Ženy z vylúčených komunít majú pocit, že o nich stále rozhoduje niekto iný

Ženy z prostredia generačnej chudoby čelia viacerým znevýhodneniam: sú chudobné, sú Rómky a sú ženy. O tom, s akými problémami sa potýkajú, prečo sú pre ne dôležité ženské siete, aj ako sa ich situácia môže zlepšiť, sme sa rozprávali s Monikou Bosou, odborníčkou na rodovú rovnosť a sociálnu prácu a Lenkou Zápotockou, koordinátorkou našich komunitných centier. 

Začnime úplne od začiatku. Čo je to vlastne generačná chudoba? 

Monika: Generačná chudoba nie je len o nedostatku ekonomických zdrojov. Odkazuje na to, že ľudia už po generácie žijú v krajnom nedostatku a neveria, že sa ich situácia môže zmeniť. Nedostatok znamená, že sa obávajú, čo budú jesť, čo dajú jesť svojim deťom, že im nemajú čo obliecť do školy. Sprievodným javom generačnej chudoby je aj toxický stres.  

Prioritou je prežitie. Keď ľudia žijú v prostredí, kde je tento toxický stres permanentne prítomný, znižuje to nielen kvalitu života, ale aj fyziologického a biologického rozvoja. To, akým spôsobom vnímajú svet, ako sú schopní sa učiť, uvažovať a podobne. 

Nedôvera, že sa táto situácia môže zmeniť, pritom nevyplýva z ich povahy, ale zo skúsenosti, ktorá sa nesie generáciami. Aj rodičia a prarodičia takto žili, a aj z ich skúsenosti je len veľmi malá alebo žiadna šanca na zmenu. Ak ste z takéhoto prostredia, je veľmi ťažké zapojiť sa do vzdelávania, či si nájsť prácu, keďže vám hrozí vylúčenie a odmietnutie. 

S akými ťažkosťami sa špecificky stretávajú ženy, ktoré žijú v generačnej chudobe? 

Monika: Tieto ženy čelia celému súboru znevýhodnení. Jednak je to znevýhodnenie, ktoré vyplýva z ich sociálnej situácie, z prítomnosti chudoby, z toho, že sú etnicky príslušníčkami komunity, ktorá čelí predsudkom. Táto záťaž je potom ešte zosilnená rodovými očakávaniami. Na ženách stojí starostlivosť o deti a zodpovednosť za rodinu. 

Lenka: Musíme si tiež uvedomiť, že tieto ženy sú v mnohých ohľadoch odkázané len samy na seba, hodia ich do vody a ony musia plávať. Akonáhle si žena nájde partnera, s ktorým začne žiť, nikto sa do tohto spolužitia nemieša. Sama sa musí vysporiadať s partnerskými problémami, výchovou detí, častokrát aj s neprajnosťou či závisťou iných žien, nehovoriac o intímnych problémoch, o ktorých sa nerozprávajú ani matky s dcérami. 

Ako môže vyzerať bežný deň ženy, ktorá žije vo vylúčenej komunite?  

Monika: Predstavme si tú lepšiu situáciu, kde nečelí domácemu násiliu, čo je tiež častý jav, nielen v rómskych komunitách. Ráno sa zobudí a nie je oddýchnutá, lebo miesto na spanie je malé, možno nemá každý člen domácnosti ani vlastnú posteľ. Ostatní sú tiež unavení, čo zvyšuje frustráciu. Musí obliecť deti, zabezpečiť, aby boli v bezpečí v prostredí, ktoré je nehygienické a často nebezpečné, je tam stavebný a iný odpad, túlavé zvieratá a ďalšie riziká.  

Lenka:  Je bežné, že sa neraňajkuje, ráno sú deti vyslané do školy maximálne s kúskom chleba. V tomto prostredí napríklad ľudia nemajú ani chladničky či iný priestor na uskladnenie jedla, čo tiež musí žena pri príprave jedál brať do úvahy.  

