Aké je historické pozadie vylúčeného bývania Rómov?

Život sociálne vylúčených skupín Rómov v osadách sa neudial náhodou. Nie je ani „prirodzeným“ spôsobom života, ktorý sú neochotní meniť, ale je výsledkom dlhotrvajúceho historického vývoja a z neho vyplývajúcej generačnej chudoby. A keďže ten proces bol komplexný a ovplyvnený sieťou mnohých vzájomne prepletených faktorov a udalostí, pozrieme sa stručne aspoň na niektoré obmedzenia, na ktoré Rómovia na našom území v priebehu dejín narážali.

Najstaršie správy o Rómoch na území dnešného Slovenska pochádzajú zo 14. storočia, figurujú v nich ako tuláci, poddaní, ale aj šľachtici. Predpokladá sa, že povýšenie do zemianskeho stavu niektorí z nich dosiahli vďaka pôsobeniu v armáde – či už ako remeselníci, pomocné sily, alebo priamo vojaci.  

Jedno z prvých miest na našom území, kde sa od 15. storočia Rómovia usádzali, bolo okolie Spišského hradu. Pracovali napríklad ako behári – poddaní, ktorých úlohou bolo napríklad pri poľovačkách nadháňať panstvu zver, opatrovať a cvičiť poľovníckych psov, pripravovať a nosiť potravu, zásobovať hrad drevom či lesným ovocím. Pracovali tiež ako kati, poslovia, ale aj hudobníci a veľmi často ako kováči.

Viedli kočovný život, v niekoľkoročných intervaloch sa presúvali v okruhu určitých stolíc a okresov, kde hľadali nové príležitosti na vykonávanie remesla, obchodovali s koňmi alebo hľadali iné formy obživy. Ich kováčske služby využívala najskôr hlavne šľachta. Neskôr sa pridali aj gazdovia, ktorí potrebovali kováčov. Tí rómski dokázali vyrobiť kvalitné sečné zbrane, náboje do muškiet či delové gule. Pre gazdov zasa zhotovovali sekery, klince, motyky alebo vidlice. Venovali sa aj iným remeslám, boli napríklad zruční korytári či košikári.  

Konkrétne rómske rodiny sa neskôr usádzali na periférii majority, pokiaľ na to dostali povolenie, prípadne aj ochranné listy od feudálov. Tie im zaručovali slobodný pohyb v rámci stolice alebo panstva a oni sa na oplátku pánom zaväzovali rôznymi remeselnými službami. 

Ďalšie obdobie de facto až do Nežnej revolúcie je sledom represií, obmedzenia pohybu, či núteného pridelenia miesta pobytu a snáh o násilnú asimiláciu Rómov. Ich následky pociťujú marginalizované rómske komunity dodnes. 

Od Márie Terézie po Slovenský štát

V 18. storočí sa Mária Terézia snažila reguláciou celkom zamedziť kočovnému spôsobu života a pripútať Rómov na jedno miesto. Nariadenia tohto obdobia sa snažili napríklad o to, aby sa z Rómov stali roľníci, odevom sa prispôsobili ostatnému obyvateľstvu, prestali chovať kone a obchodovať s nimi, nepoužívali svoj jazyk, neuzatvárali medzi sebou manželstvá a dokonca im mali byť odoberané deti, ktoré sa mali následne dávať na výchovu a do služby ku kresťanským sedliakom. 

Rómovia sa usadzovali alebo boli usádzaní na feudálnych, obecných pozemkoch, ktoré im právne nepatrili, a tak sa stávalo, že ich pod rôznymi zámienkami a bez ich vôle v rámci chotára ďalej premiestňovali. V tomto období však vzniklo najviac osád, ktoré pretrvali na rovnakom mieste prakticky až do súčasnosti. 

Aj ďalšie zákony sa v priebehu 19. storočia snažili obmedziť kočovný pohyb Rómov, ktorý si vyžadoval ich spôsob obživy. Koncom storočia už bola väčšina Rómov v Uhorsku aj na Slovensku usadená.  

Proces usadzovania sa dovŕšil počas 1. ČSR, pričom sa predpokladá, že aj posledné osady nevznikli na súkromnej, ale na obecnej, ladom ležiacej, často nevyhovujúcej a nikým nevyužívanej pôde. To umožnilo obciam znovu manipulovať s Rómami a premiestňovať ich obydlia na iné, často nevyhovujúce pozemky.  

Pozorujeme teda dva fenomény: Rómovia si väčšinou nemôžu vybrať miesto, kde budú žiť. Na druhej strane, aj keď im pozemky na ktorých žijú, nepatria, nedá sa hovoriť o nelegálnych osadách, keďže ich existencia vznikla na základe oficiálneho nariadenia či umiestnenia, a dokonca aj v medzivojnovom období, ktoré bolo plné zmien kvôli pozemkovej reforme, sa takéto typy rómskych obydlí patriacich k obci oficiálne evidovali a číslovali.  

