Aká môže byť cesta von zo zadlženia?

„Mal som aj prípad klienta, ktorý žil veľmi usporiadane, pracoval na poľnohospodárskom družstve, staral sa o rodinu, a aj tak sa zadlžil do tej miery, že sme museli riešiť osobný bankrot,“ hovorí Vladimír Kosturak, odborný pracovník pre oblasť financií a oddlžovanie v Prešove, ktorý predtým pôsobil niekoľko rokov v našom komunitnom centre v Kojaticiach.  

„Ľudia, ktorí žijú vo vylúčenej komunite, majú nízku finančnú gramotnosť, častokrát nemajú reálnu predstavu o peniazoch. Tento istý klient sa po čase chcel vymaniť z prostredia komunity a zvažoval, že by si kúpil dom v meste. Odhadoval, že by ho to mohlo stáť asi 20 000 eur. Spoločne sme zavolali na inzerát, kde klient s údivom zistil, že cena vyhliadnutého domu je desaťnásobné vyššia,“ vysvetľuje na ďalšom príklade. 

Takýto človek sa dokáže ľahšie nachytať aj na rôzne „výhodné“ ponuky. „Stačí, že idete po ulici a operátor vám ponúkne simkartu zadarmo. Už si neuvedomíte, že sú na to naviazané služby, ktoré musíte splácať. Problém je u nás ten, že hocikto s občianskym preukazom, kto dovŕšil osemnásť rokov, sa dnes veľmi ľahko dostane ku všetkému. Či už k nákupu techniky na splátky, alebo pôžičke v nebankovke,“ hovorí Kosturak.  

Ľudia zo sociálne slabšieho prostredia sa častokrát nevedomky upíšu k tomu, že musia kúpenú vec či pôžičku vo výsledku výrazne preplatiť. Nerozumejú tomu, ako sú nastavené úroky, alebo že im naúčtovali aj ďalšie služby, ktoré nepotrebujú. Pri svojich nízkych príjmoch sa tak dostávajú do situácie, že svoje záväzky nezvládajú splácať.  

Takéto zadlženie však rozhodne nie je doménou len marginalizovaných rómskych komunít: „Pamätám si na situáciu, keď som bol s klientami riešiť osobný bankrot v Centre právnej pomoci. Z desiatich ľudí boli siedmi Nerómovia,” uvádza na príklade Kosturak.  

Ľuda, ktorí žijú vo vylúčených rómskych komunitách, však majú svoju východiskovú pozíciu o čosi ťažšiu. Na jednej strane uzavretá komunita, ktorá je izolovaná od podnetov a tým pádom aj zručností bežných v sociálne rozvrstvenejšej spoločnosti, na druhej strane (hoci ide tiež o výsledok generačnej chudoby a vylúčenia) nízka úroveň vzdelania.  

Ľudia, ktorí majú ukončenú iba základnú školu (a niekedy ani to nie), sú ťažšie uplatniteľní na trhu práce a ak sa aj zamestnajú, ich príjmy sú často prinízke na to, aby pokryli všetky náklady na život rodiny. Ďalšia vec je, že pokiaľ je človek výrazne zadlžený, bojí sa zamestnať sa, pretože by mu exekútor siahol na plat. „Predstavte si to na extrémnom príklade: Máte dlhy 150 000 eur. Ak by ste zarábali 5000 eur mesačne, exekútor vám pokojne môže zobrať až 4800 a nechať vám len nutné životné minimum 200 eur,” vysvetľuje Kosturak.   

„Človek z vylúčenej komunity by sa nemusel dostať do takých problémov, keby sa mal s kým poradiť a zistil by, čo to obnáša a či to bude schopný splácať. Ale vezmite si, že projekt terénnych a sociálnych pracovníkov, ktorí s týmito problémami v komunitách pomáhajú, funguje ešte len päť rokov. Niektorí naši klienti však mali dlhy aj z roku 2007,” dodáva. 

Ak niekto žije z povedzme 240 eur mesačne a odrazu má nakúpiť potraviny, zaplatiť kredit na mobil, splátku za televízor a kúpi si aj pár nie nutne nevyhnutných vecí, odrazu na splatenie ďalších splátok neostávajú peniaze (pokiaľ sa nebavíme nutne o prostredí vylúčenej komunity, ale sociálne slabších ľuďoch celkovo, nedoplatky vznikajú napríklad v nájomných mestských bytoch aj na odpadoch či platbách za plyn). Týmto spôsobom sa ľudia ďalej zadlžujú a dostávajú do čoraz väčších finančných problémov, z ktorých je zrazu snehová guľa, ktorá nejde zastaviť.  

V prípade, že sú dlhy vyššie než 1000 eur, je jednou z možností, ako sa ich zbaviť, osobný bankrot. Slúži na to, aby mohli ľudia začať znovu od začiatku, plnohodnotne sa znovu zaradili do pracovného procesu a nebáli sa, že im niekto siahne na plat. 

Viac sme sa osobnému bankrotu venovali v jednom z našich predošlých článkov. 

Samozrejme, že nie všetci ľudia z vylúčených komunít sú zadlžení, niektorí dokážu hospodáriť aj s tým málom, ktoré majú. Po hospodárením s peniazmi si však v prostredí osád musíme predstaviť iný hodnotový rebríček, než na aký sme zvyknutí u väčšinovej populácie. Znamená to, že deti majú čo jesť a čo si obliecť, že majú strechu nad hlavou, rodičia im dokážu zaplatiť lieky, keď je treba, a majú napríklad na cestu autobusom do mesta. Na nejaký väčší luxus zvyčajne neostáva.   

Ako ale môžeme pomôcť tým, ktorí s peniazmi až tak dobre hospodáriť nevedia? „Vždy sme im hovorili, že ak chcú niečo väčšie, nech sa radšej prídu poradiť, ja s nimi pôjdem aj do obchodu kúpiť ten televízor a vyberieme spolu tak, aby zvládali splácať splátky a nekupovali si už nič ďalšie,” hovorí Vladimír Kosturak.   

Ďalšou možnosťou je budovanie finančnej gramotnosti formou preventívnych aktivít, urobiť v komunite prednášku o tom, ako hospodáriť s peniazmi, ako si rozdeliť mesačný príjem, a využiť pri tom aj názorné príklady či formu hry. Alebo prizvať niekoho, kto si sám prešiel osobným bankrotom a porozprával by o tom, čoho je dobré sa vyvarovať.  

Finančné poradenstvo pre dospelých, či učenie finančnej gramotnosti detí, ktorým sa venujeme aj v našich komunitných centrách, je dlhodobý a komplexný proces. Je to však ďalší z krokov k tomu, aby ľudia žijúci v generačnej chudobe dokázali zlepšiť svoju situáciu a nadobudli väčšie sebavedomie a samostatnosť. 

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.