ČLOVEK ZA ČLOVEKOM — Nadežda Malčeková: Nerozhoduje, či som Rómka. Dôležité je, ako ľudí vnímame  

V sérii rozhovorov Človek za človekom sme sa rozprávali s Nadeždou Malčekovou, manažérkou pre oblasť sociálneho začlenenia a zamestnanosti.  

V Človeku v ohrození začínala ako asistentka programu zamestnávania. Bola v priamom kontakte s klientmi a klientkami, ktorých sprevádzala pri hľadaní práce a prekonávaní prekážok, na ktoré pritom narážali. Dnes je manažérkou pre oblasť sociálneho začlenenia a zamestnanosti a častejšie sa stretáva so zamestnávateľmi. Oslovuje firmy, predstavuje im možnosti spolupráce a pomáha im lepšie porozumieť ľuďom, ktorých by mohli zamestnať. 

Sama pritom hovorí, že program zamestnávania pracuje s dvoma stranami – so zamestnancom aj so zamestnávateľom. Dôveru, podporu a ľudské pochopenie totiž podľa nej potrebujú obaja.  

V rozhovore hovorí aj o tom:   

• ako vlastná skúsenosť zo „somárskej lavice“ ovplyvnila jej prístup k deťom,   
• prečo deti potrebujú cítiť, že sú pre učiteľa vzácne,   
• prečo pri zamestnávaní potrebujú podporu nielen uchádzači a uchádzačky, ale aj samotný zamestnávateľ,   
• ako sa pri pomáhaní druhým naučila nastavovať vlastné hranice.   

Séria rozhovorov ČLOVEK ZA ČLOVEKOM prináša pohľad na ľudí, ktorí stoja za organizáciou Človek v ohrození aj za konkrétnou pomocou druhým. Predstavuje tých, ktorí pracujú v teréne, aj tých, ktorí pomoc koordinujú spoza stola. Cez ich príbehy, motivácie a každodenné výzvy ukazuje, že za každou pomocou stoja obyčajní ľudia, ktorí sa rozhodli robiť neobyčajnú prácu.  

Keď sme sa pred pár mesiacmi zoznamovali, zo žartu si sa predstavila ako klientka. Robíš si často žarty zo svojho pôvodu?  

Skôr sa humorom snažím uvoľniť atmosféru. Keď sa zoznamujem s novým človekom, rada si z neho urobím žart a potom sa občas stáva obeťou mojich ďalších pokusov (smiech). Takéto výstrelky si niekedy dovolím aj pri zamestnávateľoch.  

Často so mnou najprv hovoria iba telefonicky, takže ma nevidia. Keď prídem na osobné stretnutie, niektorí zostanú prekvapení. Ja sa zatvárim, že sa nič nedeje, prípadne predstieram, že odchádzam. Vtedy sa spamätajú a uvedomia si, že som osoba, s ktorou telefonovali a dohodli si stretnutie. Aj takto zisťujem, aký má daný zamestnávateľ vzťah k ľuďom z marginalizovaných rómskych komunít (MRK). 

Jednu takú skúsenosť som mala nedávno. Oslovila som zamestnávateľa priamo v Bratislave, nebudem ho menovať. Videla som, že ponúka prácu v oblasti upratovania a hľadá pomocné sily. Predstavila som sa a vysvetlila mu, aký program máme a čo robíme. Keď som spomenula ľudí z Ukrajiny, rovno ma zastavil. Povedal, že nemá záujem zamestnávať ľudí z Ukrajiny ani z MRK. Bol dosť nepríjemný. 

Priznám sa, že som sa musela veľmi ovládať. Napriek tomu som zostala milá, poďakovala sa mu a rozhovor ukončila. Ešte chvíľu som to spracovávala. Asi o hodinu mi zavolal späť a pozval ma na kávu. Uvedomil si, ako náš rozhovor prebehol, a chcel sa k téme vrátiť. Pozvanie som, samozrejme, prijala. 

Vopred mi povedal, že bude mať oblečené „kraťasy” a biele tričko, takže som vedela, koho hľadám. Keď som prišla k jeho stolu, spýtala som sa, či je miesto voľné. Odpovedal, že nie. Povedala som si: „Fajn”. Poďakovala som a otočila sa na odchod. Až vtedy pochopil, že som žena, s ktorou si dohodol stretnutie. Prekvapilo ho, že som Rómka.  

Samotné stretnutie už bolo oveľa lepšie a príjemnejšie. Veľmi sa zaujímal o náš program zamestnávania a o to, čo robíme. Dokonca sme načrtli aj možnosti ďalšej spolupráce. 

