V čom je chudoba Rómov, ktorí žijú v osadách, iná?

„Generačná chudoba alebo tiež kultúra chudoby sa vzťahuje na ľudí, ktorí sú dlhodobo v kontexte okolitej populácie v podštandardnej pozícii. Sú chudobní a iný stav ani nepoznajú, ak to trvá niekoľko generácií, tieto vzorce správania sa odovzdávajú ďalej z rodičov na deti ako kultúrne vzorce,” hovorí antropológ Alexander Mušinka. 

Generačná chudoba rozhodne nie je problém špecifický pre vylúčene žijúcich slovenských Rómov, ale je to celosvetový fenomén, ktorý môžeme pozorovať napríklad na juhu USA či v latinskej Amerike, ale aj na mnohých miestach v Európe.  

Mušinka zdôrazňuje, že je veľký rozdiel medzi tým, či je chudoba rozptýlená medzi ostatnými zložkami populácie, alebo či je koncentrovaná na jednom mieste. Rómske osady sú príkladom tej druhej. A keďže u nás nemáme iné chudobné skupiny obyvateľstva, ktoré by žili koncentrovane v takomto type osídlení, spájame si ju výlučne s Rómami.

Na základe dlhodobého života v generačnej chudobe však práve Rómovia žijúci v osadách zažívajú špecifickú sadu problémov, ktorá sa iným väčšinou ťažko vysvetľuje. „Poviem to na príklade z môjho detstva: vyrastali sme na sídlisku a spoločne sme sa po škole hrávali deti z viacerých spoločenských vrstiev. Okolo piatej alebo šiestej sa začali otvárať okná a rodičia detí zo stredných vrstiev ich volali domov, čakal na ne olovrant a úlohy.

Deti z nižších tried sa ostávali hrať a aj keď samy nepoužívali tieto prvky strednej triedy, akými sú špecifická strava, oblečenie, kultúra, či hodnotové veci, vedeli aspoň, že existujú. Keď sa neskôr dostali na miesto, kde existuje sociálna mobilita, dokázali sa na základe tejto znalosti rýchlo integrovať. Ak však skoncentrujete chudobu na jedno miesto, o piatej sa nijaké okná neotvoria a najchudobnejšie rómske deti tie impulzy nedostanú, nebudú ani len vedieť o ich existencii,” vysvetľuje Mušinka.   

Dopĺňa, že nie je pravdou, že vylúčene žijúci Rómovia nevedia hospodáriť s peniazmi, starať sa o deti alebo dodržiavať pravidlá hygieny. „Vedia to, ale podľa pravidiel spoločenskej triedy, v ktorej žijú. Tradične je v spoločnosti najširšie zastúpená stredná trieda, a tým, že je nás najviac, máme pocit, že pravidlá, ktoré máme my, sú univerzálne a jediné správne. Ale vezmite si to z opačnej strany: keby ste niekomu z vyššej spoločenskej vrstvy než ste vy povedali, že máte doma ako rodina iba jednu kúpeľňu, s jedným umývadlom a toaletou, bolo by to preňho rovnako neprijateľné ako pre vás život v osade,” uvádza príklad. 

Preto pri odmietaní Rómov z osád v skutočnosti neodmietame rómsku komunitu, ale najnižšiu sociálnu vrstvu. Avšak kvôli tomu, že sú to u nás práve Rómovia, ktorí žijú v koncentrovaných chudobných osídleniach a vďaka dlhodobému historickému vývoju, ktorí Rómov segregoval a dával im nálepku neprispôsobivých občanov, si veľa ľudí spája spôsob života v osadách práve s ich etnicitou.   

Možné cesty z generačnej chudoby 

„Podľa môjho názoru štatutárny prvok číslo jeden u nás je bývanie. A práve na ten by sme sa mali zamerať. Vytvoriť reálny priestor, aby si tí ľudia mohli v prvom rade postaviť legálne štandardné domy strednej triedy. Znamená to tiež, že musia mať dostupné aj infraštruktúrne siete typické pre danú oblasť. U nás sú zásadné dve veci: elektrina a voda.

