Migrácia for dummies alebo všetko, čo by ste mali o nej vedieť

Kto je migrant?

Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) definuje migranta ako človeka, ktorý z  akékoľvek dôvodu opustil svoj domov a  žije dočasne alebo trvalo mimo miesto svojho obvyklého pobytu v  tej istej krajine (vnútorný migrant) alebo za jej hranicami (medzinárodný migrant).

Pojem migrant však nie je právnym termínom. Jeho definíciu poskytujú rôzne medzinárodné organizácie predovšetkým pre potreby vlastnej práce. V definícii od Medzinárodnej organizácie pre migráciu spadajú pod kategóriu migrant nielen právne jasne vytýčené termíny, ako napr. migrujúci pracovníci, utečenci či azylanti, ale i osoby, ktorých migrácia nie je špecificky podchytená v medzinárodnom práve, ako je to napr. v prípade zahraničných študentov.

Niektorí, ako napríklad Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), sa domnievajú, že je nutné jasne rozlišovať medzi migrantami a utečencami, pretože zamieňanie týchto pojmov a ich nejasné odlíšenie, môže mať negatívne dôsledky pre utečencov, ktorí sú na rozdiel od ostatných migrantov vo svojej krajine pôvodu v bezprostrednom ohrození života a potrebujú mimoriadnu ochranu.

Čo je migrácia?

Migrácia je proces, kedy jednotlivci i celé skupiny ľudí z rôznych dôvodov opúšťajú svoje domovy. Migrovať znamená premiestňovať sa z jedného miesta na druhé, z dediny do mesta, z jednej oblasti do inej v rámci určitej krajiny či z krajiny pôvodu do cudziny. Migrácia v  rámci jedného štátu je oveľa bežnejším fenoménom ako migrácia medzinárodná. Odhaduje sa, že v  roku 2019 bola na svete vyše jednej miliardy migrantov. Z toho medzinárodných migrantov bolo iba 272 miliónov. Na rozdiel od medzinárodnej migrácie, vnútorná migrácia nepodlieha formálnym obmedzeniam. Napriek tomu, že právo opustiť krajinu svojho pôvodu patrí medzi základné ľudské práva, vstup do cudzej krajiny a pobyt v nej vyžadujú splnenie viacerých podmienok. Vo väčšine krajín je migrácia podmienená dostatkom finančných zdrojov na pobyt, bezúhonnou minulosťou žiadateľa, jeho dobrým zdravotným stavom či inými predpokladmi, ako ich upravuje imigračné a cudzinecké právo konkrétnej krajiny.

Aké druhy migrácie poznáme?

Podľa toho, či sa jedná o migračné presuny v rámci jednej krajiny alebo za jej hranice, sa rozlišuje vnútorná a  medzinárodná migrácia.

Podľa trvania sa migrácia delí na dlhodobú (min. jeden rok) a  krátkodobú (doba od troch do dvanástich mesiacov). Do migrácie sa nezahŕňa turizmus, teda dovolenky, návštevy priateľov a príbuzných, služobné cesty a pod.

Migrácia môže byť ďalej dobrovoľná alebo nútená. Dobrovoľná migrácia je založená na vlastnom rozhodnutí odísť zo svojej krajiny či mesta, napríklad za účelom štúdia, práce, podnikania či zlúčenia rodiny. V prípade nútenej migrácie je človek proti svojej vôli vyhnaný zo svojho domova alebo je zavlečený do zahraničia. Dôvodom vyhnania môže byť ozbrojený konflikt, prírodná katastrofa, alebo iná humanitárna kríza. Zavlečenie do cudziny sa spája s obchodovaním s ľuďmi a novodobým otroctvom, ktoré sa najčastejšie týka pracovnej migrácie a sexuálneho otroctva.

V rámci medzinárodnej migrácie sa rozlišuje tiež regulárna a  neregulárna migrácia. Regulárna migrácia znamená prekročenie hraníc krajiny s platným cestovným dokladom a oprávnením na pobyt, pokiaľ to vstup do danej krajiny pre daného človeka vyžaduje. Neregulárna migrácia je neoprávnené prekročenie hraníc, teda vstup bez platných cestovných dokladov, víz a povolenia na pobyt, alebo neoprávnené zotrvávanie na území po vypršaní platnosti cestovných dokladov, víz a povolenia na pobyt.

