Vojna v Ukrajine ich vyhnala z vlastných domovov, oni však nestratili nádej
Kvôli ruskej vojenskej agresii boli milóny ľudí nútení opustiť svoje domovy. Vojna im vzala strechu nad hlavou, bezpečie a narušila vzťahy. Jednu vec majú Ukrajinci a Ukrajinky spoločnú – neutíchajúcu vôľu žiť ďalej.
Žiadne miesto voľné
Intenzívna ruská okupácia na východe Ukrajiny vyhnala obyvateľov a obyvateľky z ich vlastných domovov. Niektorí prekročili hranice a zvykajú si na nový život v cudzine, iní sa zdržiavajú v relatívne bezpečných častiach krajiny, predovšetkým na západe. Obrovský nárast ľudí v tejto časti spôsobil v prvých mesiacoch vojny naplnenie kapacít vo všetkých dostupných ubytovacích zariadeniach a iných inštitúciách – školy, telocvične, ale aj úradné budovy.
Vytváranie ubytovacích kapacít
V Zakarpatskej oblasti, najzápadnejšej časti Ukrajiny, sme sledovali rovnaký scenár. Zvyšovanie ubytovacích kapacít a premýšľanie o dlhodobých stabilných a bezpečných alternatívach je veľmi potrebné, pretože z aktívnych bojových zón sem ľudia prichádzajú aj po viac ako roku trvania vojny. V kolektívnych centrách sa často stretnú úplne cudzí ľudia z rozdielnych kútov krajiny s úplne odlišnými návykmi, čo môže byť pre človeka zvyknutého na svoj komfort veľmi náročné. S Programom úpravy dočasného ubytovania (Shelter program) vytvárame prostredie, kde majú rodiny, ale aj jednotlivci a jednotlivkyne pocit bezpečia, čisto, pohodlie, viac súkromia, priestoru pre seba a svoj rozvoj, ale aj nové a moderné zariadenie.
Príbehy, ktoré píše vojna v Ukrajine
Program na úpravy dočasného ubytovania zahŕňa aj návštevy jednotlivých kolektívnych centier v Zakarpatskej oblasti. Tieto návštevy slúžia najmä na distribúciu balíčkov s humanitárnou pomocou a mapovanie potrieb vnútorne vysídlených osôb v danej lokalite. Pri návštevách počúvame rôzne príbehy, množstvo z nich znie až neuveriteľne. Prečítajte si, čo zažívali ľudia, ktorých sme stretli pri našej poslednej návšteve kolektívnych centier.
Kľukatá cesta slobodnej matky
Tetiana Davidyuk je slobodná matka siedmych detí. Pochádzajú z mestečka vzdialeného približne 100 km od Kyjeva. Vojna v Ukrajine ich vyhnala z vlastného domu v obci Rozvazhiv až na samý západ krajiny – do zakarpatskej oblasti.
Ruskí vojaci najskôr začali operovať neďaleko známeho Černobyľu, potom sa presunuli do našej obce. Ich prvou operáciou bolo prenasledovanie tých, ktorí sa zúčastnili protiteroristickej operácie a členov a členiek miestnej polície, kde bol zamestnaný aj manžel mojej dcéry.
Tetiana Davidyuk
Rodinný dom stále stojí, no nemá okná. Domy v susedných obciach sú na tom oveľa horšie. Počas okupácie sa rodina schovávala v pivnici. Pravidelné nočné útoky, žiadne svetlo či signál a tuhé mrazy znemožňovali spánok. Pivnicu opúšťali len vtedy, keď boli ruské vojská v dedine, to bola záruka, že žiadne bomby padať nebudú.
Keď boli v obci, [vojaci] kradli všetko, čo im prišlo pod ruky. Museli sme ukryť pracovný notebook môjho zaťa, aby sa nikto z druhej strany nedostal k užitočným informáciám.
Tetiana Davidyuk
Jedného dňa sa na námestí rozdávali lieky, tak sa tam zhromaždilo celé susedstvo. Počas distribúcie začali ponad obec lietať lietadlá. Nastala hystéria. Vtedy sa tam nachádzal aj Tetianin syn.
