Živo(t) v Klubovni
Vybrali sme na návštevu do prešovskej Klubovne, kde to počas jedného zamračeného pondelkového popoludnia celkom žilo. Zhovárali sme sa s dobrovoľníkmi, ale aj s dievčatami, ktoré sa sem chodia doučovať. Všetci sa zhodli, že je to super miesto, kde je každý jeden a jedna z nich dôležitý.
Zanietení malí „muzikanti“ si brnkali na gitarách, ukrajinský študent Alex sa sústredil na to, aby sa mu nezrútila veža z drevených hranolov, medzitým prišiel náš štipendista a čerstvý dobrovoľník Mário so spolužiačkou Nelkou a drobná Ukrajinka Duňa, ktorá potrebovala kvôli písomke vysvetliť rozdiel medzi vetnými členmi, už netrpezlivo čakala na niekoho, kto si ôsmacké učivo najrýchlejšie „refreshne“ a povenuje sa jej. Kolegyne Janka a Zuzka sú tú denne k dispozícii každému, kto príde. Či už pomôcť s domácimi úlohami, alebo sa zúčastniť nejakej voľnočasovej aktivity, prípadne poradiť s úradnými záležitosťami alebo len tak – zložiť kosti.
Alex
Zakecáme sa so 16-ročným Alexom, ktorý na Slovensko prišiel pred necelým rokom z Ukrajiny, aby mohol študovať na gymnáziu Tarasa Ševčenka. Domov navštevuje počas prázdnin a ak potrebuje vybaviť nejaké záležitosti na úradoch – kvôli škole či ubytovaniu – príde za ním mama popodpisovať, čo treba. Po gymnáziu by chcel ísť študovať politológiu na Univerzitu Komenského. Svoje dni aktuálne trávi buď v škole, s kamarátmi alebo v našej Klubovni.
Po prvýkrát sem prišiel s triedou. Kolegyne im porozprávali, čo všetko sa tu dá robiť a že majú dvere kedykoľvek otvorené. „Premýšľal som nad tým a povedal si, prečo to nevyskúšať. Tak som Klubovňu začal navštevovať a celkom sa mi tu zapáčilo.“ Postupne sa Alex prejavil aj ako šikovný a trpezlivý lektor legotechniky, kedy pomáhal menším deťom stavať a programovať obľúbenú stavebnicu. Od Lega sa dostal až k doučovaniu angličtiny a matematiky a dnes trávi v Klubovni celkom veľa času. Janka a Zuzka sú rady, že majú medzi sebou tohto šikovného a samostatného mladíka.
Mário
17-ročný Mário je prvák na SOŠ gastronómie a služieb v Prešove. Do školy dochádza z pol hodiny vzdialenej obce. Je to aktívny mladý športovec, ktorý nám začína vypomáhať s menšími rómskymi deťmi ako tréner futbalu. Zároveň je našim štipendistom - preplácame mu dopravu do školy a obedy.
O Klubovni Človeka v ohrození sa dozvedel tak, že naše kolegyne ju boli predstaviť v jeho škole. „Rozprávali nám o aktivitách a pozývali nás, že sa máme prísť pozrieť na vlastné oči. A tak sme viacerí prišli a už je to aj vyše pol roka, čo Klubovňu navštevujem pravidelne. Nikdy som nepoznal takéto centrum, ale dal som tomu šancu. Cítim sa tu príjemne a keď potrebujem pomoc, dostane sa mi. A práve tu začínam vypomáhať aj ako dobrovoľný tréner.“
Mário žil od troch rokov s mamou a bratom. Už ako malý chlapec prejavil športové nadanie. Futbal, hokej, hokejbal, tenis… čoho sa chytil, to mu išlo. Mama ho v športovaní podporovala, zjavne aj vďaka tomu sa dostal do najvyššej futbalovej súťaže – do extraligy. Nuž a to, čo sa dostalo jemu, chce teraz „vrátiť“ rómskym deťom, ktoré trénuje. Jednak u neho v obci, kde má funkciu pomocného trénera a jednak u nás, kde nám vypomáha s menšími deťmi na Tehelni a učí ich, čo všetko sa dá s futbalovou loptou vyčarovať.
