Učiteľka matematiky Kristína: Ide ma roztrhnúť, keď počujem vetu, že takto sme sa to učili my a neublížilo mi to

„Nepotrebujeme účtovníkov, ktorí bezchybne zrátavajú a delia veľké čísla, ale potrebujeme tých, ktorí vedia riešiť problémy,“ hovorí v rozhovore Kristína Michalicová, učiteľka etickej výchovy a matematiky, ktorá vo voľnom čase v spolupráci s ďalšími učiteľmi a učiteľkami vytvorila príručku globálneho vzdelávania v predmete matematika.

V rozhovore sa s nami podelila o svoje bezprostredné skúsenosti s otváraním tém globálneho vzdelávania na svojich vyučovacích hodinách. Rozprávali sme sa aj o téme vyhorenia učiteľov a o tom, či by sa deti mali učiť malú násobilku a vybrané slová naspamäť.

Ako si sa dostala ku globálnemu vzdelávaniu? Čo ťa presvedčilo, aby si svoj čas venovala príprave príručky matematiky?

Globálne vzdelávanie prišlo ku mne. Mnohým témam som sa na hodinách venovala a ani som nevedela, že ide o globálne vzdelávanie. Pre mňa to bolo používanie a otváranie aktuálnych tém a snaha prepojiť okolitý svet s témami v škole. Moja nie veľmi tradičná aprobácia matematika a etická výchova mi v tom veľmi pomohli. Zároveň mám šťastie, že s mojimi kolegami sa veľa rozprávame o tom, čomu sa aktuálne venujeme a spájame sa v rôznych témach v rámci predmetov. Som človek tvorivý, a keď ma kolega oslovil s možnosťou pracovať na príručke, okamžite som súhlasila.

Aký má podľa teba táto príručka význam pre deti na školách? Čo navyše im prináša oproti bežným hodinám matematiky?

Ak vidíme v niečom zmysel a sme vnútorne motivovaní, ľahšie si osvojujeme vedomosti aj zručnosti. A to práve tieto aktivity prinášajú. Ukazujú skutočný svet, prinášajú otázky na zamyslenie a ukazujú praktické využitie matematiky. Zároveň si žiaci osvojujú alebo precvičujú zručnosť a ani si to nemusia uvedomovať. Namiesto toho, aby riešili úlohu v štýle „vypočítajte objem daných hranatých telies“, rátajú či stany pre utečencov spĺňajú štandardy humanitárnej pomoci. Sústredia sa na riešenie konkrétneho problému zo života, v ktorom sa výpočet objemu hranatých telies objavuje. Takže okrem cieľa osvojiť si danú matematickú zručnosť, sa rozvíjajú aj dôležité kompetencie ako práca s textom a dátami, schopnosť riešiť problém, kritické myslenie a komunikačné schopnosti (keďže často v aktivitách využívame skupinovú prácu).

Ako by mali podľa teba vyzerať hodiny matematiky v 21. storočí? Mali by byť v niečom odlišné od hodín, ktoré zažili naši rodičia?

Pre mňa sú tu dve roviny. Čoraz viac sa ukazuje, že ak učíme systémom dedukcie, čiže „toto je pravidlo, algoritmus a teraz ho používaj, aplikuj“ a staviame na následnom precvičovaní, tak vedomosti a zručnosti sú menej trvalé. Naopak, keď pristupujeme k učivu induktívne, deti postupným riešením úloh a otázkami pravidlo alebo algoritmus objavujú a následne ho uplatňujú. Samozrejme, že čas objavovania je dlhší, než predostretie a ukázanie algoritmu, no následne potrebujete menej času na precvičovanie alebo prípadné vrátenie sa k danej oblasti, lebo decká zabudli.

Druhá rovina je, že už nepotrebujeme účtovníkov, ktorí bezchybne zrátavajú a delia veľké čísla, ale potrebujeme tých, ktorí rozumejú princípu, vedia ho aplikovať a vedia riešiť problémy. Bohužiaľ, na toto narážam ešte u mnohých učiteľov aj rodičov. Už len keď sa bavíme o tom, či sa učiť malú násobilku (alebo vybrané slová) naspamäť alebo nie.

Aká je tvoja osobná skúsenosť s tvrdením, že matematika je vo všeobecnosti neobľúbený predmet a strašiak pre deti? Čomu toto tvrdenie pripisuješ?

Keď sa stretnem s niekým novým a zistí, že učím matematiku, tak má tendenciu sa vyjadriť k tomu, či ho bavila alebo nie. Pri vete, že bola neobľúbená alebo „nešla mi“, tak reagujem vetou „To ti asi neukázali jej krásu.“ Vidím to hlavne v tom, že sme sa zväčša učili matematiku ako dogmu „takto to je, takto sa to počíta“ a riešili sme mnoho úloh, ktoré sa snažili vyzerať z praxe, ale mali od nej ďaleko (alebo ste už videli billboard v tvare kosodĺžnika?). A prenášame to na ďalšie generácie. Ide ma roztrhnúť, keď počujem vetu, že takto sme sa to učili my a neublížilo mi to.