V mnohých chudobných domácnostiach nemajú ani tečúcu vodu, a tak matka (prípadne staršie deti) musia nosiť vodu zo studne, či z potoka. Drevo narúbe muž, ale žena musí udržiavať oheň, keďže iný zdroj tepla nie je. 

Aby som to zhrnula, v najchudobnejších rodinách je celodennou úlohou ženy postarať sa o to, čo sa bude variť a ako získať suroviny, starať sa o najmenšie deti a udržiavať domácnosť v čistote. Pridáva sa k tomu samozrejme aj starostlivosť o manžela. 

Monika: Mimo tohto materiálneho rozmeru sa so životom vo vylúčenej komunite spája aj ustavičná únava, stres, nervozita a pocity viny a zlyhania.        

Aká je pozícia matky v hierarchii rodiny?  

Monika: Nie je tam zásadný rozdiel od stereotypného vnímania v majorite, len sa dôslednejšie dodržiava. Muž je zodpovedný za poriadok v rodine, za materiálne zabezpečenie rodiny a žena je ochrankyňa rodinného krbu. Ona je zodpovedná za výkon, ale rozhodovaciu právomoc, čo sa bude robiť a ako sa to bude robiť, nemá. Napríklad aj keď žena pracuje a muž je nezamestaný, on rozhodne o tom, na čo sa peniaze minú. Rozhoduje napríklad aj o tom, kam pôjde dieťa do školy, niekedy aj o tom, čo sa bude jesť.  

Lenka: Žena sa napríklad stará aj o komunikáciu so školou, úradmi a lekármi. Doma si to spolu preberú a muž má posledné slovo, ale aktívne tie veci zabezpečuje žena. Ak chce presadiť svoje, buď svoj nápad mužovi nenápadne podsunie, alebo sa ho snaží presvedčiť opakovanými rozhovormi.  

Zakladanie rodiny sa často rieši v pomerne mladom veku. Čo na to vplýva?  

Monika: Aj Človek v ohrození pôsobí v odlišných komunitách, kde situácia nie je úplne rovnaká. Napriek tomu je skoré zakladanie si rodín pomerne rozšírené. Od dievčat sa čaká, že budú dobré partnerky, že budú svojmu manželovi verné a že do manželstva vstúpia ako panny. Ak si dievča nájde partnera v tínedžerskom veku, je tu silná obava, že otehnotnie, alebo s ním začne sexuálne žiť a on ju potom nechá. Aby sa tomu predišlo, tak sa dievčatá veľmi skoro motivujú k tomu, aby si založili rodinu. Ak sa dievča dá s niekým dokopy, tak sa očakáva, že pôjde o trvalý zväzok. Manželstvá pritom nemusia byť formálne. Urobia sa zásnuby a rómsky sobáš, ktorý sa niekedy, keď to zodpovedá veku, potvrdí aj ako civilný. 

A čo prípady, keď rodičia cielene hľadajú pytačov pre svoju, povedzme, šestnásťročnú dcéru? 

Monika: Pozrime sa na to z ich optiky. Milujúca matka má záujem na tom, aby si jej dcéra našla vhodného partnera, keďže vie, že s ním bude celý život. Predpokladá sa, že tínedžeri nie sú dostatočne zrelí a zodpovední, podliehajú tiež popudom vášne a zaľúbenosti a aj preto sa radšej rodičia snažia nájsť vhodného partnera čo najskôr.  

Lenka: Ak rodičia nechcú, aby sa ich dcéra vydávala mladá, je to na základe ich skúsenosti, že vidia, ako funguje svet, a chcú jej dopriať niečo lepšie. Vidia zmysel vo vzdelaní alebo chcú, aby si našla prácu. Niekedy je chlapec, ktorý sa uchádza o ich dcéru, príliš mladý a ešte sa o ňu nedokáže postarať. Zaujímavé je, že aj keď ide o prostredie generačnej chudoby, rodičia tiež veľmi dbajú na to, do akej rodiny alebo lokality dajú svoje dievča.  

Prečo také množstvo dievčat z vylúčených komunít po povinnej školskej dochádzke už nepokračuje v štúdiu?  