Neregulárna migrácia sa zvykne označovať ako  nelegálna. Často sa hovorí o „nelegálnych migrantoch“. Toto spojenie je ale značne problematické, pretože spája človeka, a  nie jeho čin, s  ilegalitou. Navyše, pomenovanie mylne sugeruje, že neoprávnené prekročenie hraníc alebo zotrvanie na cudzom území po skončení platnosti víz je trestný čin. V mnohých krajinách, vrátane Slovenska, sa však jedná iba o priestupok.

Európske právo rozlišuje medzi vnútrounijnou migráciou a  migráciou občanov tretích krajín. Vnútrounijná migrácia je migrácia občanov Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru v rámci Európskej únie. Riadi sa princípom voľného pohybu osôb a nie sú jej kladené takmer žiadne prekážky. Naopak, migrácia občanov tretích krajín podlieha prísnym imigračným pravidlám.

Príčiny medzinárodnej migrácie

Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie emigrovať a samotná migrácia sú všetko, len nie jednoduché, ľudia majú zvyčajne dobré dôvody, prečo opúšťajú svoju krajinu a presúvajú sa do krajiny novej. Príčiny nútenej migrácie utečencov, ako vyplýva z ich definície, spočívajú v bezprostrednom ohrození života v domovskej krajine. Aj v  prípade tzv. dobrovoľnej migrácie však ide zväčša o  kombináciou prvkov donútenia a  voľby. Dôvody migrácie bývajú veľmi rozmanité a navzájom sa rôzne prelínajú. Niektoré sa vzťahujú k prijímajúcej krajine, iné ku krajine zdrojovej, a niektoré sú výsostnou záležitosťou jednotlivcov a ich rodín.

V súvislosti s príčinami migrácie sa hovorí o  tzv. „push“ (tlačiť) a „pull“ (ťahať) faktoroch. „Push“ faktory migrácie zahŕňajú okolnosti, ktoré človeka z krajiny jeho pobytu „vytláčajú“. Môže ísť o politickú nestabilitu, nízku životnú úroveň, prírodnú katastrofu či ekonomickú neistotu v pôvodnej krajine pobytu. „Pull“ faktory migrácie sú naopak okolnosti, ktoré človeka „ťahajú“ do zvolenej cieľovej krajiny. Môže sa jednať napr. o lepšie ekonomické príležitosti, kvalitný vzdelávací systém, dodržiavanie ľudských práv, bezpečnosť, znalosť jazyka a kultúrnu príbuznosť či blízku osobu v danej krajine.

Dôvody k migrácii sa ďalej delia na osobné (vnútorné) a štrukturálne (vonkajšie). Vonkajšie motívy sú spoločné viacerým ľuďom žijúcim na tom istom území. Vyjadrujú celkové usporiadanie určitého štátu, ako napr. politický režim a politickú situáciu v krajine, celkový blahobyt spoločnosti (výšku miezd či mieru nezamestnanosti), vymáhateľnosť práva, úroveň zdravotníctva a prístup k zdravotnej starostlivosti, úroveň školstva, uplatnenie na trhu práce alebo stav životného prostredia. Významnú úlohu však v rozhodovaní o migrácii zohrávajú práve vnútorné dôvody, ktoré súvisia s osobnou históriou a povahou jednotlivého človeka.

Podľa účelu pobytu imigrovalo v roku 2017 do krajín OECD najviac ľudí (2,1 milióna, tzn. vyše 40%) z rodinných dôvodov (zlúčenie rodiny, tvorba rodiny či rodinné sprevádzanie pracovníkov). 28% predstavovala migrácia v rámci oblastí s voľným pohybom, ako napr. v rámci EÚ, pri ktorých sa konkrétny účel pobytu neeviduje. Utečenci a osoby s medzinárodnou ochranou tvorili 14% imigrantov, zatiaľ čo pracovná migrácia sa týkala 11% osôb.

