Francis Sanchez – Úvahy o vode

Malá krajina, ktorá bola súčasťou Československej socialistickej republiky, začala formovať svoju identitu a samostatnosť po Nežnej revolúcii v roku 1989. Zmena prebehla bez násilia. Krajina odvtedy prechádza zdĺhavým a zložitým procesom tranzície. Tí, ktorí boli pri moci počas zvhrnutia totalitného systému, sa uspokojili s novými možnosťami využitia svojej moci.

Ktovie, koľko generácií ešte musí dorásť, aby bolo vidieť zmeny, aby skončila táto etapa transformácie? Veľmi štrukturované a hlboké, príliš antropologické, môžu byť deformácie, ktoré vyvolal nedostatok slobody a dlhodobá pretvárka.

Pre tohto Kubánca znamenal príchod do Bratislavy dotyk s hraničnou situáciou, nielen v chápaní geografickom, ale aj historickom, ktorá sa ho priamo dotýka a znepokojuje ho.

DEVÍN A PAMÄTNÍK

Jeden deň som sa vybral na breh Dunaja, fotografovať krásy krajiny a a každodenného života. Dorazil som do Devína, malého osídlenia pár kilometrov od Bratislavy, na sútoku Moravy a Dunaja. Mal som v pláne navštíviť zrúcaninu Devínskeho hradu, postaveného v roku 1237, ktorý je významnou historickou i kultúrnou pamiatkou. Očakával som, že že hradné ruiny ma budú zaujímať najviac. Nestalo sa tak. Prekvapil ma jedinečný pamätník pri rieke pod hradnou skalou.

Pamätník obetiam železnej opony vyzerá ako zárubňa na mieste, kde kedysi stál múr. Pre mňa predstavuje tú vstupnú bránu „z raja do pekla“, ako ju označuje „červená propaganda“, ktorou túžili prejsť všetci utekajúci. Stopy po guľkách na hrubom kameni sú najvýrečnejším svedectvom. Utečenci boli prenasledovaní na smrť alebo zastrelení.

Je tam tento nápis:

Počas komunistickej éry v bývalej Československej republike bolo v blízkosti železnej opony zabitých takmer 400 mužov a žien. Zväz bývalých politických väzňov odhalil tento monument, aby ich obeť pri hľadaní slobody bola inšpiráciou pre budúce generácie.

„Prečo sa snažili usjť práve na tomto mieste?“, pýtal som sa. Bolo to najbližšie k západnej hranici, kam sa dalo dostať. Na druhom brehu rieky bolo – a je – Rakúsko.

Je ťažké si predstaviť, v tejto nádhernej svetlej jarnej krajine, ostnaté drôty a oplotenia, ktoré tu boli, kontroly a strážne miesta, psov a vojakov pripravených stlačiť spúšť. Nič nezostalo z týchto prekážok, s výnimkou rieky, ktorá je prírodnou bariérou.

ÚVAHY V(O) VODE

Odstrašujúci aspekt a zárovaň lákavý prúd vody, ma prinútili myslieť na paralelu s Kubou, na more, lode s utečencami a symbolické verše Virgilia Pineru:“Prekliatie s vodou všade naokolo“. Ani v tomto smere sme nemali šťastie. Pokúšať sa preplávať more so žralokmi nie je to isté ako rieku.

Mená obetí sú vyryté z vnútornej strany pamätníka. Aj bez porozumenia písma, vidím a chápem viac: ak by sa jedného dňa odhalil podobný pamätník na kubánskom pobreží, zaručene by pri tom bol každý z nás, priatelia a rodiny.

Nebol by na tomto inom pamätníku zoznam mien utečencov na lodiach pohltených vodou omnoho vyšší, ako je väčšia hladina oceánu od rieky?

Možno, že v zime, keď hladina zamrzla, bolo viac možností odchodu. Teraz, na jar je prúd príliš rýchly a nie je možné rieku preplávať.

Ale oni sa snažili prejsť cez rieku neurveriteľným spôsobom, preletieť ponad ňu.

Príbehy ľudí, ktorí vyliezli na hrad, a vyzbrojení krídlami vzlietali v snahe dostať sa na druhý breh, ma udivujú a neviem sa zbaviť predstavy podobných skutkov, ktoré by sa odohrávali na Kube.

Avšak prírodné prvky neboli hlavnou prekážkou pre tých, ktorí sa snažili dostianuť slobodu, ňou bola ľudská podlosť. Zasiahnutie guľkou uprostred letu by znamenalo pád do vody a odvlečenie tela prúdom rieky.

Dnes je Devín zónou vychádzok a odpočinku. Nadšenci rybolovu z brehu hádžu svoje lanká tak ďaleko, ako sa len dá.

Rakúsko a Slovensko patria do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, takže každý môže nasadnúť v Bratislave na autobus a byť vo Viedni za hodinku, bez ďalších formalít, iba za cenu lístka – 7 eur.

Cestou si zamiluje rozľahlé panorámy súladu človeka s prírodou. Polia pšenice a slnečníc, veľké turbíny veterných elektrární, ktoré vyrábajú čistú energiu, a typickú farebnosť miestneho vidieka.

Pred domami, ktoré nie sú luxusné, sú udržiavané záhradky. A tak si človek kladie otázku: Je u nás iná príroda? Nie je možné takúto harmóniu zažívať aj v našej krajine?

FRANCIS SÁNCHEZ (Ciego de Ávila, Cuba, 1970). Spisovateľ, vydavateľ, vizuálny básnik, bloger. Vydal vyše dvadsiatky kníh na Kube, V Mexiku a v Španielsku zo žánrov poézia, poviedka a esej. Získal prestížne domáce i zahraničné ocenenia, akým je Cervantes de Armilla v Španielsku v roku 2000. Založil a vedie nezávislý časopis Árbol Invertido (Obrátený strom) od roku 2005. Systematicky spolupracuje s inými médiami na Kube i v zahraničí, napríklad s periodikom 14 y Medio. V roku 2014 mal možnosť prísť na študijnú cestu na Slovensko.