Ako sa darí našim africkým pestovateľkám?
Pred rokom sme vám priniesli článok o tom, ako africké ženy v oblasti Kilifi nepestujú v skleníkoch len úrodu, ale aj nádej na lepší život. Náš kolega Ján za nimi vycestoval a podelil sa o svoje dojmy.
V okrese Kilifi, ktorý sa nachádza na pobreží Kene, žije viac ako 1,4 milióna ľudí, pričom 70 % z nich býva vo vidieckych oblastiach a živí sa poľnohospodárstvom. Poľnohospodárska produktivita je tam však nízka kvôli nepravidelným zrážkam, klesajúcej úrodnosti pôdy a slabému prístupu na trh. Ženy tvoria viac ako 60 % pracovnej sily v poľnohospodárstve, ale len percento z nich pôdu aj vlastní. Majú tiež obmedzený prístup k úverom či poradenským službám a mnohé z nich majú z pestovania pomerne nízky výnos.
S cieľom podporiť tieto ženy rozvojom ich záhradkárskych zručností sme koncom roka 2023 v spolupráci s organizáciou SoteHub spustili projekt s názvom Greenhouse. Tri 20-členné skupiny žien z marginalizovaných komunít dostali skleníky, ktoré sú vyrobené zo špeciálnych sieťovinových tieniacich plachiet, ktoré zabraňujú hmyzu a opiciam poškodiť vypestovanú úrodu. Pestujú v nich paradajky, uhorky, šalát, špenát, mrkvu a kapustu a dokážu si tak lepšie zabezpečiť celoročnú produkciu aj napriek častému nedostatku zrážok a dlhému obdobiu sucha. Okrem skleníkov však získali aj potrebné know-how, ako sa o plodiny starať, ale aj základy financovania, poistenia úrody či prepojenie na odberateľov vypestovaných komodít.
Skleníky aj školenia sme miestnym ženám mohli zabezpečiť aj vďaka našim Skutočným darčekom.
Zámerom projektu je zabezpečiť potravinovú sebestačnosť pre 60 zapojených účastníčok, čo v konečnom dôsledku ovplyvní približne ďalších 300 osôb, ktoré tvoria ich rodiny. Takisto získajú účastníčky nový zdroj príjmov.
Projekt sa zameral na vidiecke ženy z okresu Kilifi v Keni, ktoré sa zaoberajú najmä drobným samozásobiteľským poľnohospodárstvom. Popritom, samozrejme, čelia mnohým výzvam, ako je napríklad nedostatok zrážok, obmedzený prístup k poľnohospodárskym vstupom, slabý prienik na trh a slabá finančná gramotnosť. Často im chýba aj podpora a príležitosti na zlepšenie svojej produktivity a príjmov domácností.
Najskôr školenia, potom výsadba
Ženy sa počas intenzívnych školiacich programov naučili, ako sa starať o tieniace siete, ale aj správne poľnohospodárske postupy – ako pripraviť pôdu, vybrať osivo, zavlažovať a kontrolovať škodcov. Osvojili si aj finančnú gramotnosť vrátane tvorby rozpočtu, sporenia a vedenia záznamov. Nuž a napokon sa dozvedeli, ako produkty dostať na trh, správne ich naceniť a ako získať pravidelných odberateľov. Školenia boli interaktívne, praktické a prispôsobené potrebám a úrovni gramotnosti účastníčok. Miera účasti bola vysoká a prvá spätná väzba od žien prevažne pozitívna. Po ukončení školení a osadení tieniacich sietí ženy zahájili fázu výsadby.
A tu si môžete prečítať dojmy kolegu Jána Ostroluckého priamo z afrického terénu
„Keď sa povie Keňa, mnohým z nás v mysli naskočia obrazy divých žiráf, slonov a byvolov na safari, či všadeprítomnej červenej zeminy, tancujúcich Masajov a loviacich Kikujov z knihy Spomienky na Afriku od Karen Blixenovej, nekonečné savany, Leví kráľ, horúčava, pestrofarebné odevy a prístup „hakuna matata“…
Keď sa však zahľadíme na detaily kenského vidieka, uvidíme mnoho podobností s tým slovenským. Oblasti, ktoré kedysi žili z turizmu a dnes roky pustnú, domce z nepálených tehál a váľkov (pozn.: v ľudovom staviteľstve na Slovensku blok formovaný z hliny a slamy) a čo hospodár, to vlastný spôsob pestovania zeleniny. Jeden sa smeje druhému, že ešte nezasial, a druhý tretiemu, že vodu do barelov nezbiera a necháva ju len tak odtiecť, keď náhodou zaprší.
Začalo obdobie dažďov. Vraj sa zo štyroch mesiacov skrátilo na dva a z výdatných búrok sa stali neuspokojivé spŕšky – tak to hodnotia niektoré z účastníčok nášho programu. Ja som navštívil tri svojpomocné ženské pestovateľské komunity. Zahliadol som množstvo prírodných scenérií a podal si ruku s ešte väčším počtom dobrosrdečných ľudí. Jedna z obdarovaných komunít sa nachádza v susedstve niekoľkých škôl a vidieť viac než 2 000 detí pokope v rôznofarebných uniformách ma privádza na myšlienku, že práve niektorým z týchto detí náš projekt umožňuje navštevovať školu namiesto toho, aby pracovali.
Ženy pestujú plodiny v skleníkoch – v skutočnosti ide o konštrukcie, ktorých steny nie sú zo skla ani fólie, ale zo špeciálnej sieťovinovej plachty. Mohli by sme ich teda nazvať „sieťovníky“. Táto plachta bráni tomu, aby rastliny napadol hmyz, opice či iné škodce. Opiciam najviac chutia sladké a šťavnaté plody ovocia, paradajky a papriky. Záhony sú vybavené kvapôčkovou závlahou, ktorá je úsporná a regulovaná. Keďže aj v období dažďov kvôli klimatickej zmene padá z roka na rok menej zrážok, zachytávajú dažďovú vodu do nádrží, ktorú následne využívajú na zavlažovanie. Dobrá prax, ktorú poznáme aj z našich záhrad a políčok. Avšak stále sa nájde sused, ktorý na takéto „nóbl zlepšováky“ nedbá.
A čo pestujú? Napríklad výživnú okru, na ktorú sme u nás už takmer zabudli, no o čosi východnejšie, na Ukrajine, patrí dodnes k obľúbenej zelenine. Pestujú aj papriku, ktorej prebytky môžu výhodne predať na trhu. Inde je to zas obľúbený kel, ktorý rastie rýchlo, darí sa mu v červenej úrodnej pôde a nie je výrazne ohrozený škodcami. Rovnako aj paradajky. Videl som aj pokus o permakultúrny prístup – vedľa seba vysadené rastliny, ktoré si vzájomne pomáhajú. Banánovníky, rajčiny, kukurica a kešu orechy si vytvárajú priaznivé podmienky a zároveň ukazujú pestovateľkám, do ktorých druhov sa oplatí investovať viac času, aby sa táto investícia zhodnotila.
V blízkej budúcnosti sa budú v rámci projektu stavať dve studne, aby boli komunity ešte viac sebestačnejšie. Rád sa prídem pozrieť na výsledky.“
A tu je ešte niekoľko záberov z návštevy farebnej srdečnej Kene, kde sa nielen monitorovalo…
… ale aj spievalo a tancovalo.
