Hladomor je tichá a krutá tvár vojny
Keď skolabujú nemocnice, polia sú zničené a dodávky pomoci blokované, hlad sa stáva zbraňou proti tým, ktorí sa nemajú ako brániť. Po desaťročiach postupného znižovania počtu hladujúcich vo svete sme svedkami alarmujúceho zvratu. Gaza smeruje k hladomoru. To znamená, že ak sa nič nezmení, ľudia budú naďalej trpieť a umierať, aj keby zbrane na chvíľu utíchli. Kolega Marián Cehelník hovorí o tom, čo je to hladomor, ako vzniká a koho postihuje.
Psychologicky je to obrovská ťarcha. Je to neustály stres, úzkosť a pocit beznádeje. Hlad nie je len o prázdnom žalúdku, je to stav, ktorý človeku berie dôstojnosť a budúcnosť.
Marián, priblíž nám, ako vyzerá bežný deň človeka, ktorý trpí hladom?
Prvá myšlienka dňa nie je, čo si oblečiete do práce alebo aké sú vaše plány, ale či sa vám a vašim deťom dnes podarí niečo zjesť. Bežný deň človeka trpiaceho hladom je o neustálom boji o prežitie. Fyzicky to znamená chronickú únavu, slabosť a neschopnosť sústrediť sa. Telo funguje v úspornom režime. Pre dieťa to znamená, že nemá energiu hrať sa, učiť sa v škole, a jeho rast sa spomaľuje alebo úplne zastavuje. Pre dospelého to znamená, že nevládze pracovať na poli alebo si hľadať prácu, čo ho uzamyká v začarovanom kruhu chudoby.
S čím sa humanitárni pracovníci stretávajú častejšie – je to nedostatok potravín, vody alebo kolaps systémov?
Hoci nedostatok potravín a vody sú tie najviditeľnejšie prejavy krízy, takmer vždy sú len symptómom niečoho hlbšieho – kolapsu systémov.
Málokedy nastane situácia, kedy by jedlo neexistovalo. Problém je, že ľudia si ho nemôžu dovoliť kúpiť, lebo trhy nefungujú, lebo ich peniaze stratili hodnotu a denný zárobok nestačí ani na základné potraviny, alebo sa k jedlu nemôžu bezpečne dostať. Napríklad preto, lebo cesty sú nezjazdné, mosty zbombardované a potraviny sa nedostanú z fariem na trhy, prípadne sa vôbec nedopestujú. Štátne inštitúcie nefungujú a nie je nikto, kto by udržiaval vodné zdroje. Studne a vodovody sa bez údržby stávajú nefunkčnými.
Ak je bezpečnostná situácia katastrofálna, farmári sa boja obrábať svoje polia a ani humanitárni pracovníci a pracovníčky sa často nemôžu dostať do najviac postihnutých oblastí.
Takže áno, bojujeme s hladom a smädom, ale skutočnou príčinou je takmer vždy kolaps spoločenských, ekonomických a politických štruktúr, ktoré by za normálnych okolností ľuďom zabezpečili prístup k týmto základným potrebám.
Zhoršila sa situácia za posledné roky? Aké faktory ju zhoršujú?
Áno, situácia sa za posledné roky zhoršila. Po desaťročiach postupného znižovania počtu hladujúcich vo svete sme svedkami alarmujúceho zvratu. Prispieva k tomu kombinácia viacerých faktorov:
- Vojny. Konflikt na Ukrajine mal globálny dopad – narušil dodávky obilnín a hnojív a spôsobil celosvetový nárast cien potravín. Okrem toho prebiehajú dlhotrvajúce konflikty v Jemene, Sýrii, Sudáne a ďalších krajinách.
- Klimatická zmena, ktorá už nie je hrozba budúcnosti, ale každodenná realita. Extrémne a dlhotrvajúce suchá, napríklad v Africkom rohu, ničia úrodu a zabíjajú dobytok. Na druhej strane, bezprecedentné záplavy, ako sme videli v Pakistane, zničia za pár dní celú infraštruktúru a úrodu na obrovských územiach. Klimatické šoky sú častejšie a intenzívnejšie a najchudobnejšie komunity na ne nemajú prostriedky reagovať.
- Ekonomické dôsledky pandémie COVID-19, ktorá narušila dodávateľské reťazce, spôsobila ekonomickú recesiu a uvrhla milióny ľudí do chudoby. Mnohé chudobnejšie krajiny sa extrémne zadlžili a dnes nemajú financie na podporu svojich obyvateľov.
- Ukončenie americkej pomoci, USAID, ktorá predstavovala 42% všetkej pomoci.
Tieto faktory vytvárajú situáciu, ktorá vedie k najväčšej potravinovej kríze 21. storočia.
Dostáva sa humanitárna pomoc tam, kam má?
Áno, drvivá väčšina pomoci sa dostane k ľuďom v núdzi, ale nedostane sa všade, nie v potrebnom množstve a nie vždy včas, lebo často čelíme obrovským problémom. Či už je to bezpečnosť, nedostatok financií, alebo byrokracia.
Napriek tomu sú humanitárne organizácie extrémne vynaliezavé a inovatívne a používame všetky dostupné prostriedky, aby sme sa dostali k ľuďom. Dnes už väčšina ľudí, aj keď sú to napríklad utečenci, žije v mestách a moderné prístupy, ako napríklad poskytovanie finančnej hotovosti namiesto potravinových balíkov, dávajú ľuďom dôstojnosť a slobodu rozhodnúť sa, čo najviac potrebujú, a zároveň podporujú miestne trhy.
Čo by mohlo zlepšiť situáciu?
Humanitárna pomoc je životne dôležitá, ale je to v podstate len „prvá pomoc“. Sama o sebe krízu nevyrieši. Bez mieru a stability nemôže existovať potravinová bezpečnosť.
Nevyhnutné je bojovať proti klimatickej zmene a prispôsobiť sa novej realite. Musíme investovať do riešení, ktoré pomôžu najzraniteľnejším komunitám adaptovať sa na zmenenú klímu: plodiny odolné voči suchu, budovanie lepších systémov na zadržiavanie vody v krajine či systémy včasného varovania pred katastrofami.
Podpora lokálneho poľnohospodárstva – musíme investovať do schopnosti uživiť sa sami, byť menej závislí od dovozu. Byť fungujúcim trhom. Silné a odolné komunity sú najlepšou obranou proti budúcim krízam, aby mohli nielen reagovať na akútne krízy, ale aj pracovať na prevencii a budovaní odolnosti.
Musíme si všetci uvedomiť, že hlad vo svete nie je nevyhnutný. Je to vždy dôsledok našich rozhodnutí a často našej nečinnosti – že sme nekonali vtedy, keď to bolo potrebné.
