Zamínované územia, strata domovov, aj traumy. Aké sú skutočné príbehy ľudí z Ukrajiny?

Deväťdesiatročná ukrajinská babička spí na pospájaných detských postieľkach, štvorročný chlapec prežil traumu zo straty dedka, ktorú videl na vlastné oči, naši kolegovia Ukrajinci nevedia, či budú mať elektrinu a či sa v noci vôbec vyspia pri zvuku sirén. Ani zďaleka to nie sú všetky ľudské príbehy, ktoré vojna na Ukrajine denne prináša. O situácii v Zakarpatsku sme sa rozprávali s humanitárnou pracovníčkou Človeka v ohrození, Veronikou Kusyovou.

Mnohí ľudia v centrách sa chcú vrátiť, ale už nemajú kam. Pochádzajú z Buče, Mariupola, Kyjeva či ďalej z východu. Bude trvať veľmi dlho, kým sa vôbec bude môcť začať rekonštruovať, lebo tieto územia sú zrejme aj zamínované.

Svoje dočasné domovy našlo v Zakarpatsku odhadom už 200-400 tisíc Ukrajincov a Ukrajiniek. Je niečo, čo si návštev kolektívnych centier zapamätáš do konca života?

Rezonuje vo mne jedna približne deväťdesiatročná babička, ktorú sme stretli. Žije teraz v centre, v materskej škôlke, kde býva v miestnosti pre 2-3 rodiny, spí na pospájaných detských posteliach, z postele ledva vstáva, lebo je prinízko. Babička sedí na tej malej detskej stoličke, je rada, že niekto prišiel, mohla sa porozprávať. Pomoc si cení a ďakuje, veľakrát ďakuje správkyni centra. Vraj sa tu o nich dobre starajú, varia, všetko majú zabezpečené, ale ona by sa už naozaj chcela vrátiť domov. Niekoľkokrát opakuje, že už chce ísť domov. Neskôr nám jej dcéra hovorí, že ony už sa nemajú kam vrátiť, ich dom je zničený.  

Žiaľ, kolektívne centrá sú plné podobných smutných príbehov. Mnohí ľudia sa chcú vrátiť, ale už nemajú kam. Mnohí ľudia v centrách, ktoré sme navštívili, pochádzajú z Buče, Mariupola, Kyjeva či ďalej z východu. Podľa obrázkov z Buče a Mariupola je zrejmé, že sa tí ľudia naozaj nemajú kam vrátiť a bude trvať veľmi dlho, kým sa vôbec bude môcť začať rekonštruovať, lebo tieto územia sú zrejme aj zamínované. 

Na vojnu takýchto rozmerov nebol nikto pripravený. Aké skúsenosti majú centrá práve so zvládaním tráum, s ktorými ľudia prichádzajú?

V centrách sú často k dispozícii školské psychologičky. Niektoré sa s deťmi chodia hrať, iné majú len úradné hodiny. Sú tam síce pre ľudí, ale treba si uvedomiť, že nie sú školené na zvládanie traumy. A traumy, s ktorými sa možno v centrách stretnúť, sú obrovské. Ľudia tiež pomoc psychológa sami zatiaľ veľmi nevyhľadávajú, hoc pri bližšom rozhovore je zrejmé, že si prešli mnohým. Vyhľadať pomoc psychológa či psychologičky na Ukrajine zatiaľ nie je bežné.

Napríklad v jednom centre bol prípad štvorročného chlapčeka, ktorý na vlastné oči videl, ako jeho deduška rozstrieľali ruskí vojaci. Ale v jeho mysli ho ani tak netrápilo, že toto prežil, vytesnil to. Trápilo ho a napokon bol aj hospitalizovaný, že mu mama hovorila: „Neboj sa, keď sa vrátime, stretneš sa s deduškom.“ V tej chvíli mama nevedela, ako mu má vysvetliť, že deduško zomrel a prečo sa to stalo. Možno sa s tým ešte sama vyrovnávala. U chlapca však vznikol konflikt – mama mu hovorila niečo iné, ako on videl na vlastné oči. Bolo potrebné najskôr vyriešiť konflikt, že sa mu klame a nevie, čo je pravda a potom aj traumu. Takýchto silných príbehov je v centrách veľmi veľa.

V uplynulých dňoch si navštívila hneď niekoľko centier pre vnútorne vysídlených ľudí. Ako by si nám takú návštevu centra popísala?

