Živobytie v Libanone: keď práca nestačí na budúcnosť

Ekonomické a sociálne nerovnosti boli jednou z príčin občianskej vojny v Libanone. S koncom vojny sa však nevytratili. Obrovský príval utečencov a odliv mozgov v posledných 15 rokoch tieto nerovnosti len prehlboval. A posledných päť rokov to bola už len rana za ranou – finančná kríza, energetická kríza, migračné vlny a vojna.

Sedel som v holičstve na Independence Street pod námestím Sassine a barber z ničoho nič ukazuje prstom smerom von a druhou rukou mi klepe po ramene. „Šuf, šuf, pozeraj! Vidíš to?! – Zas tam robia bordel tie detiská a ešte majú so sebou aj nejakého dedka.“
To bude asi biznis vyberania kontajnerov. To som už niekde videl.
„Ostane tam po nich hrozný neporiadok, nedá sa po tom chodníku prejsť, a kto to po nich bude upratovať?“ Veru, aj to už som niekde počul.

Hamúd je nanajvýš 15-ročný chalan, ktorého som denne stretával pri stojisku kontajnerov po ceste na nákup. Všimol som si, že sa usilovne hrabe v odpadkoch každé popoludnie. Zároveň tam nevidím okrem neho a ešte jedného staršieho chalana nikoho iného. Do jedného obrovského mecha zbieral plastové fľaše, do druhého hliníkové plechovky a do tretieho všetko ostatné, čo by sa dalo speňažiť. Aby som mu uľahčil prácu, spomenul som si na dobrý zvyk triedenia odpadu, ktorý praktizujem, keď som doma. Začal som mu nosiť svoje plastové fľaše a plechovky od piva. Z plastov mal minimálny zisk a nedostal by celý dolár ani len za celý mech. Za 40 plechoviek od piva vraj vie vyhandlovať 1 dolár. Hodiny a hodiny práce denne, aby zarobil 1 dolár, za ktorý si môže kúpiť chlieb a trochu zeleniny. Alebo si kúpi pitnú vodu a šálku kávy na ulici.

Hamúd do školy nechodí, pretože si musí strážiť svoje „kontajnerovisko“. Mohol by mu ho prebrať niekto iný. Je to totiž blízko supermarketu a má tam šancu získať aj nejaké potraviny od jeho zákazníkov či zamestnancov.

Ekonomické a sociálne nerovnosti boli jednou z príčin občianskej vojny v Libanone. S koncom vojny sa však nevytratili. Obrovský príval utečencov a odliv mozgov v posledných 15 rokoch tieto nerovnosti len prehlboval. A posledných päť rokov to bola už len rana za ranou – finančná kríza, energetická kríza, migračné vlny a vojna.

V období finančnej krízy stúpla miera multidimenzionálnej chudoby zo 42 % v roku 2019 na 82 % v roku 2021.

Koncept multidimenzionálnej chudoby nehodnotí núdzu len na základe príjmu, ale berie do úvahy aj súbežné znevýhodnenia v iných oblastiach. Medzi ne patrí napríklad nedostatok prístupu k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, pitnej vode a bývaniu.

V kategórii tzv. monetárnej chudoby, ktorá berie do úvahy len príjem, sa ocitlo v roku 2022 až 44 % populácie Libanonu. Inflácia a oslabenie meny znížili kúpnu silu domácností. Pre mnohé z nich príjem nedostačuje na pokrytie základných potrieb a hygieny. Ani na zdravotnícke služby, lieky, kvalitné vzdelávanie svojich detí alebo potraviny.

Zraniteľné skupiny a negatívne stratégie prežitia

Podľa dát UNICEF: 3 z 10 detí prestali chodiť do školy a 4 z 10 domácností obmedzili výdavky na vzdelanie. Viac než 700 000 detí – niektoré odhady hovoria až o takmer milióne – je mimo školy.

Pre chlapcov to často znamená, že sa musia zapojiť do podpory príjmov svojej rodiny. Napríklad ťažkou prácou v poľnohospodárstve, na stavbách alebo priamo na ulici. A to bez akejkoľvek právnej ochrany a pri riziku ťažkých úrazov a zneužívania.

Pre dievčatá to znamená zapojenie sa do starostlivosti o domácnosť. V mnohých prípadoch aj sobáš alebo tehotenstvo pred dovŕšením dospelosti. Rodiny sa dostávajú aj do dlhových pascí, pre ktoré potom prichádzajú o majetok alebo sa stávajú vykorisťovanými. Aj dospievajúce dievčatá a ženy sú v mnohých prípadoch obeťami sexuálneho vykorisťovania. Alebo je pre ne často jedinou voľbou sexuálna práca či iné ponižujúce spôsoby obživy.

Častým argumentom rodičov je, že práve oni nedokážu zabezpečiť príjem pre svoje rodiny, a preto sa spoliehajú na svoje deti. Vhodnou formou intervencie v takýchto prípadoch často býva sprostredkovanie zamestnania rodičom, ktorí sú často nekvalifikovaní alebo zdravotne znevýhodnení.