Využívaš humor aj pri práci s klientmi a klientkami, napríklad v náročnejších situáciách? 

Pri klientoch ani nie. Snažím sa byť skôr tá prísna, tá „zlá“, a viac mi vyhovuje, keď sú kolegyne tie dobré. Ony sú s nimi v častejšom kontakte, preto sa snažím podporovať ich vzájomnú dôveru, aby s nimi klienti viac komunikovali. Ja som tá prísna Naďa. 

Samozrejme, občas poviem niečo na uvoľnenie atmosféry, keď vidím ich reakcie. Ten humor je u mňa vtedy trochu iný, taký zamaskovaný.  

Deti formovali aj mňa  

Pred príchodom do Človeka v ohrození si viac ako dvanásť rokov pracovala s deťmi. Ako si sa k tejto práci dostala? 

Vždy som chcela učiť, kedysi som o tom snívala. Nikdy som si však nemyslela, že pri tom zostanem tak dlho. S deťmi som pracovala viac ako dvanásť rokov, z toho deväť na poslednej škole.  

Deti sú pre mňa dverami, cez ktoré sa vieme dostať k rodičom. Každému rodičovi na jeho deťoch určitým spôsobom záleží. Niektorí rodičia im dajú maximum, iní im vedia dať iba to, čo sami dostali do života. U nás, Rómov, sú deti nesmierne vzácne. Sú našou budúcnosťou a investujeme do nich všetko. Síce po svojom, ale dávame im maximum. 

Vďaka tým deťom som s rodičmi oveľa lepšie komunikovala. Postupne si uvedomili, že ich deti sú nadané – či už na šport, matematiku, tanec, alebo hudbu. Niektoré z nich boli predtým v špeciálnych triedach, no časom ich preradili do bežných tried. Dnes sú z nich stredoškoláci alebo ľudia, ktorí pracujú v zahraničí či doma na Slovensku. Som vďačná, že si na mňa dodnes občas spomenú. 

Tento vplyv bol obojstranný – pomáhala som deťom, no zároveň formovali aj ony mňa. Postupne som sa stávala lepším a vnímavejším človekom. Hoci pochádzam z rovnakej komunity, aj ja som ich vďaka tejto práci lepšie spoznávala.  

Často sme sa smiali, keď sme sedeli v kruhu a pri sviečke sa rozprávali o pocitoch. Boli to už deti na druhom stupni, ale občas sa pomýlili a oslovili ma „mama“. Všetci sme vtedy ležali od smiechu. S odstupom rokov si uvedomujem, že som v tom období bola naozaj veľmi šťastná. Vyplnili prázdne miesto a dávali mi pocit, aký bežne zažíva matka.  

Pracovala si najmä s deťmi z marginalizovaných rómskych komunít? 

Spočiatku áno, ale uvedomila som si, že nemôžem pracovať iba s jednou skupinou, keď je v škole oveľa viac detí. Organizovala som športové turnaje vo futbale, florbale či vybíjanej a deti sa vďaka nim spájali. 

Keď za mnou prišla nejaká skupinka detí – rómskych aj nerómskych –, motivovala som ich tým, že sa blíži koniec polroka a čakajú ich písomky. Chcela som, aby mali najhoršiu známku štvorku a tí lepší si výsledky ešte zlepšili. Deti si preto navzájom pomáhali a za odmenu som im zorganizovala turnaj. Mali sme aj tanečný krúžok, kde sme tancovali ľudové a rómske tance. Pochopili, že musia fungovať ako jeden tím.  

Čo presne si deti učila?  

Pôsobila som ako pedagogická asistentka na druhom stupni, takže som bývala priamo na hodinách matematiky či slovenského jazyka. Možno to niekoho prekvapí, ale keď sa rómskym deťom človek venuje, matematika im ide. Nemyslím tým najťažšie veci, ako sú logaritmy, ale bežné výpočty zvládali bez problémov. Len čo sa naučili násobilku, čo bolo spočiatku ťažké pochopiť, išlo to.  

Vytvárala som pre ne rôzne pomôcky, aby to mali ľahšie, a ony ukázali, že v sebe majú talent a nadanie. Tieto deti potrebujú, aby bol učiteľ predovšetkým človekom. Aby bol inkluzívny, vedel ich vnímať a nevidel iba to, z akej komunity či rodiny pochádzajú alebo že ich brat robil v škole problémy. Potrebujú cítiť, že sú pre učiteľa vzácne. 