Monika: Keď som dávnejšie robila rozhovory s Rómkami pre Nadáciu otvorenej spoločnosti, pýtala som sa aj na to, prečo niekedy nechcú svoje deti posielať do školy. Jedna z nich mi povedala: „A vy by ste poslali svoje dieťa do školy, keď nevie, kde má ísť na záchod? Keď viete, že sa mu budú všetci smiať, že tam bude samo?” Deti z vylúčených komunít sa pri nástupe do školy najprv musia naučiť ako to všetko funguje. Ako si sadnúť do lavice, ako si pripraviť veci, ako pracovať s aktovkou, ako si umyť ruky. Ako ísť na záchod a kam, prečo sa vôbec delia na chlapčenské a dievčenské. Zároveň s tým sa často učia slovenský jazyk, ktorý nepoznajú. Pri všetkých týchto výzvach začnú logicky zaostávať a niektoré veci už nedobehnú. Deti majú pocit, že do tohto prostredia nepatria aj preto, že majú inú farbu pleti, kvôli chudobe majú pomôcky a oblečenie v horšom stave než ostatní. Príklady, o ktorých sa učia, sú z majoritného prostredia, a to ich pocit vylúčenia ešte posilňuje. 

Lenka: Podobný problém majú aj študenti na strednej škole, a to nielen dievčatá, ale aj chlapci. Ak pochádzajú z najchudobnejších pomerov, nevedia, ako sa majú v cudzom prostredí správať. Buď si tam nájdu nejakého kamaráta, ktorý im pomôže spoznávať a zdieľať toto prostredie, alebo majú učiteľa, kto im pomáha. Ale ak tam nemajú podporu, radšej zo školy odchádzajú. 

Monika: Čo sa týka dievčat, naozaj je tu tendencia ukončiť ich vzdelanie už po základnej škole. Ak sa im v škole nedarí, lebo sa s nimi nepracuje podporne a motivujúco, a z pohľadu rodičov im škola neponúka osobný rozvoj alebo lepšiu šancu v spoločnosti, tak ju vnímajú ako prostredie, kde je zvýšené riziko, že sa „pokazia” alebo si nájdu nevhodného partnera. Takže je bezpečnejšie, keď tam nebudú chodiť. Často sa tiež stáva, že keď sa dievča dostane na strednú školu, jej partner nesúhlasí s tým, aby tam chodila, lebo sú tam iní chlapci. Je to veľmi patriarchálny model vzťahu.  

„A vy by ste poslali svoje dieťa do školy, keď nevie, kde má ísť na záchod? Keď viete, že sa mu budú všetci smiať, že tam bude samo?”

V niektorých komunitách fungujú ženské skupiny, v rámci ktorých sa dievčatá a ženy môžu pravidelne stretávať. Ako im tieto stretnutia môžu pomôcť? 

Lenka: V rámci takýchto skupín sa ženy môžu neformálne vzdelávať, keď u nich komunitní pracovníci pozorujú problémy so vzdelávaním detí alebo priskoré zakladanie rodín. Stretnutia môžu podporovať výchovu detí v ranom veku alebo obsahovať zdravotné usmernenia. Druhá vec je, že keď sa u žien posilní sebavedomie, budú schopné komunikovať, čo ich trápi. Budú vedieť, že sa môžu navzájom poradiť, alebo sa obrátiť na komunitné pracovníčky. Keď vznikne dôvera a otvorenosť na oboch stranách, môžu zdieľať aj intímnejšie problémy, ktoré sú v komunitách často tabuizované. 

Monika: Ak sa naučia dôverovať ostatným ženám a spoľahnúť sa na ne, prinesie im to zároveň viac bezpečia a menšiu pracovnú záťaž, lebo môžu niektoré veci robiť spoločne. Nájdu tam aj emocionálnu podporu a bezpečné východisko, z ktorého môže dôjsť aj k nejakým hodnotovým posunom. Takéto siete môžu plniť aj funkciu vzdelávacích inštitúcií, ženy sa môžu učiť zo skúseností iných žien. A to je vzdelanie, ktorí im podporí sebahodnotu a uľahčí život. 

