Zblížiť sa či nezblížiť? To je otázka …
Zástupcovia oboch krajín na rokovaniach sa aj teraz vyjadrujú používajúc najmä klišé typu – veľmi plodné. Pre pochopenie situácie na Kube si ale nestačí pozrieť 2 minútový zostrih z tlačovej konferencie, ono je to všetko zložitejšie.
Vamos a ver!
„Obyčajní“ Kubánci sa neradi bavia o politike – to sa dočítate v takmer každom sprievodcovi. Nájdu sa ale aj takí, ktorí mi na otázku, či sa niečo na Kube zmenilo odpovedali pomerne radi a pomerne široko. Kubánec na ulici, ktorý sa nechá nahovoriť na aký-taký rozhovor o politike, hneď odpovie, že sa nezmenilo nič. „Obyčajný ľud“ vraj zmenu necíti, cíti len stále zdražovanie tovarov a služieb a to, že Kuba nie je pre väčšinu ani zďaleka „karibským rajom“ – a to bez ohľadu na to, či ste prívržencom alebo odporcom Castrovho režimu. Napriek tomu sa snáď každý na chvíľu zamyslel a povedal, že aj keď na veľké zázračné zmeny neverí – napriek tomu „Vamos a ver!“ (Uvidíme!). To znamená, že sa predsa len niečo deje …
Najväčším kameňom úrazu sú, ako sa doteraz javí, práve ľudské práva. Či už v občianskej spoločnosti alebo medzi politikmi v USA. Oznámenie novej politiky prezidenta USA Baracka Obamu vo vzťahu ku Kube sa nestretlo so všeobecným jasaním, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Práve naopak, rozdelilo spoločnosť (či už tú kubánsku, exilovú, odbornú alebo medzinárodnú) a amerických senátorov na dva protipóly. Kým v amerických správach sme v decembri videli jasanie davov v „Perle Karibiku“, vášnivé debaty vypukli v americkom kongrese, v Miami ( tzv. „Malej Havane“) aj u kubánskych občianskych aktivistov. Dôvod? Staré známe – každá minca má dve strany …
Dve strany jednej politickej mince
Prvá skupina súhlasí s Barackom Obamom – ekonomické embargo po viac ako 50 rokoch už neslúži svojmu účelu, trpia ním najmä „obyčajní ľudia“ a politika vo vzťahu ku Kube vlastne oslabuje rast slobody a prosperity na Kube, nielen preto, že práve embargo je pre Castrov režim automatickou a jednoduchou odpoveďou na väčšinu problémov na Kube. Roberta Jacobson, ktorá zastupuje USA v rokovania, poukazuje na to, že ekonomika a ľudské práva sú nerozlučne späté. Preto oponuje názoru, že USA, ako aj Kube, ide iba o ekonomiku a práve porušovanie ľudských práv je prehliadané. Podľa nej by práve vytvorenie ekonomických vzťahov zlepšilo ekonomiku ostrova a každého jednotlivca a tým automaticky ovplyvnilo ľudské práva. Navyše USA stoja za svojimi vyhláseniami, že otázka ľudských práv zostáva v rokovaniach kľúčovou. Podobný názor má aj veľká časť občianskych aktivistov na Kube. Tí tvrdia, že je nerozumné ignorovať zmeny, rozvoj a lipnúť na 50 rokov starej politickej línii a stagnácii. Sú však najmä presvedčení, že samotné rokovania sú už nepriamym dôkazom prehry režimu – kubánska vláda podľa ich slov vždy bola špecialistom „zákopovej vojny“, diplomatickým riešeniam sa však desaťročia vyhýba. Sadnúť si k rokovaciemu stolu je teda stratou „nepriateľa“ a dôkazom toho, že kríza na Kube sa už nedá zahmlievať iba americkým embargom. Medzi zástancov tejto línie patria známi kubánski aktivisti ako Dagoberto Valdés (občianske združenie Convivencia), bloggerka Yoani Sanchéz, generálny tajomník UNPACU (Kubánska vlastenecká únia) José Daniel Ferrer či Elizardo Sanchez (Kubánska národná komisia pre ľudské práva). Práve Ferrer vo svojom článku, kde zdôvodňuje prečo UNPACU podporuje túto politiku napísal aj: „Jedna z chudobných Kubánok mi povedala: … áno je jednoduché vyjadriť sa, aby sa zachovalo embargo pre tých, ktorý z USA pravidelne dostávajú peniaze, … ja, ktorá žijem z 315 pesos (niečo cez 12 dolárov) mesačne, to vidím inak…“ On a ďalší kubánski aktivisti vytvorili tzv. Otvorený priestor (Espacio abierto), pravidelné stretnutia kde diskutujú o spoločných víziách pre Kubu v súčasnej situácii. Naposledy sa stretli minulý piatok v Madride a k svojim základným štyrom požiadavkám konsenzu pripojili aj stratégiu na rok 2015. Tá hneď v prvom bode na tieto štyri základné požiadavky odkazuje – ide o oslobodenie všetkých politických väzňov, požiadavku rešpektovania a ratifikácie medzinárodných paktov o ľudských právach, požiadavku uznania občianskej spoločnosti na Kube a o uzákonenie slobody prejavu a zhromažďovania.
