Prejsť na hlávný obsah
19 jún 2020

Učiteľ A’ala zo Sýrie: Keď k nám deti prichádzajú, nevedia v ruke ani udržať pero

V Libanone už niekoľko rokov pomáhame deťom z chudobných libanonských rodín, aj spomedzi rodín na úteku vrátiť sa do škôl a mať šancu na lepší život. Podporujeme pritom aj ich rodičov a mladším súrodencom poskytujeme odborné kurzy a pomáhame im nájsť si prácu.

V Tripolise aktuálne pripravujeme na školu 240 malých detí od 4 do 6 rokov, doučujeme 80 detí od 6 do 10 rokov a vzdelávame spolu 180 mladých, aby si mohli nájsť dobrú prácu. Toto všetko by sa nedalo bez našich skvelých miestnych učiteľov a učiteliek.

Jedným z nich je aj A’ala, Sýrčan, ktorý sám pred rokmi utiekol pred vojnou. Ako sa dostal k vzdelávaniu a čo ho ženie vpred?

Priblíž nám svoju životnú cestu – ako si sa dostal do Libanonu a ako si sa dostal k učeniu detí?

Zo Sýrie som do Libanonu prišiel v roku 2011, keď začala vojna. Libanonský systém v tom čase nedokázal prijať také množstvo utečencov, a tak som odišiel do Líbye za otcom a bratom. Tam som dokončil strednú školu. Po roku som sa zapísal na bakalárske štúdium politických vied, ale kvôli vojne a cestným blokádam som sa nezúčastnil ani jednej hodiny. Začal som sám doma študovať angličtinu a španielčinu a sledoval som, ako sa vojna v Líbyi zhoršuje.

V roku 2013 som sa vrátil do Libanonu a požiadal som o štipendium DAFI od UNHCR, ktoré mi umožnilo študovať politické vedy. Vzhľadom na tunajšie ceny vysokoškolského štúdia by som bez neho nikdy nemohol nastúpiť. Štipendium mi umožnilo postarať sa aj o moju rodinu, vďaka čomu som mohol namiesto práce využiť voľný čas na dobrovoľníctvo pre Caritas, Save the Children či SEED.

V organizácii SEED som začal dobrovoľníčiť v roku 2016 a odvtedy sa stala mojím domovom a rodinou.

Dnešné deti sú zajtrajšími vodcami alebo zločincami. Je na nás pomôcť im zvoliť si ten správny smer a ochrániť ich pred kriminalitou.

Dnes už ale nepracuješ ako dobrovoľník, ale ako učiteľ. Ako došlo k tomuto posunu?

Keď som v roku 2017 získal bakalára, štipendium sa ukončilo. Musel som prerušiť štúdium a začať pracovať, aby som si našetril na magisterské štúdium. Manažér SEED sa o tom dozvedel a ponúkol mi prácu, čo ma priviedlo na miesto, kde som dnes.

Dnes mám za sebou bakalárske aj magisterské štúdium politických vied a tento rok som začal svoj prvý ročník štúdia anglickej literatúry, čo je moja vášeň. Každá kniha, ktorú som kedy čítal, ma zmenila a otvorila moju dušu niečomu novému.

Súbežne so štúdiom politických vied som ešte absolvoval aj školenia zamerané na vzdelávanie v ranom detstve a aj vďaka tomu v SEED pôsobím už 4. rok ako učiteľ. Táto skúsenosť mi umožnila objaviť moje schopnosti a vášeň, ktorú mám pre vyučovanie. Pomohla mi tiež pochopiť život cez pochopenie utrpenia, ktorým si moja komunita prechádza. Celé roky pozorujem, ako o tomto utrpení ľudia komunikujú, ako naň reagujú a zvládajú ho. Cez humanitárnu prácu som dospel.

Tvoj spôsob učenia je veľmi inšpiratívny. Si známy tým, že si vždy trpezlivý a starostlivý, aj pri deťoch, s ktorými to nie je jednoduché. Odkiaľ vychádza táto vášeň pre učenie?

V Sýrii bol síce dobrý vzdelávací systém, ale ľudia študovali z dvoch dôvodov: chceli splniť očakávania spoločnosti alebo sa pripraviť na povolanie. Pre mňa je učenie sa celoživotný proces. Je to spôsob života, ktorý nemá koniec.