Burdž Hammúd je preslávenou štvrťou a je takou Krížnou ulicou Bejrútu. Dá sa tam zohnať lacný nájom a je to raj privátov. Môj známy Amir, ktorý dosť času trávi v kluboch či po kasínach, mi vysvetľoval typický scenár, ako sa tam žena stane sexuálnou pracovníčkou. „Všimol si si tie dievčatá z Kene alebo Etiópie, čo stále robia spoločnosť nejakým seniorkám, nosia im tašky, pomáhajú im vystúpiť z auta alebo im venčia psov? No tak ony sa starajú tým dámam a ich rodinám o domácnosti. Niekedy sú tie podmienky hrozné. Malá výplata, šikana, zneužívanie – vieš si to predstaviť. Nuž a hlava rodiny je väčšinou sponzorom takejto pracovníčky. To znamená, že on je jej patrónom, má v držaní jej pas, povolenia a všetky papiere. Ona nemôže len tak odísť. Alebo tak urobí a je odkázaná sama na seba. Tieto dievčatá – a iné s podobným osudom – si potom nájde niekto, kto „pasie“, a tak sa ocitnú v Burdž Hammúd.“

Niekto tvrdí, že na ulici sa takto ocitnú pracovníčky, ktoré najprv okradnú svojich zamestnávateľov, ale trajektória je podobná.
Amir na mňa ešte žmurkol a dodal: „Na zoznamke ich spoznáš podľa toho, že priamo na fotkách majú telefónne číslo.“

A čo stredná vrstva?

Výskum z rokov 2020 a 2021 publikovaný v Arab Barometer tvrdí, že až 48 % opýtaných Libanončanov zvažuje, že odíde z krajiny. Medzi mladými vysokoškolsky vzdelanými Libanončanmi to bolo až 61 %.

Neoznačovali za najdôležitejší faktor ekonomiku, ale skôr korupciu, bezpečnosť a politiku. Vzdelaní mladí ľudia teda nevidia v krajine perspektívu. Za to, čo ich ešte drží v krajine, označovali rodinné väzby.

V roku 2024 ten istý výskum uvádza, že 38 % dospelých opýtaných zvažuje svoj odchod a z vysokoškolsky vzdelaných mladých je to 46 %.

Z Libanonu odchádzajú ročne v tisícoch najčastejšie študenti a kvalifikovaní pracovníci v medicíne, inžinierstve a IT službách. Smerujú hlavne do Kanady, USA, EÚ alebo do krajín Zálivu. Niektorí sa dokonca aj vracajú.

Moje známe Rana (36) a Justine (24) sa vrátili po rokoch práce a štúdia v zahraničí do Libanonu tento rok. Rana tvrdí, že jediná práca, ktorú tu zohnala, je copywriting pre reklamku, ktorá robí zákazky hlavne pre tabakový priemysel a energetické nápoje. „Chcela som robiť niečo zaujímavé v kreatívnom priemysle alebo v kultúre, ale príležitosti nevidím. Dobré miesta v štátom zriadených inštitúciách sa obsadzujú protekčne – rodinkársky, otroka robiť nechcem, ale venovať sa zákazkám, ktoré propagujú škodlivý konzum, tiež nevidím ako dlhodobé východisko. Som zo seba sklamaná a deprimovaná.“

Justine študovala v Európe cestovný ruch a chcela by sa venovať ekologickému poľnohospodárstvu. Príležitosti v Libanone však nenachádza. „Dosť sa o eko-farmárčení hovorí, ale došlo mi, že je to finančne veľmi náročné na rozbehnutie. A ja kapitál nemám. Opäť je to sektor prístupný exkluzívne majetnejším – ako investícia – a opäť pracovníci v ňom dostanú smiešne platy. Po tom, ako export nášho ovocia do krajín Zálivu zničili pašeráci drog, neviem si ani predstaviť, kedy sa opäť oplatí nejakú farmu vôbec rozbiehať.“

V poslednom desaťročí viaceré štáty (napr. Egypt, Francúzsko, Saudská Arábia) prijímajúce libanonský tovar zachytili zásielky, ktoré boli zásterkou pre pašovanie tzv. Captagonu. Je to farmaceutický stimulant, ktorý sa používa ako klubová droga, ale bolo zaznamenané aj jeho užívanie militantmi v regióne počas ozbrojených útokov. Zvlášť obľúbeným spôsobom bolo jeho pašovanie v zásielkach pomarančov alebo granátových jabĺk. Na poľnohospodárskom sektore to spôsobilo značné škody.

Naše projekty pre včelárstvo, jeho odolnosť a udržateľnosť, záhradkárčenie na strechách domovov, drobné farmárčenie a workshopy spracovávania potravín pre ženy na domáci libanonský trh môžete podporiť aj kúpou Skutočného darčeka.

Z Libanonu Ján Ostrolucký