Akým spôsobom môže takáto ženská skupina vzniknúť? 

Monika: Napríklad vo Sveržove vyšla iniciatíva od samotných žien. Vymysleli si, že by si na dvore chceli urobiť altánok, kde by sa mohli stretávať. Rozhodli sa, že ho postavia aj s ohniskom a keď bude v okolí neporiadok, rovno to hodia do ohňa. Tam je pekne vidno už aj plánovanie a úsporu práce. V tejto komunite dnes fungujú aj pravidelné biblické stretnutia, kde ženy zdieľajú svoje hodnoty a život. Začali za nimi chodiť aj ženy z majority, čo je nesmierne posilňujúca skúsenosť. 

V iných komunitách sa so ženami začína pracovať popri iných cieľoch. V Roškovciach sa napríklad ženy začali stretávať v komunitnom centre, lebo tam bola práčka.  Doniesli tam svoje prádlo a kým sa vypralo, urobili si čaj alebo kávu a rozprávali sa. Bol to bezpečný priestor, do ktorého sa konflikty z komunity úplne neprenášali, kde platili iné pravidlá. Podobne to bolo v Petrovanoch pri spoločnom varení pudingu.  

V komunitách, kde sú horšie vzťahy, ženy častokrát prídu do centra najprv kvôli tomu, že pracovníci, ktorí ich tam zavolali, majú nejakú autoritu. Neprídu všetky a nemusia byť ani motivované. Na začiatku sú to len ženy, ktoré sa tam stretli. Aby sa tam vytvorila skupina, musia medzi nimi vzniknúť vzťahy. Tie sa ale nedajú nadiktovať, je potrebné vytvoriť bezpečný priestor, kde môžu vzniknúť.  

Ako ešte inak môžu komunitné pracovníčky ako aktérky zvonku zlepšiť situáciu žien vo vylúčených komunitách? 

Monika: Ženy z vylúčených komunít majú pocit, že o nich stále rozhoduje niekto iný. Majorita, svokra, manžel, komunitná pracovníčka,… Je preto dôležité sprostredkovať im skúsenosť s rozhodovaním sa za seba. Čím častejší ten zážitok bude, tým skôr sa môže nedôvera prelomiť.  

Napríklad, keď vytvoríme ženskú skupinu, na začiatku si povieme, že budeme spolu na niečom pracovať a spoločne si dohodneme pravidlá. Ženy sú zvyknuté, že im pravidlá niekto diktuje. Ak si pravidlá vytvoria samy, bude to pre ne neoceniteľná skúsenosť.

Dôležitým cieľom je napríklad aj to, že zažijú úspech. Napríklad, keď sa zorganizoval karneval v Kojaticiach, pre najmenšie deti vyrábali masky ženy. Ukázalo sa, že sú veľmi šikovné a vyrobili krásne masky, na ktoré boli pyšné.   

Viac než pochvala ich však môže posilniť to, keď ich požiadate, aby vás niečo naučili. Vás, ako komunitnú pracovníčku, ktorá je tam za tú mocnú, ktorá vie a rozhoduje. Keď sa necháte niečo naučiť od rómskej ženy, má to veľmi silný efekt. V jednej komunite takto ženy učili pracovníčky centra variť tradičné rómske jedlá. 

Veľmi podstatné je aj sprostredkovať ženám zážitok spolupráce. Napríklad jedna ušije šaty, ale golier by nevedela obháčkovať tak, ako tá druhá. A šaty s obháčkovaným golierikom sú krajšie. Nejde o to, že sa nevyhnutne potrebujú, ale že ich spolupráca obohatí. 

„Keď vznikne dôvera a otvorenosť na oboch stranách, môžu zdieľať aj intímnejšie problémy, ktoré sú v komunitách často tabuizované.“ 

Čo nové im to prináša? 

