Prečo nestačí chcieť pracovať: príbeh Moniky zo Zvolena 

Monika je jednou z mnohých rómskych žien, ktoré už v prvej sekunde stretnutia s nimi vyvrátia mýtus o tom, že sa im nechce pracovať — jednoduchou, no priamou otázkou: „Máte pre mňa prácu?“ Toto je jej príbeh.  

Monika si hladným pohľadom prezerá priestor komunitného centra. Nejde však o hlad, ktorý sa dá nasýtiť jedlom. Je to túžba po práci, po naplnení obyčajných dní, po pocite, že je potrebná. Už už sa jej chceme niečo opýtať, keď nás predbehne svojou naliehavou otázkou.  

S Monikou sa rozprávala koordinátorka programov zamestnávania pre Bratislavský, Banskobystrický a Žilinský kraj, Nadežda Malčeková.  

Prvé stretnutie: „Máte pre mňa prácu?”  

Monika: Nemáte pre mňa prácu? Upratovala som v kúpeľoch Sliač a dali mi výpoveď (v jej hlase sa mieša strach, hnev aj sklamanie).  
Nadežda: Pracovali ste na dohodu alebo na zmluvu? 
Monika: Na dohodu. Každý deň som tam bola. Z čoho budem teraz žiť? Tak máte pre mňa robotu? (hovorí naliehavo)  

Po ôsmych mesiacoch: Pani Monika 

Nadežda: Monika, ako sa vám darí? Dávno sme sa nevideli. 
Monika: Mám sa dobre. Mám robotu, mám kde bývať, pekne si zarobím (hovorí s rozžiarenými očami). 

Nadežda: Začiatky boli ťažké? 
Monika: (súhlasne prikývne) Myslela som si, že to nezvládnem. Bola som bez práce, každý mesiac mi chodila dávka v hmotnej núdzi a ja som o tom nevedela. Tak ju poštárka poslala späť.

Klaudia z Človeka v ohrození ma zobrala na úrad práce, pomohla mi otvoriť si účet v banke a naučila ma, ako si vybrať peniaze. Nebola som pre ňu “ty Monika”, hovorila mi “pani Monika”. Autom ma zobrala na pohovor, bola tam celý čas so mnou. Pracujem v DSS Sénium v Banskej Bystrici ako upratovačka a poviem vám, po prvom týždni som to chcela ukončiť.  

Klaudia z Človeka v ohrození ma zobrala na úrad práce, pomohla mi otvoriť si účet v banke a naučila ma, ako si vybrať peniaze. Nebola som pre ňu “ty Monika”, hovorila mi “pani Monika”.

Mala som myslieť viac na seba

Nadežda: Aký ste na to mali dôvod? 
Monika: (na chvíľu sa odmlčí) Veľa vecí. Cestovala som zo Zvolena do Banskej Bystrice, nemala som vždy na autobus, nemala som si kde oprať veci, kde sa umyť. Hanbila som sa.  … Do toho ma dcéra vyhodila z domu a ja som nemala kam ísť. Spala som na vlakovej stanici. Hanbila som sa ísť do roboty, nemala som ani cent. Tak som zavolala do práce, že dávam výpoveď.  

Nadežda: Viete, že to nebol dôvod dať výpoveď. 
Monika: (na chvíľu sklopí zrak) Nebol…  A čo som mala povedať? Že spím na ulici a som špinavá? …. Ale viete čo? Pomohli mi z komunitného centra, aj tá Klaudia z Človeka. Hľadali ma, chceli, aby som sa vrátila, a hľadali mi aj bývanie. Riaditeľka mi volala, že mám prísť. Aj vy ste mi volali. Povedali ste mi, že môžem zmeniť svoj život a mať sa dobre. Dnes viem, že ste ma chceli potlačiť dopredu a povedať mi, aby som sa nebála.  

Nadežda: A čo bolo ďalej, Monika?  
Monika: Tak som prišla do roboty. Pomohli mi nájsť bývanie v Banskej Bystrici. Chýbala mi rodina, zrazu som bola sama na izbe. Ale mám tam telku, môžem si oprať veci… 

Nadežda: A v práci?  
Monika: (pri tejto otázke sa jej zmení tvár) Sú tu dobrí ľudia. Pani riaditeľka mi vždy povie: “Monika, spravte toto, spravte tamto.” Má ma rada a pomáha mi. Niekedy je prísna. A aj chorí, čo sú tu, sa so mnou rozprávajú. Najprv mi neverili, pozerali na mňa a hovorili si, že som Rómka. Ale teraz ma volajú do izby a hrajú so mnou karty.  … Aj na vrátnici mi pomáhajú. Viete, ja neviem dobre písať ani čítať, tak mi pomôžu vypísať dochádzku. Povedia mi: “Zajtra príďte, lebo tu máte napísanú službu”, alebo “zajtra máte voľno”.  

Nadežda: A chodíte do Zvolena? 
Monika: Málo (odpovie so smiechom). Poviem vám, závidia mi. Hovoria: “No, Monika má robotu. Monika má bývanie, má sa dobre.”  

Nadežda: Monika, keby ste teraz stretli svoje ja z minulých mesiacov, čo by ste jej povedali? 
Monika: Aby myslela viac na seba!   

„Najprv mi neverili, lebo som Rómka. Teraz so mnou hrajú karty.”  

V jej odpovedi je viac, než sa zdá na prvé počutie. Nie je to len spomienka na ťažké obdobie, ale aj svedectvo postupnej zmeny – od obdobia neistoty, strachu či straty zázemia k opätovnému uvedomovaniu si vlastnej hodnoty. Aj vďaka tomu, že prijala pomoc — nie ako slabosť, ale ako šancu postaviť sa na vlastné nohy. Rovnako odchod z prostredia, kde človek len prežíva, nemusí znamenať zlyhanie, ale začiatok novej etapy. Príbeh Moniky preto nie je len o práci, ale aj o návrate k dôstojnému životu. 

Pomôžte ďalším Monikám

Podobných príbehov je na Slovensku viac. Ženy v rómskych komunitách denne vykonávajú množstvo neplatenej práce – starajú sa o deti, partnerov či chorých príbuzných, zabezpečujú chod domácnosti a varenie, a to často v náročných podmienkach slovenských rómskych osád. Napriek tomu chcú pracovať. V ceste im však stoja viaceré bariéry, ako sú pretrvávajúce predsudky, nižšia úroveň vzdelania, oslabené sebavedomie, ale aj zdanlivo banálne prekážky, ako napríklad vycestovanie na pracovný pohovor.  

Aj preto je dôležitá podpora, ktorá je konkrétna a dlhodobejšia. Príbeh Moniky ukazuje, že keď má človek pri sebe niekoho, kto ho nasmeruje, povzbudí a pomôže prekonať prvé prekážky, šanca na stabilnú prácu aj lepší život výrazne rastie. 
 

Monike na jej ceste za zmenou pomohlo viacero ľudí – od Nadi, ktorú stretla na začiatku, cez pracovníčku Človeka v ohrození, až po svoju šéfku a kolegov – každý a každá z nich jej podali pomocnú ruku, a tak nebola na to sama.  

A práve to je niečo, čo môžete ponúknuť aj vy. Svojím príspevkom pomôžete ďalším ženám z vylúčených komunít nájsť si prácu a postaviť sa na vlastné nohy. Váš dar má navyše v tomto období dvojnásobný účinok. Nadačný fond Ü v správe Nadácie otvorenej spoločnosti poskytuje 2 000 Eur na znásobenie darov poslaných od 20. 4. 2026 do 19. 7. 2026.