Zároveň sa často zabúda na rozmanitosť detí v triede, ale to je problém v každom predmete, nielen v matematike. Decká nevedia často rozlíšiť, čo je základ, čo ďalší level, atď. a potom zlyhávajú celkovo. Pritom, ak im ukážeme jednotlivé úrovne, nadväznosť, ľahšie sa orientujú a vedia sa lepšie zamerať práve na základ alebo niektorú úroveň.

Vo svojej učiteľskej praxi sa venuješ vlastnému sebarozvoju. Absolvovala si aj kurz „Rešpektovať a byť rešpektovaný“. Čo v sebarozvoji podľa teba dnes učiteľom chýba? Dostávajú dostatočnú podporu od štátu?

Chýba priestor. Učitelia sú primárne vyťažení a uvedomenie si, že potrebujem pracovať aj sám so sebou, prichádza často až v bode, keď sa o slovo hlási vyhorenie. Musím povedať, že je mnoho kurzov, školení a workshopov na rozvoj učiteľských zručností a kompetencií, či už všeobecných alebo v rámci konkrétneho predmetu (poskytovaných štátom, súkromným aj tretím sektorom). Ide len o to nájsť si a vybrať, resp. naraziť na niečo zaujímavé a prínosné. Menej je však takých, ktoré sa venujú primárne osobe samotného učiteľa ako človeka a zamestnanca (t.j. nie jeho schopnosti učiť a vychovávať), napr. time management, psychohygiena, vzťahy na pracovisku, prevencia vyhorenia a pod. V tomto vidím aj menšiu oporu pre učiteľov v samotných školách.

Sama hovoríš, že tvojím cieľom nie je formovať žiaka výkonového, ale vyrovnaného, schopného orientovať sa a zodpovedného za svoje slobodné rozhodnutia. Ako sa to prejavuje na tvojich hodinách? Oceňujú to aj samotní žiaci?

Ako som už spomenula v úvode, je to prinášanie rôznych tém na hodiny, či už je to matematika, etická výchova alebo spolupráca medzi predmetmi s iným učiteľom. V matematike je krásne to, že môžete ukázať s čím sme sa borili v minulosti a dnes je to pre nás samozrejmosť alebo priniesť niečo, čo teraz rezonuje v spoločnosti. Napr. v rámci pravdepodobnosti sme sa celú hodinu venovali senzitivite a špecificite diagnostických testov, čo by pred rokom bolo zaujímavé len do určitej miery, ale v kontexte s aktuálnou situáciou to bola ústredná téma, lebo sa týka nás všetkých. A samotné decká sa začali vyjadrovať k hoaxom a názorom, s ktorými sa stretajú.

Čo sa týka samotných žiakov a ich reakcií, tak to, akým spôsobom učím, je už pre nich asi samozrejmosť. Veľmi pekne to zhŕňa lístok, ktorý som dostala od jedného žiaka na konci školského roka:

Naučila si ma duchaplnej reflexii; že učiteľ je kamarát; že aj pokus sa ráta; ľúbiť takých, čo neľúbia mňa; ako sa postaviť neobľúbenému predmetu.

Ako deti reagujú na to, keď učivo z osnov prepájaš s praktickými úlohami zo života a dávaš im priestor na vyjadrenie vlastného názoru? Páči sa im to alebo sa cítia bezpečnejšie, keď sú v pasívnej role a nemusia sa do hodín aktívne zapájať?

Je potrebné si uvedomiť, že to chce čas a naučiť seba aj deti pracovať týmto spôsobom. Základom je vytvorenie bezpečného prostredia, v ktorom sa môže každý vyjadriť. Aj pri vedení workshopu som ako prvé učiteľom hovorila, že príručka nie je zázračný prútik a spočiatku budú hodiny viac chaotické, lebo každý hľadá cestu, ako sa s tým vysporiadať. Sú témy, kde sa niektorí nechcú alebo boja vyjadriť a treba to rešpektovať. Či už ide o citlivú tému alebo dieťa je vo všeobecnosti radšej v úzadí, prípadne je v období puberty, kedy sa nechce ani dvihnúť z lavice. Veľmi dobre funguje úloha pozorovateľa – dieťa sa nevyjadruje v diskusii, ale sleduje ju a v závere len zhrnie.

Ako reagujú na globálne vzdelávanie v triedach rodičia a tvoji kolegovia? Stretla si sa aj s negatívnou spätnou väzbou?

Jeden z ďalších autorov príručky je môj kolega a kamarát. Preto o tom, čo robíme, vedeli aj ostatní. Často počuli naše rozhovory alebo sa do nich aj zapojili. Som veľmi rada, že v rámci zborovne si zdieľame nielen strasti z hodín, ale aj to, čo nám funguje, na čo zaujímavé sme narazili a pod. Viem, že veľakrát sa venujú témam globálneho vzdelávania bez toho, aby o tom vedeli. Taktiež, ako vyšla príručka pre slovenský jazyk, posunula som ju kolegyni a viem, že s ňou už pracovala.