Kto je pracovný migrant?

Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) definuje pracovnú migráciu ako presun z domovskej krajiny do iného štátu za účelom zamestnania. Migrácia za účelom práce býva motivovaná lepšími pracovnými podmienkami a možnosťami v prijímajúcej krajine. Môže to znamenať, že v domovskej krajine je vysoká nezamestnanosť, nízke finančné ohodnotenie práce alebo je pre niektoré kvalifikácie nemožné nájsť uplatnenie. Pracovná migrácia je súčasne podmienená dopytom po zahraničných pracovníkoch. Vo väčšine európskych krajín súvisí pracovná migrácia s ekonomickým rastom prijímajúcich krajín. V časoch ekonomického rastu je väčší dopyt po pracovníkoch, a je teda jednoduchšie pre migrantov nájsť si prácu a získať pracovné povolenie v zahraničí.

Podľa správy Medzinárodnej organizácie pre migráciu bolo v  roku 2017 z  258 mil. migrantov 164 mil. migrantov pracovných (59,2%). Pracovných migrantov bolo 96 miliónov (58%), zatiaľ čo pracovných migrantiek iba 68 miliónov (42%).

Dáta Medzinárodnej organizácie práce ukazujú, že migranti sú prítomní predovšetkým v určitých ekonomických odvetviach. V roku 2013 bolo až 71,1% pracovných migrantov zamestnaných v  službách. 17,8% bolo zamestnaných v priemysle, vrátane výroby a stavebníctva, zatiaľ čo 11,1% pracovalo v poľnohospodárstve. 7,7% bolo pracovníkov v domácnosti (až 73,4% boli ženy).

Migranti pracujúci v zahraničí posielajú do svojich domovských krajín svoje ušetrené financie. Takéto prevody sa označujú ako remitencie. V roku 2018 mali remitencie migrantov z rozvojových krajín hodnotu 689 miliárd dolárov. Ich objem tak niekoľkonásobne presiahol rozvojovú pomoc. Najviac remitencií bolo poslaných z USA, Spojených arabských emirátov a zo Saudskej Arábie, zatiaľ čo najviac remitencií prijala India, Čína a Mexiko. Migranti týmto spôsobom podporujú finančnú stabilitu a zmierňujú chudobu. Prispievajú tiež k prístupu k zdravotnej starostlivosti a investovaniu do vzdelania príbuzných.

Kto je utečenec?

Počas Studenej vojny utieklo v Európe mnoho ľudí preč zo svojej pôvodnej vlasti alebo boli zo svojich domovov vyhnaní. Vzhľadom na rozsah problému sa krajiny dohodli na zabezpečení práv utečencov a vytvorení právneho nástroja na ich ochranu. Prostredníctvom Dohovoru OSN o  právnom postavení utečencov došlo v  roku 1951 v  Ženeve k definovaniu pojmu utečenec v  medzinárodnom práve. Signatári zmluvy sa tiež zaviazali k poskytovaniu stanovených práv utečencom. Platnosť Dohovoru, ktorý slúžil primárne na ochranu európskych utečencov, bola v roku 1967 rozšírená prostredníctvom Newyorského Protokolu na ochranu utečencov z celého sveta.

V Dohovore OSN o právnom postavení utečencov je utečenec definovaný ako osoba, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu kvôli opodstatnenému strachu z prenasledovania z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k istej sociálnej skupine, či zastávania určitých politických názorov. Ide o osobu, ktorá nemôže využiť ochranu svojho štátu, alebo ju v dôsledku uvedených obáv prijať odmieta; prípadne sa jedná o osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku takýchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť.

Ženevský dohovor zabezpečuje utečencom ochranu, pretože ich vlastný štát ich ochrániť nechce alebo nedokáže. Dohovor zaručuje, že utečenca bude vzhľadom na jeho situáciu chrániť štát, do ktorého sa pred prenasledovaním uchýli. Určuje preto základné práva, ktoré musia štáty utečencom poskytnúť. Ide o právo byť uznaný za utečenca (tzn. právo na azyl), ochranu pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, v ktorej by utečencovi hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). Utečenec má tiež právo na zlúčenie rodiny, čo znamená, že rovnaké postavenie môžu získať i jeho najbližší príbuzní.