Lenka: Pri tom varení, šití a tvorení sa naučia aj nové veci a baví ich, že si potom vedia okrášliť domov. Možno sú zvyknuté variť si tie isté jedlá dookola a zrazu zistia, že za málo peňazí sa dá navariť aj niečo iné. Môžu sa tiež naučiť hospodáriť aj s málom peňazí. 

Špeciálnou odmenou pre ženy z vylúčených komunít môže byť luxus, ktorý si raz za čas dopraje bežná žena zo strednej triedy, ale ony si ho nemôžu dovoliť. Zažijú úplne iný pocit ženskosti, aký doma pri piecke veľmi nemajú, keď k nim napríklad zavoláme kaderníčku. Pamätám si, že keď sme mali stretnutia s mladými dievčatami v Prešove, bol pre ne veľký zážitok, keď im moja sestra urobila gélové nechty.  

Do akej miery môže byť žena z vylúčeného prostredia zmenou vo svojej komunite? 

Lenka: Ak budú ženy družnejšie a dokážu si vytvoriť svojpomocnú skupinu, môžu jednak pomôcť samy sebe a svojim rodinám, no tiež nadobudnú dostatočné sebavedomie a schopnosti na to, aby vedeli svoje potreby a problémy posúvať ďalej, aj mimo svojej komunity.  

Napríklad, keď ich pozvú na rodičovské združenie, tak sa nebudú báť, ale uvedomia si, že v škole chcú ich dieťaťu pomôcť. Ženy vedia, čo sa s dieťaťom deje doma a sú schopné to odkomunikovať. Nemusia to za ne robiť sociálni pracovníci ani to nemusí ísť do stratena. Môžu posilniť hlas komunity.  

Napríklad ženy vo Sveržove začali sledovať vo svojom širšom okolí ďalšie ženy, ktoré sa ocitli v problémoch a rozhodli sa, že im budú pomáhať. Keď mala nejaká rodina problém s drobnejším vybavením domácnosti, tieto ženy sa na to poskladali. 

Monika: Aj na rôznych rozvojových projektoch v zahraničí sa ukazuje, že ak chcete dosiahnuť zmenu v komunite, je vhodné začať od žien. Lebo ony sú tie, ktoré aktívne vypĺňajú deň a organizujú život rodín. Na druhú stranu, aby to bolo vôbec  možné, potrebujú mať možnosť naozaj o tej štruktúre dňa aj rozhodovať. A to si vyžaduje aj ich uvedomenie a posilnenie sebavedomia. Pretože to, čo ich oslobodí, je zbaviť sa pocitu viny za svoj život. To je totiž veľmi bežné, a rómske ženy aj muži to vnímajú veľmi silno.  

Predstavte si, že každú chvíľu odniekiaľ počujete: „Vy ste takí a onakí…“, „niet vám pomoci, nemáte na to…“ Neviete vykonávať niektoré činnosti a nemáte zažité bežné zručnosti, lebo vás ich nikdy nikto nenaučil. Vašim deťom sa nedarí v škole a sú často hneď na začiatku odsúdené na neúspech. To všetko vám aj vašim deťom potvrdzuje, že nie ste dosť dobrí.   

V konečnom dôsledku si preto tieto ženy myslia: „Okej, ja som nemožná, je to moja vina a nevidím cestu von.“ Ak si uvedomia, že sa o to aktívne nepričinili, ale je to dôsledok nejakej situácie, za ktorú je zodpovedný spoločenský systém a nie ony, je tam väčšia šanca, že to nevzdajú. Možno to nevedia hneď a všetko zmeniť, ale budú hľadať možnosti, ako prežiť a čo vlastne zmeniť môžu. Ak majú napríklad dcéry, ktoré môžu podporiť, aby ich život bol iný, tak to môžu šíriť ďalej.  

Čo je najväčší mýtus v náhľade na život žien z vylúčených komunít? 

Monika: Že existuje typická žena z vylúčenej rómskej komunity. V každej komunite nájdeme konkrétne, jedinečné a netypické ženy, podobne ako v majorite.