Môj syn bol na námestí. Zachránila ho hromada dreva, za ktorú sa schovával. Opisoval mi, ako zrazu videl všade okolo seba iskry, piesok a neskutočný chaos. Po útoku rozprával zo sna, mal obrovský strach. V ten deň zomrelo 12 ľudí, z toho dve deti. Nechceli sme nikoho provokovať, tak sme začali nosiť biele stužky. Nechceli sme, aby umrelo viac ľudí.
Tetiana Davidyuk
Tetiana sa bála o svoje deti. Hovorí, že nevedela rozlíšiť deň od noci a že najväčším šťastím bolo vidieť denné svetlo po tom, ako vyšli z pivnice. Jej sestra naliehala, aby odišli na bezpečnejšie miesto. Keď vojaci odišli z obce, zbalila deti, svoju mamu, vzala zopár vecí, sadli do auta a odišli. Po príchode do Zakarpatskej oblasti sa nevedela prispôsobiť, nedokázala sa upokojiť.
Tetiana je veľmi vďačná za distribúciu humanitárnej pomoci Človeka v ohrození. Jej mesačný príjem pozostáva z príspevku pre slobodné matky a dôchodku jej mamy. Teraz, keď sa rodina cíti istejšie a Tetianine deti sa pustili do online vyučovania, pomáha ľuďom podobným jej samej.
Opustila domov pred deviatimi rokmi
Lyubov Zabolotnia svoj domov opustila už v roku 2014. Trvalé nepokoje ju vyhnali do mesta Janekievo, z ktorého odišla v roku 2015.
Bývala som takmer všade. Bývala som na internáte, ale aj v prenájme. Som farníčka Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. O tom, že sa ľudia chystajú opustiť mesto, nás informoval miestny kňaz.
Lyubov Zabolotnia
Obyvateľom a obyvateľkám ponúkli prepravu do mesta Kramatorsk, odkiaľ sa mohli presunúť do bezpečnejších oblastí. Dostala sa do Rokosova, kde bývala v škôlke. Tamojšie obyvateľstvo ich prijalo a správalo sa k nim veľmi milo. Následne sa presunula do Hustu, kde každý človek dostal jedlo, pitie a ubytovanie zadarmo. Potom prišla správa, že ruské rakety zničili jej dom.
Za celý čas, čo som bola v Rokosove, som nepočula ani jednu nadávku. V Huste bývam v starej nemocnici, ktorú zrekonštruoval Človek v ohrození na kolektívne centrum. Vďaka novému modernému vybaveniu sa nám býva príjemne.
Lyubov Zabolotnia
Humanitárne balíčky sú zložené hlavne z nevyhnutných produktov, ako sú čerstvé i trvanlivé potraviny, ale aj hygienické a čistiace prostriedky. Ľudia si tak môžu oprať svoje oblečenie, posteľnú bielizeň, alebo si dať cez deň ovocie či pripraviť si jedlo.
Balíčky sú pre nás, pre ľudí. Je cítiť, že ide o skutočnú pomoc, nie formalitu – potraviny majú dlhú trvanlivosť, čerstvé ovocie a zelenina sú šťavnaté a chutné. Som veľmi vďačná ľuďom z organizácie Človek v ohrození.
Lyubov Zabolotnia
Všetky spomienky sa premenili na popol
Nina Tarasyuk začala svoj príbeh spomienkami na život, ktorý žila pred vojnou.
Kedysi som mala všetko. Môj manžel bol plukovník, mala som úžasnú rodinu a útulný dom so záhradou, ktorý bez problémov zvládal aj tuhé mrazy. Prišla vojna v Ukrajine a ja som bola nútená opustiť mesto. Dcérina rodina zostala v Kramatorsku, jej svokra má 88 rokov a potrebuje starostlivosť, s ktorou pomáha aj moja vnučka. Žiť v tom meste znamená presúvanie sa z bytu do úkrytu alebo do pivnice a naopak.