Samostatnou kapitolou je obdobie druhej svetovej vojny a Slovenského štátu. Okrem série obmedzení ľudských práv až po snahy o fyzickú likvidáciu pocítili Rómovia nepriazeň režimu opäť aj na svojom bývaní. Rómske obydlia mali byť odstránené od frekventovaných ciest a osady boli presunuté na odľahlé miesta, často aj niekoľko kilometrov od pôvodnej obce.  

„Tieto opatrenia na hromadné presťahovanie rómskych osád, existujúcich možno desaťročia na rovnakom mieste na okraji miest a dedín, na odľahlé, obcou vyznačené nové lokality, znamenali zásadný zásah do života Rómov na Slovensku a predstavovali závažné dôsledky pre toto etnikum až do súčasnosti (pretrhli existujúce ekonomické a iné väzby medzi majoritou a Rómami, narušili diferenciačný proces prebiehajúci vo vnútri samotnej rómskej komunity a Rómov vyhnali do ešte väčšej izolácie od civilizačných procesov odohrávajúcich sa v celej spoločnosti, prehĺbili dôsledky populačnej explózie rómskeho obyvateľstva zhoršovaním jej kvality uzavretím do izolovaných endogamných komunít, urýchlili zánik tradičných zdrojov obživy a zničili etické normy rómskej komunity),“ konštatovala Anna Jurová zo Spoločenskovedného ústavu SAV v štúdii o historickom vývoji rómskych osád. 

Komunistické snahy o integráciu a revolučná zmena

Diskriminácia a perzekúcia Rómov však pokračovala aj po skončení vojny. Štátom riadená likvidácia osád a násilná asimilácia Rómov však nemala za následok lepšie začlenenie sa Rómov do spoločnosti, ale skôr rozbitie rodinných väzieb a násilný presun množstva rodín do úplne cudzieho prostredia bytov, ktoré nevedeli používať. Navyše, direktívne riešenie situácie zo strany štátu a priraďovanie bytov Rómom v situácii, keď aj majorita musela na byt čakať niekoľko rokov, častokrát spôsobila u Nerómov len prehĺbenie nevôle a rasových predsudkov.   

Celkovo sa však bytová situácia vylúčene žijúcich Rómov počas socializmu výrazne nezlepšovala: ešte v 80. rokoch žilo veľa z nich v osadách, v stavbách, ktoré boli technicky nevyhovujúce, s tým, že jednu miestnosť obývalo viacero ľudí. 

Rok 1989 zasiahol všetky vrstvy obyvateľstva, avšak u najchudobnejších Rómov bol ten prepad v istom zmysle viditeľnejší: „Zmenil sa trh práce a časť Rómov, podotýkam minoritná, mala veľký problém zorientovať sa v nových sociálnych pravidlách. Myslím si, že spoločenská a ekonomická zmena, ktorá prišla po revolúcii zasiahla ďaleko viac majoritu než Rómov, avšak práve vďaka historickým zvyklostiam, že sme Rómov zvykli koncentrovať do osád, bola tá skupina na jednom mieste viditeľnejšia než jednotlivci,” hovorí antropológ Alexander Mušinka. „Čo sa však zmenilo, bol dištanc medzi vylúčene žijúcimi Rómami a majoritou, keďže veľmi ,vyskočila‘ stredná trieda,“ dopĺňa. 

Väčšia časť rómskej populácie dnes žije integrovane medzi majoritou, ľudia zacyklení v bludnom kruhu generačnej chudoby ale toľko šťastia nemali. Rasové predsudky, ktoré stáli za ich prvotnou vylúčenosťou, však pociťujú v rôznej miere všetci.  

„Nelegálne stavby pribúdajú samozrejme aj dnes. V obciach, najmä na východe, vidíte častý fenomén, že Róm príde za starostom s tým, že si chce kúpiť pozemok a postaviť dom a spýta sa ho, kde by mohol bývať. A ten starosta mu povie, že stavebné pozemky nie sú, nech si postaví dom v osade za posledným domom tak, ako to robili jeho rodičia. A tým sa ďalej rozširujú nelegálne stavby a osady. Ďalšou vecou je, že ľudia z marginalizovaných komunít väčšinou nemajú skúsenosť legálneho bývania ako my, ktorí sme sa narodili do domu, ktorý má číslo a je zapísaný v liste vlastníctva, nevedia, čo všetko ten proces obnáša,“ hovorí Františka Ondrášiková zo Združenia pre lepší život, ktorá sa bytovej otázke Rómov venuje dlhodobo. „Rómovia boli historicky ukrivdení v oblasti bývania a vďaka tejto nespravodlivosti sú dnes tam, kde sú. Myslím si, že je našou morálnou povinnosťou začať situáciu, v ktorej sa ocitli, konečne riešiť,“ dodáva.  

Podrobnejšie sa môžete o historickom vývoji bývania Rómov dočítať napríklad TU. 

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.