Druhá skupina je skupinou odporcov politiky zbližovania a rušenia ekonomického embarga. Washingtonský Kapitol počas panelových diskusií o kubánskej otázke praskal vo švíkoch. Americký kongres si vypočul názory a konfrontácie tak prívržencov ako aj odporcov Obamovho návrhu. Mnohí ich označili aj za akúsi skorú prezidentskú kampaň. Niet sa čomu diviť, veď snáď najvýraznejším odporcom zrušenia embarga je syn kubánskych emigrantov a floridský republikánsky senátor Marco Rubio, ktorý bude pravdepodobne v najbližších voľbách v roku 2016 kandidovať. Rubio je zároveň členom komisie senátu USA pre zahraničné vzťahy. Podľa jeho slov je nová politika nebezpečným precedensom, ktorý môže slúžiť tyranom na celom svete – zastáva názor, že embargo, ktoré bolo prijaté a trvalo 50 rokov, bolo a stále je potrebné. Poukazuje na vážne porušovanie ľudských práv na ostrove a na fakt, že Kuba neponúka nič na revanš zrušeniu ekonomických sankcií. Podporu našiel dokonca aj v radoch Obamových demokratov. Faktom zostáva, že aj významná časť kubánskych disidentov súhlasí. Niektorí z nich, ako napríklad Jorge Luis Garcia Perez (prezývaný Antunez), Berta Soler z Dám v bielom či dcéra údajne režimom zavraždeného disidenta Oswaldu Payá Rosa María Payá, predstúpili pred Kongres a vysvetlili svoj nesúhlas. Zrušenie amerického embarga nazvali zradou a vyjadrili sa, že je nesprávne rokovať s režimom, ktorý neustále porušuje ľudské práva a prenasleduje, trestá a ignoruje odporcov režimu. Zhodli sa s prvou skupinou na tom, že rokovania nemôžu prebiehať bez prítomnosti kubánskej občianskej spoločnosti. Ich presvedčením je, že Kuba si berie ako príklad Čínu a chce ich kapitalistickú ekonomiku no komunistický politický systém – oni však tvrdia, že je potrebné najprv rešpektovať ľudské práva a až potom rokovať o ekonomike. Podobný názor má napríklad aj riaditeľku americkej Amnesty International, Erika Guevara Rosas. Pre tú bolo už prepustenie časti politických väzňov len dymovou clonou nakoľko nebolo sprevádzané rozšírením slobody vyjadrenia názoru či ďalších základných slobôd na ostrove.
Všetci za jedného – Kuba pre všetkých!
Asi najobjektívnejšie z toho je, že občianska spoločnosť na Kube si uvedomuje, že zmena musí prísť od Kubáncov. Či už sú za alebo proti zbližovaniu vzťahov, vedia veľmi dobre, že najprv sa musia dohodnúť na spoločnom postupe. Kubánski občiansky aktivisti majú za cieľ predstaviť svoje požiadavky na summite Organizácie amerických štátov v Paname v apríli 2015 – a ak chcú aby ich brali vážne, musia dokázať, že ich nesúlad nebude ďalším problémom v už aj tak zamotanej mozaike. Veď nakoniec, demokracia by mala byť nielen o pluralite názorov a možnosti ich vyjadriť, ale aj o vzájomnej schopnosti rešpektovať odlišné postoje a o kompromisoch v prospech veci.
