Eva: Môj život sa zmenil o tisíc percent

Eva je pokojným a vľúdnym dojmom pôsobiaca žena, matka piatich detí. Ešte pred pár rokmi však jej bežnou realitou bolo niečo celkom iné: „Bola som človek, ktorý sa rád zabáva a rada som si vypila. Hádky dennodenne doma s mužom, asi dvadsaťšesť rokov sme žili ako pes a mačka, bolo to peklo,“ priznáva. Nevyspytateľnú domácu atmosféru zle znášali aj jej deti: „Keď som prišla opitá domov, vedeli, že zasa bude hádka a krik. Teraz ma vnímajú ináč a hovoria, že majú najlepšiu mamu na svete.“

Cesta k jej vnútornej premene sa začala pred troma rokmi, vďaka garantke nášho komunitného centra a dnes už Evinej, ako ona sama hovorí, sestre Jarke. Už predtým v centre okrem poradenstva ponúkali aj rôzne tvorivé aktivity pre dospelých, ako šport, komunitnú záhradku či ručné práce. Evu však nič z toho nezaujímalo. Komunitné centrum vo Sveržove jej bolo známe skôr cez zážitky jej detí, ktoré tam pravidelne chodili.

„Keď vážne ochorel manželov synovec, deti ma zavolali, že teta Jarka ma volá, aby som prišla.“ Po počiatočnej neochote sa Eva napokon v komunitnom centre ukázala. Prišla práve počas biblického stretnutia, ktoré bolo jednou z aktivít pre deti. Stretnutie ju oslovilo natoľko, že začala centrum navštevovať každý deň.

Počas nasledujúcich dvoch rokov sa Eva stretávala s Jarkou individuálne. Zrazu mohla Eva s niekým zdieľať svoje starosti spôsobom, aký dovtedy nepoznala a premýšľať o svojom živote z nového uhla pohľadu. Cestu k sebe si našli cestu cez biblické príbehy, ktoré prenášali do súčasnosti a do Eviných aktuálnych problémov.

Predtým žili moje deti v strachu. Teraz ma vnímajú ináč a hovoria, že majú najlepšiu mamu na svete.

Eva postupne prestala piť alkohol a nadobudla vnútorný pokoj. Keď sa v interakciách s ostatnými v komunite objavili konflikty, nesnažila sa už tvrdošijne vyhádať si svoju pravdu, ale vystupovala zmierlivo a začala hľadať kompromisy. Na zmenu jej správania sa spočiatku aj jej najbližšie okolie dívalo s nedôverou. Manžel, ktorý chodieval na služobné cesty do Čiech, ju dal dokonca sledovať svojmu kamarátovi. „Hovorili si, že predsa nemôžem byť len tak odrazu taká kľudná, že som určite niečo vyviedla a nechcem sa priznať,“ konštatuje dnes Eva pobavene.

Keďže Eva začala riešiť problémy inak, než to bolo v komunite zaužívané, cítila sa spočiatku osamelo a bolo to pre ňu častokrát veľmi náročné. „Ak ma niekto pochopil, bol to môj nebohý otec, ktorý mi veril a povedal mi: Ja vidím, Evi, že ty to ďaleko dotiahneš,“ spomína s vďakou.

Od individuálnych stretnutí k ženskej skupine

Dnes je Evin manžel rád, že sa už nehádajú, ich partnerský život sa zlepšil a aj deti sú spokojné. A po dvoch rokoch individuálnych stretnutí sa k Eve a Jarke začali pridávať aj ďalšie ženy. Evin príklad ich napokon oslovil a keď sa v komunite niečo udialo, začali za ňou chodiť s prosbou o radu. 

Skupinové stretnutia žien sa začali v komunitnom centre v novembri minulého roka. Raz do týždňa, väčšinou v nedeľu, sa stretlo sedem až jedenásť žien, ktoré si navarili, spoločne sa najedli, rozobrali nejaký biblický príbeh a pozdieľali svoje životy. „Keď niektorú z nás niečo trápi, tak si vieme pomôcť, podržať sa a je to krásny vzťah. Dnes je ťažké nájsť takých ľudí, čo by vám rozumeli,“ hovorí Eva.

Stretnutia predstavujú pre ženy dôležité spoločné trávenie času, hoci diskusie sú niekedy aj náročné. Ak totiž celý život fungujete v určitých naučených vzorcoch, je veľmi ťažké ich opustiť: „Viem, akí sme my Rómovia, jeden druhému vieme závidieť, a to nie je dobré. Ja stále hovorím ženám, musíme jeden druhému dopriať, a potom už všetko ide tak, ako má. Netreba sa hádať pre nič za nič,“ uvažuje Eva.

Kým ešte bolo možné stretávať sa v komunitnom centre, končili ženy svoje stretnutia hraním spoločenských hier, ktoré sú pre ich zdieľanie a sebarozvoj dôležité rovnako, ako spoločný rozhovor. „Treba si uvedomiť, že toto sú ženy, ktoré sa ako deti takto nehrali. Doma nemali detské izby a v šestnástich rokoch sa vydali,„ vysvetľuje garantka komunitného centra Jarka Krukárová.