Ak sa však bavíme o vode, podľa môjho názoru pre sociálne postavenie je zásadnejšie než prístup k pitnej vode mať kúpeľňu, kde sa môžete umyť. To, že ste si uvarili kávu z dažďovej vody, nikoho nezaujíma. Ale ak zapáchate, pretože ste sa nemali kde osprchovať, tak si to ľudia všimnú hneď,“ hovorí Alexander Mušinka o jednej možnosti, ako výrazne posunúť životný štandard vylúčene žijúcej komunity. Podobným spôsobom kedysi pomohol Rómom vo svojej obci starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký.  

Vyrastali sme na sídlisku a spoločne sme sa po škole hrávali deti z viacerých spoločenských vrstiev. Okolo piatej alebo šiestej sa začali otvárať okná a rodičia detí zo stredných vrstiev ich volali domov, čakal na ne olovrant a úlohy. Ak však skoncentrujete chudobu na jedno miesto, o piatej sa nijaké okná neotvoria a najchudobnejšie rómske deti tie impulzy nedostanú.

Alexander Mušinka, antropológ

Podstatným krokom podľa Alexandra Mušinku je tiež rozbiť sociálnu homogenitu, docieliť, aby mali vylúčene žijúci Rómovia skúsenosť s inými sociálnymi vrstvami. To sa dá urobiť dvoma spôsobmi: môžeme ich presunúť do prostredia strednej triedy, ale ako ukazujú viaceré integračné snahy v priebehu posledných storočí, tento proces má veľa úskalí. 

„Počet ľudí, ktorých sa podarí integrovať, je výrazne nižší než počet ľudí, ktorí sa opätovne narodia do generačnej chudoby,” vysvetľuje Mušinka. „A ak ste z jednej sociálnej vrstvy a začnete žiť v inej, chce to veľkú guráž,” dopĺňa.  „Podobne je to vo všetkých vrstvách. Koľko ľudí napríklad zo Slovenska, ktorí v 90. rokoch chodili za prácou do západnej Európy, tam aj reálne zostalo? Byť v tom čase z postsocialistického bloku a začať bývať v západnej Európe nebolo a nie je totiž také jednoduché.” 

Na túto myšlienku nadväzuje aj Lenka Zápotocká, vedúca pre komunitnú prácu a vzdelávanie na našom oddelení Programov sociálnej integrácie. „Ak očakávame zmenu od dospelých ľudí, povedzme tridsať- a viacročných, ktorí sú zacyklení v niečom, v čom vyrastali, nie je možné to chcieť zo dňa na deň.

Zo života v osade nie je nikto šťastný, všetci si uvedomujú, že by chceli žiť lepšie, ale nevedia, ako z toho von. Uvedomujú si, že majú málo peňazí, málo zručností, nízke sebavedomie. Málokto im dá príležitosť na to, aby ukázali, akí sú a bojovali proti predsudkom. V istej chvíli sú už takí slabí a unavení, že sa radšej vzdajú. Ostatní ich nemajú za nič, tak prečo by sa mali snažiť,” popisuje scenár, ktorý je ešte stále vo vylúčených lokalitách pomerne častý.  

Ďalšou možnosťou, ako postupne zlepšovať životné podmienky ľudí žijúcich v generačnej chudobe, je priniesť prvky strednej triedy k nim. Primárne je to vyššie zmienené lepšie bývanie, ale s tým sú úzko spojené aj rôzne impulzy vo forme komunitných aktivít, sociálneho, pracovného, finančného či individuálneho poradenstva. Ukazovať im nové podnety a iný spôsob života najprv z bezpečia ich komunity. O to sa dlhodobo snažíme pri práci s deťmi, ale aj dospelými aj v našich komunitných centrách.  

Vypočujte si tiež: Odsúdení na neúspech: Čo má spoločné mesto Escobara a naše osady? 

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.