Jarka: Žijeme v krajine, kde sme my, rómske ženy, skryté

Jarka Holubová je v Spišskom Podhradí široko-ďaleko známa ako pracovná poradkyňa, ktorá ľuďom z vylúčených komunít pomáha nájsť si prácu. Pre mnohých z nich je to prvé zamestnanie v živote. Jarkina práca však nezačína a nekončí len pri hľadaní zamestnania.

Svoje klientky a klientov pripravuje na pohovory, kde ich niekedy aj osobne sprevádza, učí ich základné zručnosti, spolupracuje s firmami, rieši problémy v procese hľadania práce aj po samotnom zamestnaní a pomáha novým zamestnancom a zamestnankyniam, aby si prácu aj udržali.

„Niektorým treba pomôcť menej, iným viac. Niektorí vedia čo chcú, ale hanbia sa pri komunikácii, lebo nemajú žiadne skúsenosti. Nikdy nepracovali a prostredie, z ktorého pochádzajú, ich nijako nemotivovalo. Ale sú veľmi šikovní,“ vysvetľuje Jarka.

Ako pracovná poradkyňa s nami pracuje už osem rokov. Ani Jarkina cesta za dobrou prácou a vzdelaním však nebola jednoduchá a musela sa sama postupne vypracovať.

Z pekného domu do polozrúcaniny

Keď bola Jarka malá, mesto jej rodičom oznámilo, že musia zbúrať ich dom, ale dajú im na výmenu iný. Jarkini rodičia boli jednoduchí, pracovití ľudia. Dôverovali mestu a nevyžiadali si obhliadku. Na nový dom sa išli pozrieť sa išli po podpise dokumentov. No vtedy už bolo neskoro.

„Keď som prvýkrát vošla dovnútra, rozplakala som sa. Boli tam iba dve izby a kuchyňa. Žiadny vodovod, ani kúpeľňa, toaleta, nič… Bola som strašne smutná. Moji rodičia sa však nevedeli obhájiť a tak sme sa presťahovali,“ spomína smutne Jarka.

Predtým rodina bývala v dome s piatimi izbami a veľkou jabloňou uprostred záhrady. Jarka to mala blízko do školy a presťahovanie sa do starého a oveľa menšieho domu bez tečúcej vody, elektriny, toalety či kúpelne, bolo veľmi ťažké.

Rómska žena je hlavou rodiny, drží všetko pohromade a nesie na pleciach bremená. Všetko unesie, o všetko sa postará.

Ako malé dieťa Jarka rada čítala knihy a unikala do sveta fantázie. „Mali sme jednu staršiu susedu, Nerómku, ktorá mala doma veľa kníh,“ hovorí Jarka, ktorej suseda niekoľko kníh darovala. Malá Jarka sa vždy, keď mohla, niekam uchýlila s knihou a čítala si.

Vďaka školskej družine začala neskôr chodiť aj do knižnice a požičiavať si knihy. Nalepilo sa to aj na jej sestru, ktorá si po večeroch čítala s baterkou. „Viedla si dokonca aj denník, čo je medzi rómskymi dievčatami nevídané,“ usmieva sa Jarka.

Obaja Jarkini rodičia pracovali a otec vždy dohliadal na vzdelanie svojich detí. „Nechcel sa za nás hanbiť. Chcel, aby sme pekne chodili do školy, chodil aj na rodičovské združenie a zaujímal sa,“ hovorí Jarka. „Potom otec ochorel a nikto z nás už nemohol ísť po základnej škole ďalej študovať. Museli sme zostať doma a pomáhať mame.“

Ako si Jarka zaumienila, že postaví kúpeľňu

Keďže rodičia nespravodlivú výmenu 5-izbového domu za 2-izbovú zrúcaninu bez vody a elektriny nevedeli vyriešiť, mladá Jarka si ešte počas školy zaumienila, že im raz postaví kúpeľňu a zavedie do domu vodu.

Ako 16-ročná išla aj so sestrou pracovať ako šička. „Keď sme dostali prvú výplatu, tak sme hrdo utekali za mamou, že jej prispievame na domácnosť. Pre seba sme si nič nechceli kúpiť, lebo doma bolo treba drevo a veci do domácnosti. Takto sme si ako súrodenci pomáhali, aby sme vyžili,“ spomína.

Krátko na to Jarkin otec zomrel a rodina prežívala ťažké časy. Jarka sa však nevzdávala. Mesiac po mesiaci prispievala na domácnosť a šetrila si. A už o pár rokov začala plniť svoj sľub – dala zaviesť elektrinu, studenú aj teplú vodu a zaplatila stavbu kúpeľne.

Žijeme v krajine, kde sme my, rómske ženy, skryté. Možnosti tu sú, ak ale odniekiaľ nepríde podpora, tak sa samé od seba nikam nepohnú. Keď ale z desiatich žien len tri či štyri niečo dokážu, tak je to veľký úspech a motivácia aj pre ostatných.