Nechcela som, aby deti zažívali to, čo ja 

Vychádzala si pri práci aj z vlastnej skúsenosti zo školských čias? Snažila si sa k deťom pristupovať inak ako kedysi učitelia a učiteľky k tebe? 

Áno. Na základnú školu som chodila ešte za socializmu. Sedávala som úplne vzadu, v takzvanej „somárskej lavici“, a väčšinou sama. Za trest ku mne vždy posadili nejakého nezbedníka, ktorý vyrušoval. Pri mne však bolo ticho, lebo som občas bola aj bitkárka a nenechala som si skákať po hlave. Stalo sa, že som niekoho udrela pravítkom. 

Ako dieťa som však veľmi túžila po tom, aby ma učiteľ objavil a všimol si, že aj ja mám nejaké nadanie. Je to veľmi zlý pocit, keď sedíš v triede, učiteľ chváli ostatných, hovorí výsledky písomiek a ty si vždy tá najhoršia. Vtedy som sa iba krčila pod lavicou vzadu. Nesmierne som túžila byť aspoň raz pochválená, hoci len za trojku – počuť, že som sa snažila a že mi držia palce. 

Presne takúto atmosféru som sa snažila vytvárať v triedach. Chcela som, aby spolužiaci pochválili napríklad žiaka, ktorému hrozilo opakovanie ročníka, keď napísal písomku na trojku či štvorku. Deti sa s ním potom tešili ešte viac, než keď samy dostali lepšie známky. Triedu to nesmierne stmeľovalo a posúvalo ďalej. 

Deti som volala „kuriatka“. Za mojich čias bolo bežné, že učiteľ rómskemu dieťaťu povedal „cigáň“ či „cigánka“, kým ostatné deti pekne oslovoval menom. Chcela som, aby deti pri mne nezažili to, čo som zažila ja. 

Bola pre teba práca s deťmi aj spôsobom, ako spracovať vlastnú zlú skúsenosť zo školy? 

Nie, nebolo to liečenie. Skôr som si uvedomovala, že keďže som sama prešla sklamaním a bolesťou, nechcem, aby si tým musel prejsť niekto ďalší. Nechcela som, aby deti, s ktorými som pracovala od piateho do deviateho ročníka, zažívali v škole to, čo kedysi ja. 

To však neznamená, že som nikdy nekričala. Samozrejme, bola som na ne aj prísna. Riešila som to však tak, že som si dieťa vzala nabok na chodbu a tam sme sa porozprávali. Keď to nešlo po dobrom, povedala som mu, aby porozmýšľalo. Do určitej miery som bola tá, ktorá hovorila „nie“. Dieťa však po nejakom čase prišlo a vedelo situáciu samo vyhodnotiť. 

Nikdy som deti pred rodičmi nehanila. Keď rodičia prišli na rodičovské združenie alebo si ich zavolala riaditeľka, nesmierne som ich deti chválila. Niekedy som im zavolala, že ich syn dostal dvojku alebo trojku. Boli z toho nadšení a hovorili, že sa im ešte nestalo, aby učiteľ ich dieťa takto pochválil. 

Predtým sa báli zdvihnúť telefón, keď videli, že volá škola. Očakávali, že ich dieťa zasa niečo vyparatilo – bilo sa, ušlo zo školy alebo neprišlo na telesnú výchovu. Ja som ho však chválila napríklad za to, že úžasne tancuje alebo krásne a nahlas spieva. Rodičia tak svoje deti videli v pozitívnom svetle a o to viac sa o ne zaujímali. 

Pomohlo to rodičom vidieť väčší význam školy a vzdelávania? 

Určite áno. Keď som prišla do školy, v piatej triede bolo veľké percento rómskych detí. Na konci základnej školy všetky odišli na stredné odborné školy, z čoho som mala obrovskú radosť. Som na ne veľmi hrdá. Viem, že dve dievčatá sa dokonca rozhodli stať pedagogickými asistentkami. Pevne verím, že pri tom aj zostali. 

Mala si pocit, že v tebe deti vidia vzor? 

To som nikdy nechcela. Vždy som im hovorila – a hovoríme to aj niektorým klientom –, že musia byť ešte lepší ako ja. To je správna motivácia. Ak sa budú snažiť byť ako ja, budú iba dobrí. Musia byť ešte lepší, inak by dosiahli iba to, čo som už dosiahla ja. 

Čo podľa teba školy stále nevedia pri vzdelávaní detí zo sociálne znevýhodneného prostredia? Kde robia najväčšiu chybu? 

Ťažko to zovšeobecniť, lebo veľa závisí od toho, ako to má vedenie školy nastavené. Dôležité však je, aby triedny učiteľ aj ostatní učitelia, ktorí sa v triede striedajú, vnímali deti ako celok.  