Rezonuje u mňa príklad centra, kde v jednej miestnosti bývajú ženy vo vekovom rozmedzí od 10 do 70 rokov. Tieto ženy nemajú v centre žiaden pocit súkromia ani bezpečia, pretože práve cez ich izbu vedie cesta k jedinej sprche pre cca 70 ľudí v centre. 

Tieto ženy nemajú žiaden iný priestor v centre, kde by sa mohli cítiť bezpečne, nie je tam žiadna spoločenská miestnosť, kde by sa mohli odreagovať. Áno, my to môžeme brať ako hostel, veď idú tam prespať a cez deň sú niekde inde, ale ony nemajú kde inde byť cez deň.  

Domáci v centrách aktuálne fungujú v základnom móde, v ktorom treba zabepečiť minimálne životné potreby a nič viac. Avšak je potrebné začať myslieť i trochu ďalej na dlhodobejšie a kvalitnejšie nastavenie, nielen hasenie aktuálneho požiaru.

Samozrejme, týmto v žiadnom prípade nechcem viniť domácich, ktorí sa o ľudí starajú. Aktuálne fungujú v základnom móde, v ktorom treba zabezpečiť minimálne životné potreby a nič viac. To je skvelé, lebo keby to nerobili, nerobil by to nikto. Ale práve možno úloha medzinárodných organizácii, organizácií s väčšími rozpočtami, je myslieť i trochu ďalej a to na dlhodobejšie a kvalitnejšie nastavenie, nielen hasenie akútneho požiaru. Čiže, samozrejme, treba centrá podporovať aj okamžitou materiálnou pomocou, čo Človek v ohrození aj robí, ale treba už aj myslieť na dlhodobejšie, udržatelnejšie riešenia a skvalitňovanie služieb. 

Aktuálne pracuješ v krajine, ktorá je vo vojne. Po nedávnych útokoch v Zakarpatsku je aj bezpečnosť tohto regiónu otázna. Vnímaš rozdiel medzi prácou na Ukrajine a na Slovensku?

Je to úplne iné. Je úplne iné, keď človek pracuje v kancelárii v Prešove a rieši tú istú vec, ako keď pracuje v kancelárii v Užhorode. V Prešove nie sú sirény, nevidím tu na ulici vojakov, kým v Zakarpatsku je veľa vojakov, sú na checkpointoch, strážia kritickú infraštruktúru, môžu robiť ad hoc kontroly, pretože v ten deň sa niečo deje, o čom my ani netušíme. Samozrejme, to nevyvoláva dobré pocity. Zakarpatsko je zatiaľ relatívne bezpečné, ale i tak vidno diametrálny rozdiel medzi nami a našimi ukrajinskými kolegami a kolegyňami. My sme tam 2-3 dni a odídeme, pričom vieme, kam sa vraciame, do bezpečnej krajiny, ktorá je členskou krajinou NATO, čiže si uvedomujem, akú mám ochranu.

My sa vraciame na Slovensko do bezpečia, oni nevedia, či sa v noci vyspia, či nebudú sirény, či nebudú musieť ísť do krytov, do pivníc. Napríklad minulý týždeň im v noci vypli aj elektrinu.

Aké sú teda rozdiely v životoch kolegov z Ukrajiny a tými vašimi?

Viem, že môj pas je pre mňa záchrana, moji kolegovia zo Slovenska tiež vedia, že môžu kedykoľvek prekročiť hranice a teda majú únikovú cestu v prípade nutnosti. Naopak, náš kolega Ukrajinec sa aj v prípade náletu na Užhorod cez hranicu nedostane, lebo je muž. Nás na Slovensku sa príbehy, ktoré počúvame, síce dotýkajú, ale pre naše ukrajinské kolegyne a kolegov majú často aj osobný rozmer. My si od ťažkých príbehov vieme oddýchnuť, oni sú nimi obklopení a možno ich aj sami prežívajú. My sa vraciame na Slovensko do bezpečia, oni nevedia, či sa v noci vyspia, či nebudú sirény, či nebudú musieť ísť do krytov, do pivníc. Napríklad minulý týždeň im v noci vypli aj elektrinu. Áno, kolegyňa nám povedala, že je to čas, ktorý môže stráviť s deťmi v pivnici s čelovkami, ale nemôže pokojne spať, čo má vplyv na celkovú pohodu. Tie rozdiely si, myslím, plne uvedomujeme.

Človek v ohrození naďalej pomáha ľuďom zasiahnutým vojnou na Ukrajine. Jeho prácu je možné naďalej podporiť.