Neustále sa vzdelávam a rastiem zakaždým, keď učím. Verím, že každý má právo sa učiť a že prostredníctvom vzdelávania môžeme vytvoriť lepšiu budúcnosť. Nemôžeme už stratiť ďalšie generácie.

Na mojej ceste ma inšpirovalo veľa ľudí, vrátane mojich študentov. Najviac ma ale ovplyvnil jeden z mojich učiteľov, od ktorého som sa veľa naučil o pozitívnej komunikácii, pozitívnom rodičovstve, trpezlivosti, psychológii a rozvoji detí. Prinútil ma pochopiť kúzlo trpezlivosti. Ukázal mi, že vzdelávanie sa neodohráva len cez akademické aktivity, veľa sa dá naučiť aj hrou.

Tresty sú pritom zbytočné, až škodlivé. Ak dieťa urobí chybu alebo neurobí niečo správne, musíme mu to vysvetliť pozitívnym spôsobom a oceniť úsilie, ktoré dovtedy vynaložilo.

Prístup k obžive a vzdelaniu je pre Sýrčanov v Libanone každý rok o niečo ťažší, keďže niektoré nariadenia obmedzujú naše práva.

Čo si myslíš o vzdelávacom projekte, ktorý v Libanone realizuje Človek v ohrození, v spolupráci s organizáciou SEED?

Deti, ktoré učíme, by bez nás nemali šancu chodiť do školy. Keď k nám prichádzajú, nevedia ani len držať pero. Keď náš program opúšťajú, vedia čítať a písať jednoduché slová v arabskom, francúzskom či anglickom jazyku, vedia počítať a správať sa v spoločnosti. Od prvej čiary, ktorú im pomôžeme nakresliť, začínajú samé tvoriť maľbu svojho života. Dávame im šancu na lepšiu budúcnosť, ktorú si, dúfajme, budú môcť vybrať.

Vzdelávanie zraniteľných libanonských a utečeneckých detí a mládeže je najlepším projektom, na ktorom som kedy pracoval. Je veľmi komplexný a vníma vzdelávanie v širšom zmysle slova. Učíme nielen deti, ale aj rodičov, aby vedeli ako svoje deti podporovať. Okrem toho má projekt aj ochrannú zložku, ktorá je veľkou podporou pri zmierňovaní utrpenia ľudí v ťažkej dobe, ktorú teraz v Libanone prežívame (sociálno-ekonomická kríza, bieda, nepokoje,…).

Tento projekt je úspechom – z pohľadu ľudí, ktorých podporujeme, aj z toho nášho.

Prečo práve práca s rodinami na úteku a s rodinami z chudobných pomerov ?

Sám som utečenec a patrím do tejto komunity. Mnoho ľudí nemalo rovnaké šance ako ja, mnohí sú negramotní a nemôžu svoje deti podporovať. Všetci by sme mali prispieť k náprave našej komunity – nielen k tej materiálnej, ale aj k posilneniu sebavedomia.

Morálka ľudí je ovplyvnená ekonomickými podmienkami – a to sa týka najmä tých najzraniteľnejších. Tam, kde je chudoba, sa zvyšuje aj kriminalita. Ja síce nedokážem ovplyvniť ekonomiku, ale môžem ovplyvniť morálku v komunite – cez vzdelávanie. Dnešné deti sú zajtrajšími vodcami alebo zločincami. Je na nás pomôcť im zvoliť si ten správny smer a ochrániť ich pred kriminalitou.

Som 30-ročný muž. Keď vidím deti, ktoré na ulici predávajú žuvačky o tretej ráno, zatiaľ čo ja by som sa bál v takom čase stáť na ich mieste, niečo nie je v poriadku.

Ulica nie je miesto pre deti. Ich pravé miesto je v škole.

Čo sú tie najväčšie výzvy, ktorým čelíš ako Sýrčan žijúci v Libanone?

V porovnaní s mnohými Sýrčanmi mám šťastie. Mám prácu, môžem študovať a starať sa o svoju rodinu aj o seba samého. No napriek tomu sú tu výzvy, s ktorými bojujem.