My dospelí niekedy nemusíme ani rozprávať. Keď niekto príde do triedy a dá svojím postojom niečo najavo, deti to vycítia a hneď povedia: „Tento učiteľ nás nemá rád.“ Akceptujú aj prísneho učiteľa, ale musia v ňom cítiť ľudskosť. Ak tam nie je chuť a nezaiskrí to, dieťa si vytvorí vlastný obranný mechanizmus. To sa stáva veľmi často. 

Učiteľ by mal zároveň chápať, z akej rodiny dieťa pochádza. V škole je síce žiakom, ale stále je to iba dieťa, ktoré si z domu niečo prináša. Možno doma nemajú čo jesť. Možno pršalo, nemalo si čo obliecť, a preto neprišlo do školy. Najväčším ponížením je, ak sa takéto dôvody absencie riešia verejne pred celou triedou. Vnímam to ako verejné poníženie. Dieťa potom buď skloní hlavu a mlčí, alebo zareaguje útokom a začne sa brániť. Mali by sme sa snažiť deti pochopiť a rešpektovať ich také, aké sú – sú to predovšetkým deti, nie dospelí.  

Čo viedlo k tomu, že si po rokoch zo školy odišla? 

Na poslednej škole som učila veľmi dlho. Chodievala som do práce skoro, už pred šiestou ráno, a odchádzala som po siedmej večer. Nebolo to tak nastavené, ale keď som na školu nastúpila, deti utekali domov na autobus už o dvanástej na obed. Neboli to iba rómske deti, ale aj ďalšie deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. 

Začala som preto vymýšľať krúžky a aktivity. Nebolo to však iba o krúžkoch. Najprv sme sa napríklad hodinu spoločne učili. Keď prišli deti, ktoré boli dobré v matematike či angličtine, povedala som im, že budú moje asistentky a asistenti a budeme si navzájom pomáhať. Odchádzala som až večer, keď po mňa prišiel manžel autom a deti odišli posledným autobusom. 

Keď je človek na jednom mieste príliš dlho, ide nadoraz a dá do toho všetko, zrazu už nemá čo odovzdať. Videla som, že v triede funguje skvelý tímový duch. Aj učitelia pochopili, že deti musia nielen akceptovať, ale aj prijať a nesnažiť sa ich formovať proti ich vôli. Povedala som si, že už tam nemám čo viac dať.  

Človek v ohrození si ma našiel sám 

Ako si sa ocitla v organizácii Človek v ohrození? 

Človek v ohrození si ma našiel sám, a to vďaka Miške Mudroňovej (pozn. vedúca programu zamestnávania). Stretli sme sa pri jednej príležitosti. Neviem, čím som si ju získala, ale v tom čase som bola v podstate bez práce a Miška mi ju rovno ponúkla. Nemohla som tomu uveriť, ale nalákala ma. 

Získala si ma tým, že ma dovtedy nikdy nevidela, nepočula o mne a nepoznala ani môj životopis, no napriek tomu mi dala ponuku. To sa mi v Bratislave predtým nestalo. Chodila som od dverí k dverám, hľadala prácu a nedarilo sa mi. Aj preto dnes dobre rozumiem našim klientom a klientkám. 

Miškin krok ma prinútil nad ponukou premýšľať. Hoci som na začiatku povedala nie, spôsob, akým ma oslovila, vo mne vyvolal obrovský záujem. Svoje rozhodnutie dodnes neľutujem. 

Začínala som ako asistentka programu zamestnávania. Bolo to náročné, celá administratívna pavučina ma niekedy odrádzala. Budem úprimná, nemám rada prácu s tabuľkami. Keď som však videla, ako program funguje, uvedomila som si, že je to miesto, kde môžem byť opäť blízko k ľuďom – nielen k Rómom, ale ku komukoľvek, kto potrebuje pomoc. Nastúpila som na loď, ktorá ma odvtedy unáša tam, kam chce ona. 

Dnes si manažérkou pre oblasť sociálneho začlenenia a zamestnanosti. Čo všetko tvoja práca zahŕňa?  

Aby som odpovedala úprimne – občas robím aj veci, ktoré nemám (smiech). Mojou hlavnou úlohou je kontaktovať zamestnávateľov a pomáhať im pochopiť ľudí, ktorých zamestnávajú. Nie je to iba o tom, že niekoho zamestnáte a keď nepríde do práce, hneď s ním ukončíte pracovný pomer. 