Utečenci reprezentujú relatívne malý počet migrantov. Ide približne o 8% celosvetovej populácie migrantov. V roku 2018 bolo na svete 25,9 miliónov utečencov. 13 miliónov z nich, teda približne polovicu, pritom tvorili deti. Podľa údajov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) väčšina utečencov pochádzala z piatich krajín: Sýria (6,7 mil.), Afganistan (2,7 mil.), Južný Sudán (2,3 mil.), Mjanmarsko a  Somálsko. Medzi krajiny hosťujúce najviac utečencov patrilo Turecko (3,7 mil.), Pakistan (1,4 mil.), Uganda (1,2 mil.), Sudán (1,1 mil.) a Nemecko (1,1 mil.). Libanon je krajinou, ktorá hostí najväčší počet utečencov relatívne k  veľkosti svojej populácie (každý šiesty človek tu je utečencom). Práve štáty, ktoré susedia s krajinami, kde je vojna alebo iná humanitárna katastrofa, čelia príchodu veľkého počtu ľudí na svoje územie najviac. V  roku 2018 žilo približne 86% utečencov v  rozvojových krajinách, najmä v Afrike a na Blízkom východe. Do vzdialenejších krajín odchádzajú väčšinou len tí najbohatší spomedzi utečencov, alebo tí, ktorí majú vo odľahlejších krajinách príbuzných a známych.

Práva utečencov

Medzinárodná ochrana utečencov má dve podoby – udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany.

Čo je azyl?

Jedným zo základných práv utečencov je právo na azyl. Azyl v novej krajine utečencom zabezpečuje ochranu pred život ohrozujúcim prenasledovaním v  krajine pôvodu. V Európskej únii rozhodujú o udelení azylu vlády jednotlivých krajín, v niektorých iných krajinách o tom rozhoduje Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).

V  rámci Európskej únie existuje jednotný azylový systém, ktorý stanovuje dôvody udelenia azylu vychádzajúce zo spomínaného Dohovoru OSN o právnom postavení utečencov, minimálne štandardy azylového procesu, a tiež tzv. Dublinské nariadenie, ktoré obsahuje kritéria určujúce, ktorý členský štát EÚ je zodpovedný za preskúmanie konkrétnej žiadosti o azyl. Podľa tohto nariadenia je v prvom rade zodpovedný ten štát, v  ktorom má žiadateľ najbližšiu rodinu. Pokiaľ takéto väzby neexistujú, je zodpovedný štát, ktorý udelil vízum, na základe ktorého prišiel daný žiadateľ do EÚ. Ak ani toto kritérium nie je uplatniteľné, potom je zodpovedná krajina prvého vstupu.

Čo je doplnková ochrana?

Pokiaľ migračný úrad vyhodnotí žiadosť o  azyl ako nespĺňajúcu podmienky pre poskytnutie azylu, resp. osobu ako nespĺňajúcu definíciu utečenca, musí následne preskúmať, či existujú dôvody na udelenie doplnkovej ochrany.

Podľa § 13a zákona o azyle Slovenská republika poskytne doplnkovú ochranu v prípade, že sa žiadateľovi neudelil azyl, avšak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia.

Doplnková ochrana na Slovensku zabezpečuje cudzincovi prechodný pobyt na dobu jedného roku. Na základe opodstatnených dôvodov je možné ochranu predĺžiť na dva roky. Všeobecne však trvá, dokým trvajú okolnosti, pre ktoré bola udelená.

Podľa štatistík Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky požiadalo najviac osôb o azyl na našom území v roku 2004. Išlo o 11 385 žiadostí. Oproti tomu v roku 2019 bolo podaných len 232 žiadostí. Najviac žiadateľov v danom roku pochádzalo z Afganistanu (90) a Iránu (46). Azyl bol pritom udelený 9 osobám. Doplnková ochrana bola v danom roku poskytnutá 33 ľuďom. Z celkového počtu 59 043 žiadostí o azyl od roku 1993 do konca roku 2019 bol azyl udelený 863 osobám a  768 osobám bola udelená doplnková ochrana.

