Rozhovor s riaditeľkou: Pomáhať je základným princípom solidarity

Andrea Najvirtová, riaditeľka Človeka v ohrození, sa do organizácie dostala po návrate zo zahraničia. V roku 2020 zasadla na riaditeľské kreslo a odvtedy vedie jednu z najväčších organizácií na Slovensku. V čase, keď sa stala vedúcou osobnosťou organizácie, však svet zasiahla pandémia. V rozhovore sme sa s Andreou porozprávali o jej začiatkoch, smerovaní organizácie, ale tiež o tom, prečo by ľudia mali podporovať činnosť Človeka v ohrození.

Aké boli tvoje začiatky v organizácii? 

Žila som 15 rokov v zahraničí a rozhodla som sa, že sa vrátim na Slovensko. Robila som v oblasti rozvojovej spolupráce a ľudských práv v Kosove a Srbsku, konkrétne s menšinami, s ľuďmi na úteku, na integrácii vylúčených Rómov a Rómiek a podobne. Potom som videla pracovnú ponuku do Človeka v ohrození a povedala som si, že je to presne to, čo som robila. Pomyslela som si, že to môžem robiť aj zo Slovenska a svoje získané skúsenosti zo zahraničia využiť na to, aby som pomáhala ovplyvňovať a zlepšovať aj slovenskú solidaritu v zahraničí.  

Začínala som teda na pozícii vedúcej oddelenia rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci, tam som pôsobila dva roky. Potom som dostala príležitosť viesť ďalej organizáciu ako riaditeľka. Od februára 2020 som formálne prebrala vedenie a vo februári sa začala aj pandémia, takže môj nástup bol celý trochu in media res.  

Čo ťa k tomu viedlo, stať sa riaditeľkou? 

Vedenie oddelenia humanitárnej a rozvojovej pomoci bolo celkom náročné, tak som si povedala, že keď som zvládla to, krok vyššie už nebude taký náročný, ale mýlila som sa (smiech). Všetkých tém, ktoré Človek v ohrození rieši, som sa už v minulosti dotkla, sú mi blízke a vidím v nich zmysel.  

Okrem toho má baví aj organizačný rozvoj a práca s ľuďmi – ako mladá som viedla dobrovoľnícke tábory, v štúdiu som sa zase zaoberala organizačným rozvojovom. Baví má pracovať v organizácii, posúvať ju ďalej a tiež mám rada prácu v tímoch – preto som nechcela byť konzultantkou na vybranú tému, pretože rada pracujem v kolektíve s ľuďmi.  

Prekvapilo ťa niečo po tvojom nástupe na čelo organizácie? 

Prekvapila ma zodpovednosť, ktorú nesie človek ako hlava organizácie. I keď máme manažment tím, stále som v konečnom dôsledku zodpovedná ja. Pandémia bola šok – zrazu som si uvedomila, že vediem jednu z najväčších organizácií na Slovensku a premýšľala nad tým, čo to bude znamenať. Vedela som, že cez toto obdobie musím organizáciu previesť. Vtedy som zistila, že organizácia si už žije vlastným životom – na oddeleniach máme skutočne šikovných ľudí a spoločne sme boli schopní pomerne rýchlo zareagovať na doposiaľ úplne novú situáciu.   

Otázka financovania bola tiež náročná. Dlhodobo sme investovali do rozvoja fundraisingu a neziskový sektor bol dlhšiu dobu podfinancovaný, čo znamená, že si ľudia na seba brali dodatočné úlohy, pretože sme mali obmedzené finančné zdroje. Toto bolo z dlhodobého hľadiska veľmi náročné. Napriek tomu ma ale pozitívne prekvapilo, akých tu máme skvelých ľudí, s ktorými sa veľmi dobre pracuje a ktorí sa do organizácie vkladajú nad rámec toho, čo sa od nich technicky vyžaduje. 

Ako si spokojná s posunom organizácie, ktorá sa za posledné mesiace poriadne rozrástla na takmer 200 ľudí? Ako to hodnotíš v porovnaní s tým, keď organizáciu tvorilo približne 70 ľudí? 

Mám pocit, že od môjho nástupu riešime jednu krízu za druhou – či už to bola pandémia, výbuch skladu v Bejrúte, pomoc ľuďom v Afganistane, tornádo na Morave alebo teraz vojna na Ukrajine. Myslela som si, že budem postupne upravovať a nastavovať fungovanie organizácie, ale v podstate riešime jednu krízu za druhou. Zároveň nám to ale ukázalo, že naše poslanie má zmysel. V istom ohľade je to aj veľmi napĺňajúce, že sme pri každej tejto udalosti vedeli relevantne pomáhať, že sa aj s každou touto udalosťou posúvame, priberáme skúsenosti a že vieme pomáhať aj ďalej.  

Aké boli tvoje ciele? 

Mojím cieľom bolo, aby organizácia narástla, a to predovšetkým z toho hľadiska, že väčšia veľkosť umožňuje lepšiu špecializáciu, lepšie zameranie sa. Ľudia sa tiež potom môžu sústrediť na to, čo robia najlepšie a spoločne môžeme pomáhať väčšiemu počtu ľudí. Rast organizácie pre mňa tiež znamená, že vieme mať väčší dopad a lepšie sa posúvať vpred. To, že sme toľko narástli, je dôsledkom toho, že potreby súvisiace s vojnou na Ukrajine sú obrovské. Ako organizácia sme dostali veľkú dôveru od firiem aj jednotlivcov, ako aj záväzok pomáhať vo veľkom. Rast je preto pre chod organizácie dôležitý. 