Pre zamestnávateľa je dôležité poznať svojho zamestnanca. V programe preto nepracujeme iba s klientmi, ale aj so samotným zamestnávateľom. Hovorím, že zamestnávateľ je ako živá hmota, ktorú musíme formovať, čo býva niekedy veľmi náročné. 

Snažím sa byť oporou aj svojim kolegyniam. Ja som koordinátorka, ktorá kontaktuje firmy a organizácie, no väčšina práce leží na pleciach kolegýň v teréne. Chcem ich aspoň občas odbremeniť a stáť pri nich, keď to najviac potrebujú. 

Znamená tvoja koordinačná rola, že väčšinu času tráviš v kancelárii, alebo stále chodíš aj do terénu? 

To vôbec nie, nie som typ človeka na sedenie v kancelárii. Keď som sem prišla, často sme sa smiali, že mi Miška musí určovať mantinely, kam až môžem zájsť. Zrazu som sa ocitla v úplne inej lokalite a už som tam riešila klientov. Do terénu chodím veľmi rada. 

Aj zamestnávateľ, či už nový, alebo ten, s ktorým už spolupracujeme, si veľmi váži, keď človek príde osobne. Osobný kontakt a neodbytnosť sú pre neho dôležité. Často sa stane, že mi zatvoria dvere, tak vojdem oknom. Zamestnávateľa to napokon zaujme a spýta sa, prečo to vlastne robíme. Robíme to preto, aby našiel zamestnancov a aby tí ľudia našli sami seba. Žiadam ho o pomoc pri tomto procese. 

Niektorí sa pousmejú a povedia nie. Ja sa však k nim po čase vrátim a napokon predsa len spolupracujeme. Pri niektorých to trvá naozaj dlho, kým to pochopia. Všetko chce svoj čas. 

Telo sme nenašli  

Vrátim sa k tvojim začiatkom v organizácii, keď si pracovala s klientmi a klientkami. Od kolegýň viem, že ti niektorí z nich zvykli volať aj uprostred noci. Ako si si začala nastavovať hranice?  

Stávalo sa to najmä na začiatku. Mala som veľa energie, chcela som urobiť všetko pre spokojnosť klienta a určitým spôsobom som zabúdala na seba. To ma prinútilo zastaviť sa a určiť si jasné pravidlá a hranice. Človek sa najlepšie poučí z vlastných chýb a prešľapov. 

Dnes sú medzi klientom či zamestnávateľom a mnou hranice, ktoré neprekračujem. S klientmi do určitej miery stále pracujem, ale hranica je pevná. Pre mňa ako Rómku bolo spočiatku veľmi ťažké povedať človeku z marginalizovanej rómskej komunity „nie“. Sama som bola bez práce, pochádzam z generačnej chudoby a poznám ťažké dni, ktoré zažívajú. To vo mne stále zostalo.  

Uvedomila som si však, že ak im chcem naozaj pomôcť, musím zaujať iný postoj, hľadať v nich potenciál na posun a trvať na tom, na čom sa dohodneme. Keď povieme nie, musí to platiť. Hranice nesmiem prekročiť. 

Dnes už klienti vedia, že v noci telefón nezdvihnem. Spomínam si však na jednu pikošku, hoci som to neurobila úmyselne. Zabudla som si vypnúť zvonenie a niekto mi zavolal hlboko v noci. Zdvihla som telefón úplne rozospatá a na druhej strane sa ozvalo: „Telo sme nenašli.“ V polospánku som odpovedala: „No fajn, tak volajte políciu.“  

Pán mi hovorí: „Vy mi nerozumiete…“ Vtedy som sa už prebrala a začala sa pýtať, kto sú a čo sa deje. Nebudem menovať konkrétne miesto, ale išlo o zamestnancov, ktorí čistili vlakové súpravy a hľadali jedného zo svojich kolegov. Povedala som im: „Dobre, postavte sa kúsok ďalej a pozrite sa, či tam niekde nestojí vlaková súprava.“ Odpovedali, že všetky odišli. Naliehala som, aby sa pozreli ešte raz a poriadne, pretože tam niečo musí byť. Obzreli sa po stanici a povedali: „Jedna tu predsa len stojí.“ Poslala som ich dovnútra, nech sa pozrú, či tam kolega náhodou neleží a nespí. Naozaj tam bol. Iba tvrdo spal, pretože bol unavený. 

Priznám sa však, že ten nočný šok a veta „telo sme nenašli“ ma úplne odrovnali (smiech). Odvtedy si každý večer dvakrát skontrolujem, či mám vypnuté zvonenie. 