Presídlenie utečencov

Presídľovanie je proces, pri ktorom je utečenec presídlený z  krajiny prvého azylu do novej krajiny. Krajiny prvého azylu bývajú zväčša krajiny susediace s vojnovými zónami alebo miestami humanitárnych katastrof, v ktorých sa nachádza najviac utečencov. Pomoc týmto krajinám a utečencom ponúkajú rôzne štáty na celom svete. Avšak odhaduje sa, že každoročne je presídlených iba menej ako 1% utečencov.

Dôvody na presídlenie bývajú rôzne. Môže ísť napr. o nedostatok možností pre trvalé riešenie v konkrétnej krajine, či riziko pre osoby ženského pohlavia. Prijímajúci štát preveruje prostredníctvom svojich úradov navrhnuté osoby a vykoná s nimi pohovory. Pokiaľ kandidáti spĺňajú podmienky, štát utečencom následne ponúkne presídlenie na svoje územie.

Integrácia utečencov a  ostatných migrantov

Integrácia je proces začleňovania utečencov a  ostatných migrantov do života v  novej krajine. Dnes sa chápe ako dlhodobý a  obojstranný proces, ktorý si vyžaduje účasť imigrantov i  majoritnej spoločnosti a  inštitúcií danej krajiny. Cieľom integrácie je učiniť z imigrantov sebestačných jedincov, ktorí majú rovnaké príležitosti ako domáce obyvateľstvo, cítia sa v novom prostredí ako doma, aktívne sa zapájajú do života komunity a svojimi skúsenosťami, zručnosťami a perspektívami novej spoločnosti významne prospievajú.

Okrem integrácie sa na úrovni národných politík rozlišujú ďalšie dva modely začleňovania imigrantov do novej spoločnosti, ktoré prevládali najmä v minulosti. Jedným z nich je asimilácia, podľa ktorej majú byť imigranti začlenení do spoločnosti jednostranným procesom adaptácie. Vyžaduje sa od nich, aby sa vzdali svojich osobitých lingvistických, kultúrnych a sociálnych charakteristík a stali sa nerozlíšiteľnými od väčšinovej spoločnosti. Dnes je najvýznačnejším európskym príkladom tohto modelu Francúzsko.

Od 70. rokov sa niektoré štáty začali prikláňať k modelu  multikulturalizmu. Podľa tohto modelu sú etnické menšiny (vrátane imigrantských) schopné sa zapájať do života spoločnosti bez toho, aby sa museli vzdať svojej kultúry, náboženstva a  jazyka. Očakáva sa od nich iba prispôsobenie sa určitým kľúčovým ideám a praktikám danej spoločnosti. Ako príklad tohto modelu zo súčasnosti môže slúžiť Kanada. Väčšina krajín sa však od multikulturalizmu už v 90. rokoch odvracala. Niektorí členovia dominantnej etnickej skupiny ho začali vnímať ako hrozbu pre svoju národnú identitu a kultúru. Inými začal byť považovaný za povrchnú akceptáciu diverzity a existencie rôznych etnických skupín, ktorá neviedla k inštitucionálnym zmenám a podpore sociálnej spravodlivosti. Ani multikulturalizmus totiž nebol schopný čeliť sociálnemu vylúčeniu imigrantov.

Výskumy preukázali, že diverzita geografického a  kultúrneho pôvodu členov spoločnosti nie je prekážkou harmonického spolunažívania a  vzájomnej solidarity. V skutočnosti sú primárnym zdrojom rozkolov v  spoločnosti najmä výrazné rozdiely v  bohatstve a  príjmoch. Pre predchádzanie sociálnemu vylúčeniu a podporu sociálnej súdržnosti je v kontexte migrácie kľúčové začleňovanie imigrantov do rôznych sociálnych oblastí, ako je vzdelanie, zdravie, práca, bývanie a občianska a politická angažovanosť.