Nina Tarasyuk
Ruské rakety zrovnali jej dom so zemou. Fotografie z miesta, kde kedysi stál, jej poslal sused. Keď sa dozvedela túto správu, nedokázala udržať emócie.
Hystericky som plakala. Chcela som si vziať život niekde v hore. Tak veľmi to bolelo. Všetko, vrátane spomienok na môjho manžela, ktorý zomrel na fronte, tam ostalo. Dom bol mojím všetkým, mojou istotou a teraz nemám nič. Nevedela som, kam sa mám vrátiť, nevedela som nič.
Nina Tarasyuk
V lete v roku 2022 prišla do Zakarpatska. Pamätala si ho z dovolenky, ktorú tam strávila pred 10 rokmi. Od známych vedela, že tu nájde ubytovanie a hneď po registrácii jej priradili samostatnú izbu s dostatočným súkromím. Na začiatku jesene podala žiadosť o finančnú náhradu za zničený dom. V Ukrajine dostanú rodiny, ktorých dom bol poškodený, 15 000 hrivien (približne 370 €). V prípade úplného zničenia je finančná pomoc 30 000 hrivien (približne 740 €). Nie je to však dostatočne veľká suma na kúpu novej nehnuteľnosti.
Kolektívne centrum, v ktorom Nina býva, zrekonštruovali vďaka Programu na úpravu dočasného ubytovania kolegovia a kolegyne z Človeka v ohrození. Ubytovaní ľudia majú prístup ku všetkému, čo potrebujú k plnohodnotnému životu – moderné práčky, sušičky, chladničky, sporáky, nový riad či kuchynský nábytok, postele, skrine, paplóny a vankúše.
Človek v ohrození zariadil, aby sme mali pokoj a potrebný odpočinok, ktorého sme v období okupácie mali veľmi málo.
Nina Tarasyuk
Z krytu do kolektívneho centra
Z Novej Kahovky do Zakarpatskej oblasti prišla aj rodina Ludmily Kaufman. Váhali, či skutočne opustia svoje rodné mesto, pretože po ceste hrozilo veľké nebezpečenstvo, ale aj napriek riziku sa odvážili a odišli.
Nová Kahovka sa nachádza neďaleko mesta Cherson a je vybavená spoľahlivými protileteckými krytmi. Keď začala vojna v Ukrajine a ruské jednotky sa dostali aj sem, ľudia si navzájom pomáhali a vybavovali kryty ohrievačmi, aby v noci neumrzli. Ani priateľská nálada medzi obyvateľstvom neutlmila vojenské akcie, kvôli ktorým museli rodiny prečkávať v krytoch. Ludmila raz videla letecké jednotky, ktoré smerovali k jej domu.
Mala som pocit, že sa tých lietadiel môžem dotknúť vlastnými rukami, ako vo filmoch. Mierili na Kozatskú elektráreň, ktorá bola neďaleko. Okolo nej viedla jediná cesta preč, rozhodli sme sa ňou vydať.
Ludmila Kaufman
Byt, v ktorom žila s rodinou, stále stojí a je mimo ohrozenia. Jej kamarátka však prišla doslova o strechu nad hlavou, ktorú zničila ruská raketa. Ludmila jej navrhla, aby bývala v jej byte, kým ona bude v Zakarptsku. O tom, že Človek v ohrození pomáha s ubytovaním aj vnútorne vysídleným osobám v Ukrajine, sa dozvedeli cez sociálne siete. Ubytovanie dostali v zrekonštruovanej budove bývalej nemocnice.
Príroda v Zakarpatsku je nádherná, veľmi nám pomohla. Ale aj Človek v ohrození, ktorý nám okamžite poskytol pomoc. Som zvyknutá, že si robím veci sama, ale tu je o všetko postarané. Oblečenie som nechala doma, balila som hlavne veci pre deti. Tu som dostala nové, čisté oblečenie a pravidelne dostávame balíčky plné potravín a iných vecí, za ktoré som veľmi vďačná, pretože poberám iba dôchodok a dávku z vládnych vojenských platieb.
Ludmila Kaufman
