Humanitárna pomoc nad zlato

V Pásme Gazy potvrdili hladomor. Dostať tam humanitárnu pomoc je mimoriadne náročné. Ak jej je nedostatok, stáva sa komoditou na obchodovanie. Ak sa tam navyše nedodržiavajú základné humanitárne princípy a distribučný systém sa nastaví nevhodne, riziko násilných incidentov dramaticky stúpa. A presne takéto prípady, žiaľ, v Gaze vznikajú. Prečítajte si rozhovor s našim kolegom Jánom Ostroluckým o aktuálnej situácii v Gaze, o tom, ako sa tam dostáva humanitárna pomoc a čo miestne obyvateľstvo najviac potrebuje.

Janko, prezraď nám, ako vyzerá situácia v Pásme Gazy z pohľadu humanitárnej organizácie ? Pásmo Gazy je dnes miestom, kde sa spája vojna, hlad a humanitárna kríza. Ľudia prichádzajú o domovy, nemajú prístup k jedlu ani k liekom. V niektorých oblastiach už panuje hladomor. Zdravotnícky systém sa rúca a humanitárna pomoc sa dostáva k ľuďom len s obrovskými ťažkosťami. Cesty, vodovody, elektrifikácia – všetko je zničené alebo poškodené. Je to komplexná humanitárna kríza.

Čo všetko, akú pomoc, distribuuje človek v ohrození do tohto regiónu? Naposledy sme dostali informáciu, že kamióny potravinovej pomoci, ktoré sme expedovali na konci februára z Káhiry, konečne prekročili hranicu – až po piatich mesiacoch. To bolo začiatkom augusta. Miesto prechodu v Rafah sa do pásma dostala cez priechod Kerem Šalom a prevzal ju Červený polmesiac. Ďalšia dodávka potravín sa nám rysuje, chystáme jednania o tom, ako ju na miesto dopraviť. S partnerskou talianskou organizáciou CESVI sme pred piatimi mesiacmi distribuovali pitnú vodu vo vnútorne vysídlených komunitách v centrálnej Gaze a chystáme sa v tom pokračovať.

Ako vyzerá taký proces distribúcie základných potrieb? Distribúciu humanitárnej pomoci vykonávajú organizácie ako UNRWA, Svetový potravinový program, Červený polmesiac. Koordinuje ju OCHA – agentúra OSN pre koordináciu humanitárnej pomoci. Momentálne je v Gaze aktívnych asi 100 humanitárnych misií – od zdravotníckych tímov, cez ochranu detí, správu prístreší a distribúciu pitnej vody, až po distribúciu jedla. Postup je nasledovný: OCHA na základe dát z terénu určí, kde sú najväčšie potreby. Organizácie v danej oblasti vytvoria distribučný bod, alebo vstupujú priamo do ulíc, domov či stanových táborov. Spôsob distribúcie sa vyberá podľa mobility ľudí, vhodnosti miesta a bezpečnosti – pre príjemcov aj tímy.

V akom stave žijú ľudia, ktorí tú pomoc potrebujú? V Pásme Gazy bol potvrdený hladomor a viac než 300 ľudí zomrelo na následky hladu. Najzraniteľnejšie sú deti a tehotné ženy. Pomoc dnes potrebujú prakticky všetci obyvatelia a obyvateľky Gazy. Nemajú vodu, jedlo, prístrešie, nemajú ako riešiť zdravotné ťažkosti a šíria sa infekčné choroby. Výučba už dlho neprebieha. Pre miestnych ľudí sú to extrémne ťažké podmienky.

Čo najviac komplikuje dodávanie humanitárnej pomoci? Z vonkajších faktorov je to blokáda hraníc, dlhé kontroly a udeľovanie povolení. Z vnútorných faktorov je to zničená infraštruktúra – nielen cesty, ale aj chýbajúce sklady – nedostatok paliva a takisto bezpečnosť výdajných miest a humanitárnych pracovníkov. Niekedy nie je bezpečné distribučný bod vôbec vytvoriť. Inde sa ľudia boja k nemu priblížiť.

Prečo dochádza k incidentom pri rozdeľovaní pomoci? Ak sa nedodržia základné humanitárne princípy, distribučný systém sa nastaví nevhodne a miesto výdaja sa určí podľa požiadavky jednej zo strán konfliktu, zhromaždia sa stovky hladných ľudí a ten výdajný bod je militarizovaný – riziko násilných incidentov tam dramaticky stúpa. A presne takéto prípady, žiaľ, v Gaze vznikli.

Objavujú sa správy o rozkrádaní pomoci militantmi. Dostáva sa teda pomoc k ľuďom? Ak je humanitárnej pomoci dostatok, dostane sa k tým, čo ju potrebujú. Ak je jej nedostatok, stáva sa komoditou a môžu sa o ňu zaujímať aj kriminálne, ozbrojené či dokonca teroristické  skupiny.