Pre vytvorenie dobrých podmienok pre integráciu a prijatie imigrantov sú dôležité náležité finančné stratégie a zapojenie čo najväčšieho počtu kľúčových aktérov do plánovania a realizácie integračnej stratégie na národnej, regionálnej i lokálnej úrovni (tzn. neziskových organizácií, dobrovoľníkov, samospráv, zamestnávateľov, podnikateľov a vlády). Je potrebné vytvárať príležitosti pre nadväzovanie vzťahov medzi imigrantami a  väčšinovou spoločnosťou, príležitosti pre učenie sa jazyka, neseparovať žiakov v triedach, podporovať zamestnanosť a chrániť pracovných migrantov, a treba tiež informovať imigrantov o ich povinnostiach a pomôcť im porozumieť miestnej kultúre, normám, zákonom a zvykom. Miestne samosprávy si musia nielen byť vedomé prítomnosti imigrantov na svojom území, ale musia tiež brať do úvahy odlišnú situáciu a z nej vyplývajúce potreby rôznych skupín imigrantov (azylantov, pracovných migrantov či študentov).

Negatívne reakcie a odmietavý prístup okolia voči imigrantom, najmä tým, ktorí sú viditeľne odlišní, vo forme fyzických či vulgárnych slovných útokov, alebo aj diskriminácia v pracovnom, sociálnom a politickom živote vzbudzuje v imigrantoch nedôveru k svojmu okoliu a vytvára v nich pocit vylúčenia z komunity či mesta, v ktorom žijú. Očakávať od nich za takýchto okolností pocit spolupatričnosti a prináležitosti k danej spoločnosti či konkrétnemu mestu nedáva zmysel. Z vyššie uvedeného je ale zrejmé, že úspešná integrácia imigrantov (a nielen ich) je vo všeobecnom záujme.

Integračná pomoc azylantom na Slovensku a  jej financovanie

Integračný program pre azylantov na Slovensku zahŕňa pomoc pri hľadaní zamestnania, ubytovania a s  učením sa slovenského jazyka, príp. s  rekvalifikáciou alebo uznaním vzdelania zo zahraničia. Žiadateľom o azyl a azylantom umožňuje tiež prístup k psychologickým službám. Azylanti získavajú na začiatok svojho života v novej krajine jednorázový príspevok v hodnote 1,5 násobku životného minima, tzn. približne 315 euro. Kým sa nestanú finančne sebestačnými, je azylantom tiež zvyčajne prvých šesť mesiacov hradené nájomné. Po uplynutí tohto času majú nárok už len na rovnaké dávky a za rovnakých podmienok ako občania Slovenskej republiky. Súčasťou integrácie sú aj rôzne komunitné a kultúrne aktivity a udalosti, kde sa stretávajú azylanti a cudzinci s miestnym obyvateľstvom, ktoré usporadúvajú neziskové organizácie.

Výdaje počas azylového konania a v rámci integračného programu azylantov sú hradené z  fondov EÚ pre azyl, migráciu a  integráciu prostredníctvom Ministerstva vnútra (75 % z prostriedkov) a zo štátneho rozpočtu (25 %). Keďže integráciu na Slovensku čiastočne zabezpečujú neziskové organizácie, ktoré majú s ministerstvom zmluvu, financie na ich činnosť sú im poskytované formou grantov.

Ako vyzerá úspešná integrácia?

Slovensko je v rámci integrácie migrantov, vrátane azylantov, hodnotené pomerne negatívne. Migrantom v porovnaní s inými rozvinutými krajinami poskytujeme minimum záruk a  pomoci v  začleňovaní sa do spoločnosti. Ako by mohla vyzerať cielená úspešná integrácia imigrantov, sprístupňuje slovenským čitateľom publikácia, ktorú vypracovalo Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK). Sprostredkúva skúsenosti s integračnou politikou a praxou z Nórka, ktoré je považované za príklad krajiny úspešne začleňujúcej imigrantov do svojej spoločnosti.