Čo sa týka rodičov, zatiaľ som sa nestretla s nejakou kritikou alebo výhradami, skôr je zaujímavé počuť od detí, že sa o danej téme rozprávali s rodičmi. Niekedy sa stane, že dôjde k nedorozumeniu, ale vtedy postačuje rozhovor a hlavne porozumenie tomu, ako to vzniklo. Napr. pri aktivite u piatakov jeden chlapec zistil, čo všetko a aké prekážky prináša, ak by chcel vysadiť strom v Bratislave na verejnom priestranstve. Nakoľko však strom chcel vysadiť, zamotal sa do toho, že nesplní zadanú úlohu. V spoločnom rozhovore sme si však ujasnili, že nie je dôležité, že strom nevysadil, ale že zistil, ako to celé funguje. Potreboval počuť, že úlohu naplnil.

Nepotrebujeme účtovníkov, ktorí bezchybne zrátavajú a delia veľké čísla, ale potrebujeme tých, ktorí rozumejú princípu, vedia ho aplikovať a vedia riešiť problémy.

Aké máš z tried skúsenosti s diskusiami na citlivé témy? Nemajú deti problém diskutovať aj na témy migrácie, rodovej rovnosti alebo chudoby? Sú otvorené odlišným názorom svojich spolužiakov?

Vo všeobecnosti sme to skôr my dospelí, ktorí majú problém o témach rozprávať. Žiaci musia z nás cítiť, že sme otvorení komunikovať o danom probléme. A taktiež, aj učiteľ musí byť pripravený reagovať a pohotovo viesť diskusiu, aby neskĺzla do zhadzovania sa a pod. Preto je lepšie začať s témami, kde sa učiteľ aj žiaci cítia komfortne a až sa v triede vytvorí určitý návyk ako prebieha diskusia, prejsť aj k náročnejším témam.

Je nejaká konkrétna situácia z hodiny, ktorú si so žiakmi zažila a zanechala v tebe silnú emóciu?

Veľmi si nepamätám, aký bol pôvodný zámer hodiny, ale v rámci triedy (13-14 rokov) jeden zo žiakov začal hovoriť o problematike útulkov, nechcených zvierat, kastrácii a pod. Do toho iný žiak začal reagovať, že máme oveľa horšie a závažnejšie problémy ako otepľovanie Zeme alebo vojnové konflikty. Chcela som do toho vstúpiť a začať viesť o tom diskusiu, ale než som zareagovala, tak niekoľko žiakov ju tam začalo viesť úplne samostatne a bez môjho zásahu, pričom boli veľmi konštruktívni. Jediné, čo na mňa zostalo, bolo záverečné zhrnutie a uzatvorenie hodiny.

Čo by si odkázala učiteľom, ktorí s využitím príručiek globálneho vzdelávania váhajú? Dajú sa aktivity v nich prepojiť s nabitými učebnými osnovami?

Na začiatku tvorby aktivít v príručke bolo jedno z kritérií, aby učiteľ po celom dni mohol pri príprave na hodinu aktivitu zobrať a po prečítaní ju použiť. V úvode každej aktivity je napísané, ktorej oblasti matematiky sa venuje a robili sme ich tak, aby sa dali použiť v rôznych ročníkoch (t.j. viete niečo vynechať alebo pridať). Aktivitu viete použiť napríklad v rámci precvičovania, opakovania (ako som už spomínala na príklade objemu hranatých telies, nahradíte ňou niekoľko opakujúcich sa úloh z cvičebnice) alebo naopak, viete ju použiť v úvode danej oblasti a žiakom tak ukážete „aha, aby sme ten problém vedeli riešiť, potrebujeme vedieť ako fungujú percentá“.

Taktiež našou snahou bolo to, aby učiteľ nemusel študovať nejaké analýzy daného problému, ale aby mu popísaná aktivita dala dostačujúci podklad. Ak vás téma zaujme viac, uvádzame zdroje. Na začiatok si treba vybrať témy, v ktorých sa cítite dobre a komfortne alebo sú vo vašom bežnom záujme.

Držíme palce!

Kristína Michalicová učí matematiku a etickú výchovu na Súkromnej základnej škole a gymnáziu pre žiakov s intelektovým nadaním CENADA. S organizáciou Človek v ohrození spolupracuje ako mentorka v rámci e-learningu, vedie workshopy globálneho vzdelávania a je spoluatorkou príručky Globálne vzdelávania v predmete matematika. Venuje sa induktívnej metóde vzdelávania, využíva poznatky z podporných aktivít školy aj mimo nej (napr. kurz Respektovat a být respektován). Jej cieľom nie je formovať žiaka výkonového, ale vyrovnaného, schopného orientovať sa a zodpovedného za svoje slobodné rozhodnutia.