Som finančne zodpovedný za celú moju rodinu (sedem ľudí a ja). Študovať a pracovať naraz je ťažké, ale nechcem prerušiť štúdium a musím sa o rodinu postarať. Občas mám pocit, že jedného dňa budem musieť predať obličku, keďže ceny základného tovaru sa strojnásobujú a taká kniha stojí aj tretinu môjho nájomného.

Ďalšou z výziev je odlúčenie od rodiny. Moja snúbenica žije v krajine, kde za ňou nemôžem ísť a otca a bratov som nevidel už takmer 9 rokov.

Prístup k obžive a vzdelaniu je navyše pre Sýrčanov v Libanone každý rok o niečo ťažší, keďže niektoré nariadenia obmedzujú naše práva. Nemám tiež obnovené povolenie na pobyt, pretože mi chýbajú niektoré dokumenty, ktoré môžem získať iba v Sýrii. Ak ma chytia na checkpointe, riskujem až 2 dni zadržania. Ak budem mať zdravotný problém, nie som si istý, či za liečenie budem môcť zaplatiť bez toho, aby som zrealizoval nejakú zbierku. Nemôžem si tiež ani otvoriť bankový účet, čo mi napríklad bráni vo výučbe arabčiny cez internet.

To sú prekážky a diskriminácia, s ktorými sa denne stretávajú všetci Sýrčania a Palestínčania. Ale vo všeobecnosti sa nemôžem sťažovať. Berúc do úvahy našu históriu v tomto regióne nás Libanončania prijali a prejavujú nám veľa láskavosti, najmä s ohľadom na ťažkú situáciu, ktorá postihuje aj ich. Podporuje nás tiež veľa mimovládnych organizácií.

Ako tvoju prácu ovplyvnila pandémia a jej následky?

V čase izolácie, kedy sa v domácnostiach zvyšuje napätie, stres a násilie, musíme za každú cenu ako učitelia udržiavať väzbu medzi nami a rodinami, ktorým pomáhame.

Prechod z bežnej výučby na diaľkovú mal pritom aj veľa pozitívnych následkov. Vďaka online výučbe som si mohol udržať svoju prácu a pokračovať v nej. Ako učiteľ som začal ešte viac učiť rodičov a dávať im nástroje ako s deťmi komunikovať a podporovať ich aj v týchto ťažkých časoch. Bol to obrovský pokrok. Rodičia dostali po prvýkrát príležitosť vidieť čo robíme a učiť sa spolu s deťmi. To všetko malo aj veľký vplyv na sebadôveru detí. Nielenže dostali podporu od učiteľov, ktorí im pravidelne volali, aby sa uistili, že sú v poriadku a rozumejú úlohám, ale zároveň ich pokroky v učení ocenili aj vlastní rodičia.

Som však veľmi rád, že teraz, keď pomaly znovu otvárame naše vzdelávacie centrum, sa deti s radosťou vracajú do tried a sú šťastné, že opäť vidia svojich učiteľov a spolužiakov. Majú nové nadšenie, ktoré som predtým nevidel.

Ulica nie je miesto pre deti. Ich pravé miesto je v škole.

O čom v týchto časoch snívaš?

Mojím snom je stať sa profesorom literatúry a stráviť svoj život zdieľaním vedomostí. Literatúra je hlboko zakorenená v mojom srdci.

Moju komunitu chcem priviesť k zmene. Videl som ľudí v Sýrii pred krízou. Ľuďom pri moci, ale aj bežným obyvateľom chýbali znalosti. Keby boli vzdelaní, tak to, čo sa stalo, by sa pravdepodobne nestalo alebo aspoň nie rovnako. Chcem podporovať vzdelávanie, pomáhať ľuďom nájsť si príležitosti, ktoré budú zodpovedať ich potrebám, ambíciám a schopnostiam.

Ak by som raz mohol, chcel by som tiež v Tripolise otvoriť knižnicu, kde by ľudia mohli mať voľný prístup ku knihám a kultúre, kde by si mohli vymieňať nápady a učiť sa diskutovať, vyjednávať a aj nesúhlasiť – mierumilovne a bez boja.

Ľudia musia pochopiť, že svoj stres a energiu môžu uvoľniť aj cez mierové aktivity.

Projekt v Libanone realizujeme vďaka podpore SlovakAid,
v spolupráci s miestnou organizáciou SEED.

Zdieľaj na:

Naše projekty

Skutočný darček

Festival jeden svet

Globálne vzdelávanie