Pomáha ti tvoj pôvod v tom, že ťa klienti a klientky „viac berú”? Pomáha ti ľahšie si s nimi vybudovať dôveru? 

Nemyslím si, že rozhoduje, či som Rómka alebo nie. Skôr záleží na tom, ako tých ľudí vidíme. Či ich vnímame ako ľudí, ktorí sú súčasťou spoločnosti a potrebujú pomoc, alebo sa na nich pozeráme ako na osoby, ktoré iba využívajú systém. 

Záleží aj na tom, či si ich vážime a či im napriek všetkému prejavujeme úctu v komunikácii a v tom, ako sa na nich pozeráme. Pri kontakte si dávam veľký pozor na to, aby z mojej strany necítili ľútosť. Beriem ich ako rovnocenných. 

Je pre mňa veľmi dôležité, aby si pri komunikácii so mnou sami uvedomili, že majú veľké možnosti. Už pri prvom stretnutí si všímam, ako so mnou komunikujú, ako odpovedajú a kam sa pozerajú. Nevšímam si oblečenie ani to, ako sedia. Dôležitý je pre mňa prvý kontakt – očný kontakt a to, ako formulujú vety. 

Musíme sa naučiť pracovať s vlastnými predsudkami  

Čo býva najväčšou prekážkou pre človeka, ktorý sa chce zamestnať? Chýbajúce vzdelanie, nedostatok skúseností, fungovanie systému alebo predsudky? 

Nedá sa vylúčiť nič z toho, je to celý komplex problémov. Aj keď má človek vzdelanie, môže naraziť na systémový problém – nevie napríklad zabezpečiť starostlivosť o deti, pretože mu dieťa neprijmú do škôlky. S celým balíkom problémov sa musí popasovať a je veľmi smutné, keď na to zostáva sám.  

On si, samozrejme, myslí, že má veľa odvahy, keď príde, vynadá a ukáže svoju údajnú silu. V skutočnosti však môže byť tým najzraniteľnejším a najslabším článkom, s akým pracujeme. Už len to, že ide prvýkrát v živote na pracovný pohovor a zažije ten pocit, je obrovský krok. 

Najväčším problémom je však to, akými očami spoločnosť vníma ľudí zo sociálne znevýhodneného prostredia či MRK. Pokiaľ si neuvedomíme, že napriek prostrediu, z ktorého pochádzajú, je v nich kus dobra a talentu, a budeme sa na nich pozerať iba ako na lenivých ľudí, ktorí nechcú pracovať a zneužívajú systém, nič sa nezmení. 

Musíme sa naučiť pracovať s vlastnými predsudkami, inak títo ľudia nedostanú šancu. Aj keď budeme mlčať, vycítia ich z nášho vnútra. Ľudia žijúci v generačnej chudobe, ktorí zo dňa na deň zápasia o prežitie, majú neuveriteľne vycibrený cit a okamžite spoznajú postoj druhého človeka. 

Ak s nimi chceme naozaj pracovať, musíme ich vnímať inak. Na našej organizácii sa mi páči, že v nich nevidíme iba ich sociálny status, ale oveľa viac. Práca v programe zamestnávania ma naučila, že aj keď človek zlyhá, stále dostáva novú šancu. V bežnom systéme ju často nedostane. 

Klienti nám hovoria: „U tohto zamestnávateľa som už bol, dal mi výpoveď alebo mi neodpovedal na životopis, a teraz tam mám ísť znova?“ Potrebujú cítiť istotu, že v tom nie sú sami a že im niekto verí. 

Sprevádzala som na pohovor pani, ktorá mi vravela: „Sem som si už posielala životopis, bola som na pohovore a nevzali ma. Teraz sem idem s vami?“ Odpovedala som jej: „Áno, teraz idete so mnou, ale už sme dve. Ona je na druhej strane sama.“ Zasmiala sa, že to tak predsa nefunguje. Zopakovala som jej: „Ona je sama, my sme dve.“ Nakoniec ju naozaj prijali. Keď som sa jej neskôr pýtala na spätnú väzbu, povedala mi: „Už chápem, ako ste to mysleli – naozaj sme si boli oporou.“ Títo ľudia potrebujú najmä našu dôveru.  

Kedy môžeš povedať, že sa práca s konkrétnym človekom podarila? Je úspechom už samotné zamestnanie, alebo až to, keď si človek prácu dlhšie udrží? 

Je to nekonečný príbeh. Aj keď človek úspešne prejde pohovorom, zamestná sa a na všetkých stranách vládne spokojnosť, stále potrebuje kontakt, ktorý predtým v živote nemal. Vníma u nás pocit bezpečia a ochrany. Ľudia sú nesmierne vďační, keď im niekto z nás zavolá a opýta sa, ako sa majú. 