Už niekoľko rokov trénujem 5-6-ročné deti u nás v Terni, a teraz som začal aj tu, v Človeku v ohrození. Snažím sa, aby aj decká z rómskej komunity trávili zmysluplne svoj voľný čas. Chcem im ukázať, že sa môžu dostať vo futbale tak ďaleko, ako ja. Dokonca možno aj ďalej. Učím ich, že ak sa chce, tak sa dá.
Mário má pred sebou ešte zopár rokov strednej školy, nebráni sa ani myšlienke, že bude pokračovať ďalej, na vysokej ekonomickej. Medzi našimi štipendistami máme už aj nejaké úspešné vysokoškoláčky, preto mu len zopakujem jeho vlastné slová – ak sa chce, tak sa dá. Ale pár rokov má toto rozhodnutie predsa len ešte čas.
Škola, hoci si ju vyberal na posledný možný termín, ho baví a pochvaľuje si prístup učiteľského zboru, ich podporu a pozitívny prístup k žiakom a žiačkam. Momentálne ako prváci praxujú v školskom bufete, ale vo vyšších ročníkoch bude praxe pribúdať a vyskúšajú si profesionálne gastro-prevádzky. Časom by sa chcel Mário osamostatniť a viesť vlastný futbalový krúžok v obci, kde býva. „Zatiaľ som pomocný tréner, ale práca s deťmi ma baví a verím, že ako plnoletý už budem môcť mať vlastnú skupinu ako hlavný tréner“. A aké je jeho trénerské know-how, aby ho decká rešpektovali? „Treba im všetko dobre vysvetliť, aby tomu rozumeli a neopakovali svoje chyby,“ prezrádza tento šikovný mladík a do rúk berie futbalovú loptu, čo iné?
Kornélia
Máriova spolužiačka Nelka chcela pôvodne študovať na zdravotnej škole, ale neprijali ju. Túži to však vyskúšať znova. V budúcnosti by rada pomáhala druhým ľuďom a veľmi ju to ťahá do Afriky, kde by chcela ošetrovať deti. Aj ona vo voľnom čase navštevuje Klubovňu a oceňuje tunajšie doučovanie z angličtiny, s ktorou potrebuje pomôcť.
Je to tu super, Janka a Zuzka nám pomáhajú, nekrivdia nám, sú ochotné a berú nás takých, akí sme.
Duňa
Kým si idú Mário a Nelka urobiť spoločnú fotku, kolegyňa z komunikačného sa ujme 14- ročnej Ukrajinky Duni. Tá má totiž na ďalší deň písomku zo slovenčiny a potrebuje si ujasniť, kedy je slovo vo vete predmetom a kedy príslovkovým určením. Nuž áno, ukrajinské deti sa učia to, čo tie slovenské a niekedy je pre ne tá naša gramatika ťažkým orieškom. (Nielen pre ne.) Kolegyňa Katarína má rovnako starého syna, ktorý to isté učivo preberal len pár týždňov dozadu, preto rada využije svoje „čerstvé“ poznatky o vetných členoch a s Duňou urobí domácu úlohu a cvičné príklady. Skonštatuje, že je to mimoriadne šikovné a chápavé dievča a Zuzka s Jankou jej to potvrdia. „Áno, ona sem chodí často, aby si ujasnila, že slovenskému učivu správne rozumie. Tá sa vo svete nestratí.“
Blíži sa záverečná a v Klubovni to všetci pomaly balia. Takto vyzerá jeden krátky časový úsek z bežného dňa v prešovskej Klubovni. Rôzne deti a mládež rôznej národnosti a veku, rôzne aktivity a potreby, každý a každá si tam však príde na svoje.
Je veľmi dôležité, aby takéto miesta existovali. Aby decká, študenti aj dospelí z marginalizovaných komunít, z Ukrajiny ale i z majority mali možnosť navštíviť a spočinúť na mieste, kde ich vypočujú, podajú pomocnú ruku či len otvoria dvere a ponúknu ich teplom.
PS: Duňa dostala z písomky dvojku a je spokojná. V tom prípade sme aj my.
PS2: Ak vám naša práca dáva zmysel, aj vy môžete podporiť túto aj ďalších 10 Klubovní Človeka v ohrození. Ďakujeme.
