navzájom si boli oporou, držali sa nad vodou, vzájomne sa doučovali. Keď na jednu z nich doľahlo ťažšie obdobie, vždy ju tá druhá podržala. Bolo skrátka veľmi dôležité, že v tom boli spolu, že boli dve, opisuje Denisa ich vzájomné priateľstvo.

Zaujíma ma, či sa na škole stretli s nejakou formou diskriminácie. „Na prednáškach nám spočiatku dávali spolužiaci a spolužiačky pociťovať, že sme Rómky. Áno, rasizmus sme cítili a bolo to náročné. Aj sme sa čudovali, že sa s ním stretávame ešte aj na vysokej škole.“

NEVYHNUTNÁ ZMENA

Denisa spomína, že v strese boli aj z toho, že dobre neovládali slovenčinu. Doma sa totiž, prirodzene, rozprávali po rómsky a v škole museli preladiť. Všetko zlé je však na niečo dobré. Tento „hendikep“ ich primäl k tomu, aby sa doma medzi sebou začali rozprávať výlučne po slovensky.

„Najťažšie pre nás bolo nabrať správny prízvuk, keďže slovenčina nikdy nebola a nebude náš materinský jazyk. Začali sme sa však po slovensky pilne učiť a čítať knihy. Bežne sme v rámci prípravy na vyučovanie museli prečítať napríklad 30 detských kníh. Uvedomili sme si však, že nám to veľmi pomáha. A tak sme sa zasa vzájomne ťahali, išli sme ďalej. A časom sme si medzi spolužiačkami aj vyučujúcimi získali o dosť väčší rešpekt. Možno trochu krkolomnejšie, ako zvyšok triedy, ale získali.

REÁLNY ŽIVOT

Štátnice mala Denisa tento rok v júni a rodina na ňu bola, samozrejme, veľmi hrdá. Po škole si začala hľadať prácu. Nejaké ponuky už dostala, ale stále čaká na tú pravú. Momentálne je zamestnaná na pol úväzku v rómskej misii v rámci KBS, kde môže pri učení detí zúročiť to, čo vyštudovala. Bývať sa vrátila domov do Petrovej, ale ťahá ju to opäť preč. Predsa len, päť rokov samostatnosti sa zjavne nedá porovnať s rodičovským hniezdom plným mladších súrodencov. „Som otvorená všetkým možnostiam. To, že som ukončila pedagogickú školu neznamená nutne, že musím ísť len učiť. Chcem si počkať na tú správnu ponuku,“ zamýšľa sa mladá sympatická žena, ktorá vie aj to, že vysoká škola nebola len o učení a diplome, ale o celom balíku iných, pre život dôležitých zručností.

Naučila som sa vystupovať pred ľuďmi, našla som si priateľov, s ktorými som dodnes v kontakte. Zistila som, ako vyzerá život mimo osady a najmä som získala sebavedomie.

Denisa

OSVETA V KOMUNITE

Denisa sa snaží robiť osvetu aj vo svojej komunite. Povzbudzuje miestne dievčatá, aby išli študovať. Nielen kvôli výučnému listu, ale aj preto, aby sa naučili komunikovať s ľuďmi, vypísať tlačivá, vybaviť si štipendium či iné praktické zručnosti do života. Skrátka, povzbudzuje ich v tom, aby zistili, ako funguje svet tam vonku, za hranicami ich domáceho prostredia. Mnohé z nich po strednej škole otehotnejú a zaseknú sa v kolobehu rodičovských povinností, z ktorých je potom už len veľmi ťažko vybočiť.

Osvetu robí aj v Rómskej misii, v rámci ktorej sa stretáva s dievčatami a povzbudzuje ich nielen k viere, ale aj k vzdelaniu. „Chcem byť príkladom, že sa to dá. Peniaze často nie sú najdôležitejšie na ceste za úspechom. Vždy sa dá vybaviť sociálne štipendium či podpora. Ja som dostávala od Človeka v ohrození príspevky na cestovné a študijné pomôcky a keď som potrebovala notebook, zabezpečili mi aj ten. Bez neho by som sotva mohla doštudovať.“

Rovnako sa snaží povzbudzovať aj svojich mladších súrodencov, aby sa učili. Bratia sa snažia a chodia na stredné školy. Veľmi sa z nich teším. Ak aj začnú niekedy ráno vymýšľať, že sa im nechce, stačí im jeden pohľad na mňa a vedia, že im to neprejde.“

SLOVO NA ZÁVER

„Ak by som mala zhrnúť moje vysokoškolské časy, poviem, že na jednej strane za nimi stál osud, šťastie, náhoda či Boží zásah. Jednoducho som vždy v tom správnom čase stretla tých správnych ľudí, ktorí ma podporili a neviem si predstaviť, ako by som to zvládla bez nich. Vysoká škola pre mňa vôbec nebola jednoduchá, neverila som si a nezriedka som si myslela, že ju ani neskončím. Vždy, keď som nevládala, sa však našiel niekto, kto ma postrčil ďalej. Či už ľudia tuto zo sveržovského komunitného centra, alebo moje priateľky. Na druhej strane som však aj ja sama musela veľmi chcieť a snažiť sa možno ešte o čosi viac, ako iní.“

Áno, presne táto kombinácia šťastia, pevnej vôle a tých správnych ľudí dokáže meniť životy. Denisa je toho živým dôkazom a my sme veľmi hrdí, že sme na jej ceste mohli stáť opodiaľ a sledovať jej nezlomnú vôľu posúvať sa vpred. Budeme radi, ak  príbeh tejto sympatickej dámy inšpiruje čím viac mladých ľudí.

Ak vás Denisin príbeh zaujal a radi by ste aj vy podporili iných mladých ľudí v ich ceste za lepším vzdelaním, môžete tak urobiť napríklad kúpou Skutočného darčeka Šanca na vzdelanie. Ďakujeme.