Silno na mňa pôsobí, keď povedia, že sa ich na to možno nikdy nikto neopýtal, dokonca ani doma. Neviem, či medzi sebou takto komunikujú, ale pocit „pomohli ste mi, ale nezabudli ste na mňa“ je nesmierne dôležitý. 

Ďalším úspechom je, keď sa človek zamestná, je spokojný a vďaka svojej skúsenosti privedie do programu ďalšieho člena rodiny. Ten kolobeh pomoci prebieha neustále. 

Kedy s človekom prestávate pracovať? Môže sa vám kedykoľvek znova ozvať? 

Komunikácia sa po čase prirodzene preriedi. Ozveme sa napríklad raz za mesiac, inokedy sa ozvú sami. Je to vzájomné, ako keď sú dvaja ľudia dlho spolu. Na začiatku sa spoznávajú, neustále komunikujú a zdieľajú zážitky. Neskôr sa ich vzťah stane prirodzenou súčasťou priateľstva. Pravidelná komunikácia už nie je potrebná, ale ľudia vedia, že dvere nášho programu zamestnávania majú kedykoľvek otvorené. 

Aj zamestnávateľ potrebuje pochopenie  

Vyhľadávaš zamestnávateľov najmä ty, alebo sa vám ozývajú aj sami? 

Je to rôzne. Niektorí sa ozvú sami na odporúčanie iných zamestnávateľov. Pre mňa sú však najvzácnejší tí, ku ktorým si musíme cestu vyšliapať sami. Často ide o tvrdohlavých ľudí, ku ktorým si cestu hľadáme dlhšie a ktorým potrebujeme ukázať, že spolupráca má zmysel.  

Mnohí spočiatku nedôverujú tomu, že to myslíme vážne, že naše služby sú bezplatné a že im ponúkame plnú súčinnosť pri práci s klientmi. V programe pracujeme s dvoma skupinami – na jednej strane je zamestnanec, na druhej zamestnávateľ. Aj zamestnávateľ však potrebuje pomoc a ľudské pochopenie. 

Často ho vnímame iba ako prísneho človeka, ktorý dáva výpovede. V skutočnosti je však tiež zraniteľným článkom, ktorý sa nemá kde vyrozprávať a potrebuje podporu. Je to vzájomné. 

Keď chceš zamestnávateľa získať pre spoluprácu, čo ho najviac presvedčí? 

Ja sa ich nikdy nesnažím presvedčiť. Skôr im porozprávam konkrétny príbeh alebo ukážem životopisy. Predovšetkým sa ich však na stretnutí snažím pochopiť, vypočuť si ich názory a to, čím si prešli. Prvé stretnutie býva často iba o tom, že pozorne počúvam. 

Počúvam, s čím zamestnávatelia bojujú pri zamestnávaní ľudí z MRK, aké skúsenosti mali a ako vtedy zostali bez pomoci, hoci by týmto ľuďom naozaj chceli dať prácu. Často od nich počujem nevypovedané a nevykričané bolesti. 

Premýšľala som nad tým, či sa ich niekedy niekto ľudsky opýtal, s čím potrebujú pomôcť a s čím zápasia – nie v zmysle „niečo za niečo“, ale naozaj úprimne a ľudsky. Na systémovej úrovni sa ich možno pýtajú a nastavujú opatrenia, ale ľudský prístup tam často chýba. 

Ľuďom musíme nechať vlastný priestor  

Čo je na tvojej práci najťažšie? Zažívaš frustráciu, keď chceš niekomu pomôcť, ale nedarí sa to?  

Na začiatku som pociťovala bezmocnosť. Potom som si však uvedomila, že aj ja som si v živote musela prejsť ťažkými vecami a nič by som nedosiahla, keby som do toho nevložila vlastnú energiu, chuť a vôľu. Keby som sama nechcela, nikto by mi nepomohol. 

Preto verím, že ani ľudia, ktorí vtedy pomáhali mne, zo mňa neboli frustrovaní. Ak chceme ľuďom naozaj pomôcť, musíme im nechať vlastný priestor. 

Spočiatku som ťažko niesla, keď veci nešli. Premýšľala som, ako sa k ľuďom dostať. Obrazne povedané, chcela som byť včelou, ktorá ich uštipne a aktivuje, aby na mňa nezabudli. Niekedy je však najlepšie nechať im priestor a akceptovať ich rozhodnutia. Proces môže byť veľmi pomalý. Občas pocítia aj moju prísnejšiu stránku, ale vždy v rámci jasne stanovených hraníc. Snažím sa ich chápať a prijímať takých, akí sú. 

