V čo dúfajú ľudia na úteku – blog dobrovoľníčky z terénu

Nad Berkasovom vyšlo slnko. Chaos vystriedal nezvyčajný pokoj. Ľudia na ceste mali nateraz zväčša pokryté ich potreby. Dobrovoľníci spali luxusne viac než len pár hodín. Na srbsko – chorvátske hranice som prišla krátko na to, ako ich prvý novembrový týždeň uzavrela chorvátska strana.Niekoľko týždňovú dramatickú realitu českých a slovenských dobrovoľníkov, ktorí boli na mieste hraničného prechodu, v čase keď nikto iní nebol, vystriedalo muzeálne ticho. Do malého srbského pohraničného mesta Sid sme prišli po 13 hodinách cesty vlakom. Dvojčlenná slovenská posádka prišla bez očakávaní. Hneď prvý večer sme sa s českými kolegami, ktorí sú dlhodobo aktívni v pomoci utečencom, išli pozrieť na svetom nechválne preslávenú srbsko- chorvátsku hranicu, Babska- Berkasovo. Dobrovoľníci tu len pred pár dňami robili to, čo bolo treba. Doslova. Pomáhali prebaľovať, rozdeľovať ľudí do autobusov, kŕmili hladných, šatili bosých, či hľadali stratené rodiny a ich deti. V zime, v hmle, v daždi.
 
16
 
Po uzavretí hraníc sa situácia zmenila. Ľudia na ceste boli privážaní autobusmi z Presheva, do blízkosti hraničného prechodu s Chorvátskom. Tam ostávali čakať niekoľko hodín v autobusoch, na to, aby ich chorvátske vlaky zobrali do utečeneckého tábora v Slavonskom Brode. Na mieste sme im v 8 hodinových šichtách zabezpečovali najmä informácie o tom, kde sú, a kde smerujú, kde a kedy bude zdroj pitnej vody, kto rozdáva jedlo a kto je tu od prvej pomoci. Boli sme tam, aby sme odpovedali na ich otázky, prosby a riešili ich strachy. Počas dňa sme upratovali sklad, stavali veľkokapacitné stany, ktoré môžu byť použité v prípade nečakanej krízy a vzájomne sme si varili jedlo. Počas mojej služby som videla krásnych ľudí – mnoho matiek, detí a otcov. Boli pokojní a nesmierni milí. Dokonca mnohí z nich, mladých Sýrčanov nám pomáhalo upratovať areál benzínovej pomoci. Vraveli: ,,Ak vy pomáhate nám, tak my musíme pomáhať vám.“
 
15
 
Ako som to vnímala ja? Neprichádzala som s očakávaniami, no predsa som jedno mala. Porozumieť zblízka tomu, čo sa deje. Nehľadala som odpoveď na utečeneckú krízu, hľadala som príbehy, ktorých kríza vyhnala na cesty. Motivácie ľudí boli všelijaké. Krajiny, odkiaľ prichádzali sa tiež rôznili – cez Sýriu, Afganistan, Irak, Irán, Pakistan, či Libanon. Väčšina z nich už mala rodiny v západnej Európe. 23 ročný Bslan z Damasku mi pomáhal s prekladmi na mieste. Pre vojnu v Sýrii nevedel dokončiť svoju školu. Mal jasnú predstavu čo chce – byť inžinierom, v krajine, kde potrebujú vzdelaných ľudí ako on – v Nemecku. Skupina mladých chlapcov zo sýrskeho Aleppa boli tiež vysokoškoláci. Ich motivácia bola podobná. Príbeh 40 ročnej Saby sa jej nedal vyrozprávať pre plač, ktorý sa dostavil pri spomienke na Irán, prenasledovanie, ktoré zažila ako členka opozičnej strany a rodinu, ktorú tam zanechala. Vyštudovaná psychiatrička s praxou mierila do Švajčiarska.
 
19
 
Vypočula som si veľa rôznych príbehov. Spoločné mali jedno – obavu, či sa do cieľovej krajiny dostanú. Pred týždňom, keď som sa im pozerala do očí, tak som im vravela, že hranice EÚ sú nateraz otvorené. Dnes, po útokoch na Paríž vidím, aká je realita krehká. Zhodou božích náhod žijem v epicentre násilia. Zblízka je situácia ešte viac nejasná. Čo je zjavné, a malo by byť pre nás všetkých, že odpoveďou na násilie nie je uzatvorenie hraníc. Medzi ľuďmi, ktorí utekajú zo svojich domovoch sú tí, ktorí prežili doma, to čo my zažívame dnes. Môj sýrsky prekladateľ, ktorý už je v utečeneckom tábore v Nemecku, sa ako prvý z mojich kamarátov po útoku ozval: ,,I am sorry for what happened in Paris. I love Paris, and one day I will visit your home.“
 
09
 
Text: Lenka Šoganičová, fotografie: Ján Skalík