Keď niektorú z nás niečo trápi, tak si vieme pomôcť, podržať sa a je to krásny vzťah. Dnes je ťažké nájsť ľudí, čo by vám rozumeli.

Od matiek k dcéram a späť

Neskôr sa Eva ponúkla, že sa ženy môžu občas stretávať aj u nej doma. Často si pre pozdvihnutie nálady aj spoločne zaspievali, na gitare ich sprevádzala Evina šestnásťročná dcéra Mirka. Tá sa z vlastnej iniciatívy rozhodla spolu s ďalšími dvoma kamarátkami viesť skupinku menších dievčat.

Okrem rozhovorov a piesní si tínedžerky pripravujú pre svoje mladšie kamarátky aj rôzne kreatívne úlohy a ručné práce. Ich aktivity sú výsledkom systematickej práce zamestnancov komunitného centra, ktorí sa deťom venujú už niekoľko rokov. „Ja vidím, že komunitné centrum a tí ľudia, čo tu pracujú, že to má zmysel, lebo po iných obciach sa to nerobí. A toľko lásky, ako sa tu preukáže deťom, tak to inde nie je,“ hodnotí Eva.

V komunite je bežné, že Mirkiným rovesníčkam už rodičia hľadajú ženíchov. Eva sa na to už ale díva inak. Jej najstaršia dcéra sa vydala v šestnástich rokoch, podľa miestnej tradície, hoci Eva s tým už vtedy nesúhlasila. Našťastie sú však mladí spokojní a Eva má so zaťom veľmi dobrý vzťah. „Ale určite by som už nechcela ostatné dcéry vydať takto skoro,“ hovorí. Okrem Mirky má ešte dve mladšie dievčatá.

Pošli to ďalej

Za najprísnejších opatrení sa ženská skupina stretávala aspoň online, cez videohovory. K online stretnutiam sa pripojili aj tri nerómky, čo je obohacujúca skúsenosť pre obe strany. Aj Eva, ktorá s ľuďmi mimo komunity vždy pomerne dobre vychádzala, priznáva, že predsudky existujú na oboch stranách – aj u Rómov voči bielym. „Ale všetko sa dá, keď má človek otvorené srdce,“ konštatuje.

Aktivity ženskej skupiny vo Sveržove, kde Eva žije, však už presiahli hranice komunity nielen virtuálne, ale aj fyzicky. „Ženy od nás prišli s nápadom, že chcú pomôcť chudobnejším v osadách. Tak robíme zbierky. Každá čo má doma, tak prinesie, alebo sa kúpi, nejaké potraviny a tak,“ vysvetľuje. A zdá sa, že ich príklad už spúšťa v okolí reťazovú reakciu.

„Minule som bola v Tvarožci, odkiaľ pochádzam, u mamy na návšteve. Mama mi povedala, že jedna rodina nemala peniaze, pre koronu bol manžel doma a nepracoval. Tak sa celá komunita poskladala a nakúpili tým ľuďom potraviny a iné veci, aby mali. Je to úžasné,“ ponúka Eva krásny príklad. Iniciátorkou celej akcie v Tvarožci bola jej švagriná, ktorej poskytla Evina skupina pred časom obdobnú pomoc, keď bola sama v núdzi.

Ženy od nás prišli s nápadom, že chcú pomôcť chudobnejším v osadách. Tak robíme zbierky.

Ženy vo Sveržove sa už nevedia dočkať, kedy sa oteplí. V altánku, ktorý si postavili za komunitou, totiž plánujú „babskú jazdu“ – čisto ženskú opekačku. Chcú pokračovať nielen v pomoci chudobnejším rodinám v okolí, ale aj vo vzájomnom zdieľaní. Dúfajú, že by sa k nim čoskoro mohli pridať aj ďalšie ženy z komunity, hlavne tie staršie, ktoré silnejšie podliehajú zvykom.

Mladé dievčatá zasa snívajú o tom, že by šli niekam na dlhší výlet, napríklad ako do tábora. Zmenili by prostredie a mohli by si vyskúšať naplánovať aktivity pre menšie deti na celý týždeň. Takáto skúsenosť by pre ne bola neoceniteľnou školou, aby získali ďalšie schopnosti na ceste k lepšiemu životu.

Ženám z vylúčených komunít môžeme pomáhať aj vďaka pravidelnej podpore. V komunitných centrách pre ne vytvárame bezpečný priestor, v ktorom môžu zdieľať svoje radosti aj starosti. Zabezpečujeme tiež, aby sa im systematicky venoval niekto, kto rozšíri ich obzory, poskytne im rôzne formy poradenstva, neformálneho vzdelávania a nové podnety, ktoré by bežne nemohli zažiť.

Vďaka Klubu priateľov sme napríklad mohli podporiť činnosť našich komunitných centier, financovať výskumný projekt, ktorý prepájal podporu zamestnania a bývania, ako aj naše aktivity v Banskobystrickom kraji zamerané na zamestnávanie obyvateľov z vylúčených komunít. Okrem toho sme vďaka Klubu priateľov podporovali aj tvorbu verejných politik v problematike marginalizovaných rómskych komunít a tvorili metodiky pre sociálnych pracovníkov, aby mohli s týmito rodinami lepšie pracovať.