To je jedna oblasť humanitárnej pomoci, ale rovnako sme sa za tie roky posunuli aj v kvalite našej podpory vylúčeným komunitám alebo nášho festivalu Jeden svet, či prinášania tém globálneho vzdelávania. Som veľmi rada, že sa nám neustále darí skvalitňovať našu prácu a že vidím dopad, ktorý sa nám darí dosahovať. Teší ma aj to, že sa nám darí združovať ľudí, ktorí majú zápal pre túto prácu. Sú to profesionáli a profesionálky a spoločne sa vieme posúvať ďalej. 

Aké je to byť riaditeľkou takej veľkej a známej organizácie? Necítiš tlak zo strany verejnosti alebo vládnych činiteľov?  

Určite je to veľká zodpovednosť. Som ale rada, že Človek v ohrození je už vlastne taká inštitúcia, že to nie je organizácia, ktorá je naviazaná na „otca zakladateľa“ alebo jednu výraznú osobnosť. Organizáciu tvorí kopa ľudí, ktorí tú pracujú. Moja ambícia bola, aby sa organizácia posúvala a rozvíjala ďalej a aby aj naďalej bola výrazným aktérom v oblasti humanitárnej pomoci, sociálnej integrácie a globálneho vzdelávania, čo sa podľa mňa stále darí dosahovať.  

Narástli sme zo 70 ľudí na takmer 200, takže je to aj pre nás všetkých veľká zmena. Napriek tomu, že moja zodpovednosť za celú organizáciu je veľká, sú okolo mňa ľudia, na ktorých sa viem spoľahnúť a ktorí zastrešujú jednotlivé oblasti. V tomto smere je to príjemné, pretože sa necítim osamotená. Je to skutočne kolektívny výkon všetkých z nás, všetci tvoríme skladačku. 

A aké to je? Som hrdá na našu prácu, ktorú sa nám darí robiť. Je to pre mňa aj taká česť, že môžem viesť túto organizáciu. 

Čo ťa v tvojej práci motivuje? 

Mňa to jednoducho baví. Je to náročná práca, ale zároveň mi dáva veľký zmysel. Keď idem do terénu a na vlastné oči vidím, ako sa nám darí posúvať komunity, alebo čo sa nám podarilo teraz v súvislosti s pomocou ľuďom na Ukrajine či tu na Slovensku. Keď sme sa zo dňa na deň po začiatku vojny na Ukrajine rozhodli pomáhať, veľa vecí nefungovalo. Aj napriek tomu mi moja práca dávala zmysel. Darí sa nám v neľahkých situáciách podať pomocnú ruku a pomôcť ľuďom, aby mali dôstojnejšie životné podmienky. 

Baví ma tiež pracovať s tímom ľudí. Tu v organizácii sú šikovní a múdri ľudia, ktorí vo svojej práci vidia zmysel. Je to veľmi obohacujúce, stále sa pritom veľa učím. Darí sa nám tiež pretavovať solidaritu Slovenska do praktických činov.  

Máš nejaké vzory alebo dokonca idoly, ku ktorým vzhliadaš?  

Idol nemám, skôr sa rada rozprávam s ľuďmi a inšpirujem sa nimi. Keď som napríklad prišla na Slovensko a stala sa riaditeľkou Človeka v ohrození, iniciovala som stretnutia riaditeliek mimovládnych organizácií. Stretávame sa párkrát za rok. Je veľmi inšpirujúce počuť, ako riešia určité veci, učiť sa od nich a navzájom zdieľať skúsenosti. Toto je moje – rada sa stretávam s ľuďmi, od ktorých sa môžem učiť.  

Ako tráviš voľný čas? 

Napriek tomu, že teraz prežívame neľahké obdobie, mám tri spôsoby trávenia voľného času, ktoré ma nabíjajú. Jeden z nich je šport a pohyb. Buď mávam pravidelné tréningy, alebo chodím bicyklovať či lyžovať. To však teraz príliš nestíham, respektíve si na to neviem nájsť čas. Nabíja ma i kontakt s ľuďmi – či už sú to stretnutia s kolegami a kolegyňami alebo kamarátmi a kamarátkami či rodinou, rada sa stretávam s ľuďmi. V neposlednom rade tiež potrebujem čas pre seba – mám rada víkendy, kedy trávim čas sama, čítam a oddychujem. 

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí možno váhajú podporiť Človeka v ohrození? 

My v organizácii pomáhame, pretože je to základný princíp solidarity. Nie všetci majú to šťastie narodiť sa v strednej vrstve, v rodine s rovnakými možnosťami realizovať svoj potenciál, alebo ich postihla prírodná katastrofa či vojna. Rovnako by sme asi aj my boli radi, keby nám niekto pomohol v takejto situácii a podal pomocnú ruku. Pre mňa je pomoc druhým prirodzená.  

Každý z našich podporovateľov a podporovateliek je jedným dielikom v skladačke toho, čo všetko vieme urobiť a ako vieme pomôcť. Nemôžeme všetci ísť na hranicu a rozdávať čaj, ale môžeme podporiť napríklad Človeka v ohrození, kde sa ľudia dlhodobo špecializujú na to, ako čo najefektívnejšie pomáhať ľuďom v núdzi. Tiež sa špecializujú na to, ako čo najefektívnejšie pracovať so spoločnosťou, napríklad v témach migrácie, ľudských práv či rodovej rovnosti. Každý človek, ktorý nás podporí, sa týmto pádom stane súčasťou konania dobra. Je s tým dúfam spojený aj dobrý pocit (smiech).