Izrael dlhodobo blokoval dodávky do Gazy – ako to odôvodňoval? Jedného z najväčších distribútorov pomoci v Gaze – UNRWA – začiatkom roka Izrael zákonom zakázal. Tento zákaz znamenal ukončenie všetkej spolupráce a ich zásielky nevpustili do Pásma Gazy. Po skončení februárového prímeria izraelské sily navyše obsadili jediný hraničný priechod v Rafahu, kadiaľ prúdila pomoc z Egypta.
Prečo to Izrael robil, by som nekomentoval. Humanitárna komunita jednoznačne požaduje vpustenie každej potrebnej pomoci do Gazy a umožnenie jej distribúcie.

Ako sa situácia odvtedy zmenila? Významný bol medzinárodný tlak a aj posun vo vnímaní vojny v Gaze svetovou verejnosťou.

Ktoré regióny sú na tom najhoršie? Pásmo Gazy má podobnú rozlohu ako Bratislava. Dnes je civilistom umožnený pohyb na menej než 14 % tohto územia. To je oblasť Gaza City a centrálna pobrežná zóna pri Deir al-Balah. Inde sú sídla zničené a prostredie je nevhodné pre život. Netrúfam si povedať, kde je to najhoršie.

Ako reagujú miestni? Spoliehajú sa na pomoc, obchody, čierny trh alebo na niečo iné? Ľudia sa snažia prežiť a zachovať si dôstojnosť. Čítal som príbeh o mladom mužovi, ktorý každú humanitárnu dávku rozdelil na polovicu – jednu doniesol domov a druhú predal, aby získal hotovosť. Pred pár dňami zahynul pri streľbe počas výdaja pomoci. Jeho rodina našla 1000 dolárov, ktoré si šetril, a použila ich na jeho tradičný pohreb.

Čo by mohlo situáciu s humanitárnou pomocou zlepšiť?
Treba napĺňať medzinárodné humanitárne právo. Pomoc musí byť vpustená do Pásma Gazy a distribuovaná podľa potrieb civilného obyvateľstva.

Čo je dnes najurgentnejšie?
Najurgentnejšia je potreba humanitárnej pomoci – potraviny, lieky, voda, prístrešie, psychologická pomoc aj vzdelávanie. Bezpečnosť je predpokladom distribúcie. Politická dohoda o týchto faktoch bola prijatá už v roku 1949 v Štvrtej Ženevskej konvencii, ktorá hovorí o právach civilistov. Treba ju vymáhať.

Čo sa Človeku v ohrození podarilo presadiť a kde narážate na limity pri dodávkach humanitárnej pomoci?
Potravinová pomoc, ktorú sme poslali vo februári, stála na hranici vyše päť mesiacov. Nakoniec sa však do Gazy dostala. Kapacity tímov sú obmedzené a ich bezpečnosť nie je zaručená. Pozitívne hodnotím spoluprácu s Ministerstvom zahraničia a Ministerstvom vnútra SR, ktoré nám umožnili zapojiť sa do iniciatív EÚ a do medicínskej evakuácie detských pacientov z Gazy. Momentálne pripravujeme projekt rozvážania pitnej vody pre vysídlené komunity. Ak to čitateľom dáva zmysel, môžu túto iniciatívu podporiť na stránkach Človeka v ohrození.

Ty sa v čase nášho rozhovoru nachádzaš v Libanone. Aké paralely vidíš medzi ním a Gazou?
Región má mnohé problémy – konflikty, násilie, utečenecké vlny, ekonomické ťažkosti, nerovnosti, politickú nestabilitu a klimatickú zmenu. Ako paralelu vidím nedostatok vody a elektriny – hoci v Libanone je to v menšej miere.

Militantná organizácia Hizballáh, podporovaná Libanonom,  je vnímaná ako aktér, ktorý môže konflikt ešte viac eskalovať. Čo by taká eskalácia znamenala pre humanitárnu prácu v regióne?
Hizballáh je suverénny aktér s protichodnými záujmami voči Libanonu. Každá eskalácia však nesie riziko humanitárnej krízy. Humanitárne organizácie by mali omnoho viac práce. A už dnes máme problém, pretože od začiatku roka nám zmizla takmer polovica financií kvôli pozastaveniu činnosti USAID.

Aká je reakcia miestnych obyvateľov – dôverujú humanitárnym pracovníkom a pracovníčkam, alebo cítite aj frustráciu?

Ľudia dôverujú tým, ktorí reflektujú ich potreby, sú transparentní a dokážu komunikovať. Vtedy zostávajú pokojní. Ak tieto podmienky chýbajú, objaví sa frustrácia a môže vzniknúť chaos – a ten môže byť v takejto situácii smrtiaci.