Čo ti najviac pomáha, keď strácaš motiváciu? 

Idem sa prejsť. Veľmi rada chodím večer k Draždiaku. Keď som doma v Krupine, milujem prácu v záhrade. Mám tam ruže a jazierko. Večer tam iba sedím a počúvam ticho, to ma nesmierne upokojuje.  

Máš ešte nejaké pracovné sny do budúcnosti? Niečo, čo by si chcela zažiť alebo dosiahnuť? 

V určitom veku som prestala snívať. Ako dieťa som veľmi túžila byť učiteľkou. Hovorila som si, že budem lepšia než tí, ktorí učili mňa, a nedovolím, aby iné deti prechádzali tým, čím som prešla ja. Dnes už nesnívam, prijímam veci tak, ako prichádzajú.  

Čomu by mala verejnosť lepšie rozumieť, keď hovoríme o sociálnej práci a o ľuďoch, s ktorými v Človeku v ohrození pracujeme? Čo podľa teba nezaznieva dostatočne nahlas? 

Otázkou je, či chceme pochopiť sociálnu prácu ako takú, alebo samotných ľudí. Pre mňa je v tom obrovský rozdiel. Ak by človek pri sociálnej práci chcel pochopiť iba svoju formálnu rolu a pravidlá práce s ľuďmi, bolo by to málo. Táto práca si vyžaduje oveľa viac – ľudí naozaj pochopiť a prijať. 

Ja sama nie som vyštudovaná sociálna pracovníčka a považujem to za nesmierne náročnú prácu. Obdivujem kolegov a kolegyne, ktorí ju robia, pretože pri sociálnej práci sa zapájajú úplne všetky „svaly“ človeka. Je to komplexné. 

Sociálni pracovníci a pracovníčky nesú na pleciach obrovskú ťarchu. Klienti sa im zverujú so svojimi životnými príbehmi a oni tú ťarchu musia uniesť. Zároveň potrebujú aj vlastné miesto na dobitie batérií, obrazne povedané posilňovňu pre dušu. Mám pred svojimi kolegami a kolegyňami obrovský rešpekt a je pre mňa česť pracovať v takomto tíme. Ja sama by som klasickú sociálnu prácu asi nezvládla. 

Skôr v rozhovore si spomínala, že keď už cítiš, že na nejakom mieste nemáš čo odovzdať, posunieš sa ďalej. V Človeku v ohrození to zatiaľ tak necítiš? 

Človek v ohrození mi dáva nesmierny priestor a hlas, za čo som veľmi vďačná. Potrebujem totiž voľnosť. Neznamená to, že si robím, čo chcem – hoci občas niečo vyvediem (smiech) –, ale necítim sa tu ako v klietke. 

Organizácia akoby pochopila, čím som si prešla. Miška ako naša vedúca nám v programe dáva skvelú príležitosť ukázať, čo v nás naozaj je, a podporuje nás v raste. 

Postupne v sebe objavujem nové nápady a energiu. Keď nie som v kontakte s klientmi a so svojimi úžasnými kolegyňami, nemám sa kde nabiť. Preto tak rada chodím na pracovné cesty do terénu. Online kontakt mi nestačí. Stretnutia s kolegyňami ma nesmierne dobíjajú nápadmi a elánom. Zatiaľ mám pocit, že tu ešte budem veľmi dlho a tak skoro sa ma nezbavíte (smiech). 

Na záver: odporučila by si knihu, podcast, hudbu alebo niečo iné, čo ťa v živote či práci formuje? 

Knihy odo mňa radšej nechcite. Tie, ktoré momentálne čítam, by asi neboli veľmi populárne – napríklad Zákonník práce. Ten ale určite odporúčam (smiech). 

Filmy sledujem iba minimálne. Nesmierne rada však počúvam inštrumentálny jazz. Keď pracujem na počítači, vždy mi znie v pozadí. Z klasiky si rada pustím Mozarta alebo Bacha.  

Nadežda Malčeková (vlastnými slovami)

Pochádzam z malebnej dedinky pri Krupine. Zázrakom sa mi podarilo ukončiť štúdium na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy. Vo voľnom čase rada chodím na turistiku na miesta, kde nie je veľa ľudí, počúvam jazz a klasiku a milujem svoju záhradku a jazierko. Bojím sa výšok, tunelov a myší. Čo mi dáva moja práca? Pocit, že mám rodinu, pocit istoty.