Nikdy som nechcela pracovať s deťmi. Dnes viem, že to malo zmysel.

Keď prišla na Slovensko, mala devätnásť rokov, 50 eur vo vrecku a predstavu, že tu ostane len mesiac.

Anastasiia napokon zostala tri a pol roka. V Klubovni vo Zvolene organizovala aktivity pre deti, pomáhala rodinám a postupne sa stala výraznou súčasťou miestneho tímu. Po troch a pol roku sa rozhodla posunúť ďalej. Dnes sa lúči s miestom, ktoré pomáhala budovať, aj s deťmi, ktoré si ju za ten čas veľmi obľúbili. 

V jej posledný deň v práci sme sa spolu obzreli za cestou, ktorá ju z Ukrajiny priviedla až k práci s deťmi vo zvolenskej Klubovni. 

 „Nechcela som odísť. Presvedčili ma.“ 

Keď 8. marca 2022 prekročila slovenské hranice, nemala plán. Nemala víziu nového života ani predstavu, kde bude o rok. Mala devätnásť, mladšiu sestru po boku a 50 eur vo vrecku. „Nechcela som odísť,“ hovorí Anastasiia. „Presvedčili ma, aby som šla aspoň na mesiac. Hlavne preto, že som nedokázala spať. Ten strach a sirény… to sa nedá vysvetliť.“ 

Pred vojnou študovala profesionálny volejbal. Šport bol jej budúcnosťou. Potom prišiel covid, operácia kolena a napokon vojna.  

Rodičia prišli o prácu a dodnes žijú na Ukrajine. Otec nemôže vycestovať z krajiny. „Niekedy nemajú elektrinu aj pätnásť hodín denne. V zime chodia doma v troch bundách.“ 

Do rodnej dediny sa vracia len zriedka. „Cesta je dlhá a vyčerpávajúca. Niekedy sa na hraniciach čaká aj 16 hodín. A dedina, kde som vyrástla? Je dnes tichá a prázdna. Chýba tam život.“ 

„Nevedela som, čo bude zajtra. Vedela som len to, že dnes môžem pomôcť.“ 

Začiatky neboli pre Anastasiiu vôbec jednoduché. Ubytovali ich v hoteli pri Zvolene. „Boli sme úplne mimo dediny, len hotel a pole. Najťažšie bolo nevedieť, čo bude ďalej. Do prijatia humanitárnej pomoci nás museli doslova dotlačiť. Bolo to pre mňa ťažké prijať. Mala som pocit, že sú ľudia, ktorí to potrebujú viac.“ 

Postupne sa veci dali do pohybu. Starosta obce jej ponúkol prácu asistentky v škole pre ukrajinské deti. Slovenčinu sa učila za pochodu. Tlmočila medzi deťmi a učiteľkou, ktorá ju priebežne opravovala. „Za rok som už rozprávala plynule. Veľmi mi pomohlo, že som neskôr bývala u slovenskej rodiny. Prijali ma ako vlastné dieťa.“ 

Neskôr sa ako dobrovoľníčka dostala k nám. Začínala s tlmočením, postupne prešla k sociálnej práci a skupinovým aktivitám. To, čo malo byť krátkou výpomocou, sa postupne stalo jej novým zamestnaním. 

„Nikdy som nechcela pracovať s deťmi.“ 

Anastasiia bola pre mnohých tvárou Klubovne vo Zvolene. Paradoxne, prácu s deťmi nemala nikdy v pláne.  

„Vôbec by som nepovedala, že raz budem pracovať s deťmi. Ale stále sa ku mne nejako prirodzene ťahali. Vždy to tak bolo. Ja som pred nimi utekala a ony ma aj tak vždy dobehli,“ smeje sa. 

Spolu s kolegyňami budovala Klubovňu vo Zvolene 

Maľovali steny a zariaďovali priestor. „Všetko sme robili spolu s deťmi. To bol podľa mňa moment, keď vznikla dôvera. Necítili, že prichádzam ako niekto zhora.“ 

Organizovala voľnočasové aktivity, workshopy aj hodiny slovenčiny. Medzi deťmi však mala jedno eso v rukáve – volejbal. „Volejbal bola moja srdcovka ešte z Ukrajiny. A deti ho samé chceli hrať. Často práve pri športe vznikali najlepšie priateľstvá.“ 

„Deti ma naučili nevšímať si chaos.“ 

„Pre nás dospelých je hluk stres, ale pre nich je to prostredie, kde sa cítia bezpečne. Naučili ma, že nemôžem od nich chcieť, aby sedeli a boli ticho, lebo pre nich ticho nie je prirodzené.“ 

Hovorí, že pri práci s deťmi najviac pomáha pochopenie ich sveta. „Niekedy riešia veci, ktoré sa nám zdajú banálne. Ale pre nich sú všetkým. A práve to je dôležité, brať ich pocity vážne.“ 

„Najväčší zmysel mojej práce som cítila, keď sa niečo podarilo vyriešiť.“ 

„Či už pre dospelého alebo pre dieťa. Napríklad, keď sa klientovi/klientke podarilo vybaviť doklady, nájsť prácu alebo poistenie.” 

Posun videla aj pri deťoch. „Spočiatku sme riešili, že si po sebe nevedia umyť pohár. Dnes už vedia hovoriť o emóciách, o tom, že sa hnevajú a prečo. To je veľký pokrok.“ 

„Pamätajte, že sú to ľudia. To je celé.“ 

Keď sa pýtame, čo by odkázala ľuďom, ktorí majú predsudky voči Rómom či Ukrajincom, odpovie stručne: „Pamätajte, že sú to ľudia. To je celé. Každý sa stretáva s ťažkosťami, len s inými. Je ľahké niekoho súdiť.“ 

„Je to krásna práca, ale niekedy si človek musí dať pauzu.“ 

Po tri a pol roku v Človeku v ohrození sa rozhodla odísť. Nie preto, že by chcela, ale preto, že potrebuje oddych. „Je to krásna, ale náročná práca. Každý, kto tu robí, to robí srdcom. Ale niekedy si musíš povedať, že potrebuješ chvíľu pauzu.“ 

Z rozlúčky si odniesla loptu s odkazmi od kolegýň. 

„Niektoré deti plakali. Snažila som sa im vysvetliť, že Klubovňa nekončí. Že prídu ďalší ľudia, ktorí ich budú mať radi.“ 

„Začínala som ako dvadsaťročná. Dnes som iný človek.“ 

Keď sa pýtame, či ju práca v Človeku v ohrození zmenila, dlho nerozmýšľa: 
„Určite áno. Začínala som ako dvadsaťročná, dnes mám dvadsaťštyri. A naučila som sa hovoriť nahlas, keď sa mi niečo nepáči. Kedysi som mlčala a všetko som znášala. Teraz viem povedať, čo si myslím a to aj vďaka ľuďom, s ktorými som pracovala.“ 

Anastasiia bola súčasťou tímu v našej Klubovni vo Zvolene. Ďakujeme ti za všetko, čo si urobila pre deti, mladých aj dospelých. Prajeme ti veľa síl, oddychu aj šťastných chvíľ na tvojej ďalšej ceste.