V 19-ich rokoch sa Jarke podarilo vyhrať konkurz na pozíciu asistentky komunitného pracovníka pre Spišské Podhradie. Tam začala prvýkrát pracovať s miestnou komunitou, a už neprestala. Okrem iného sa venovala aj ženám, ktorým pomáhala tráviť ich voľný čas zmysluplne, získavať nové zručnosti a nachádzať sebavedomie.

„Raz sme priviedli lektorku maľovania na hodváb a odrazu som zistila, že mám na to talent. Vôbec som to predtým nevedela,“ hovorí Jarka. Maľovať sa naučili aj ženy, s ktorými Jarka pracovala, a svoje výrobky prezentovali na viacerých výstavách.

„Rómska žena je hlavou rodiny, drží všetko pohromade a nesie na pleciach bremená. Všetko unesie, o všetko sa postará. Chcela som tieto ženy vytrhnúť z ich bežného života, zo stereotypu, kde museli stále stáť v kuchyni pri peci. Bolo vidno, že im rastie sebavedomie a začali efektívne využívať svoj voľný čas,“ spomína Jarka. Postupne do aktivít zapojila aj ich deti a na záverečnú výstavu prizvali aj manželov, aby videli, čo ich manželky a deti dokázali vytvoriť.

Možno je odo mňa svetlejšia, ale iný rozdiel tam nie je

Roky plynuli a Jarka si neskôr popri práci v diagnostickom centre dorobila aj strednú školu. Povzbudil ju k tomu jej vtedajší šéf, ktorý videl jej potenciál a podporil ju v štúdiu. „Priznám sa, že som sa bála, pretože som si neverila, že to zvládnem,“ hovorí Jarka.

Štúdium úspešne zvládla a mesiac po maturite porodila dcéru Zuzku, ktorej aj s mužom umožňujú oveľa lepšie detstvo, než aké mala Jarka. „Stále som si opakovala, že prečo by som aj ja nemohla vyštudovať a ísť ďalej tak ako Nerómka. Možno je svetlejšia ako ja, ale iný rozdiel som tam nevidela. Som človek. Takže prečo nie,“ hovorí Jarka.

Nie všetky dievčatá a ženy z vylúčených komunít však majú takú odvahu a podporu. „Preto potrebujú podporu, aby sa o ne niekto zaujímal,“ vysvetľuje Jarka. „Žijeme v krajine, kde sme my, rómske ženy, skryté. Možnosti tu sú, ak ale odniekiaľ nepríde podpora, tak sa samé od seba nikam nepohnú. Keď ale z desiatich žien len tri či štyri niečo dokážu, tak je to veľký úspech a motivácia aj pre ostatných. Verím, že potom prídu aj ďalší.“

Dnes Jarka pomáha ľuďom z vylúčených komunít, aby si našli a udržali prácu a stali sa lepšími vzormi pre svoje deti. Aby aj ich deti mohli mať aspoň o niečo lepšie detstvo, a najmä budúcnosť.

Stále som si opakovala, že prečo by som aj ja nemohla vyštudovať a ísť ďalej tak ako Nerómka. Možno je svetlejšia ako ja, ale iný rozdiel som tam nevidela. Som človek. Takže prečo nie.

Takú prácu ako ty, by som nechcela robiť

Jarkina dcéra Zuzka by raz chcela byť zdravotná sestra alebo lekárka. Má obavy, že štúdium bude náročné, ale vie, že chce pomáhať ľuďom. V jednom má ale tiež jasno. Nechce robiť to, čo jej mama.

 „Hovorí mi, takú prácu ako ty by som nechcela robiť, lebo sa nemôžeš ani v kľude prejsť po meste. Všade ťa poznajú! Odvšadiaľ za tebou chodia a stále ti horí telefón,“ smeje sa Jarka na dcériných slovách.

Zuzka má pravdu. Jarkin telefón zvoní takmer bez prestávky, a ona ho už roky trpezlivo zdvíha a pomáha ľuďom, ktorí sa chcú dostať z generačnej chudoby.

„Zuzka sa ma často pýta, či nie som unavená. Ja jej odpovedám: Rada robím svoju prácu. Keď máš rada svoje povolanie, tak sa necítiš byť unavená. Robíš to s láskou, s radosťou a teší ťa to,“ hovorí Jarka.

Jarka je pre nás aj po rokoch obrovskou inšpiráciou. Je dôkazom sily a vytrvalosti, ktorá sa v ženách a dievčatách skrýva. Sama však hovorí, že väčšina dievčat z vylúčených komunít sa nepohne ďalej, pokiaľ im niekto neprejaví záujem a podporu.

Preto je pre nás veľmi dôležité venovať sa vo vylúčených komunitách aj osobitne dievčatám a ženám. Aby sa aj ich deti mohli raz slobodnejšie rozhodnúť čím chcú alebo nechcú byť. Tak, ako Zuzka.

Lebo ZMENA sa skloňuje podľa vzoru ŽENA.