Ukrajinci a Ukrajinky potrebujú pomoc s úradmi, ale aj osobnými problémami. Chýba im aj možnosť sa na niekoho obrátiť
Veľa ľudí, ktorí prekračujú naše hranice na úteku pred vojnou, Slovenskom nielen prechádzajú, ale ostanú u nás niekoľko nasledujúcich týždňov, mesiacov, či dokonca rokov. Po prvotných informáciách, ktoré dostanú v štátom zriadených veľkokapacitných registračných centrách, potrebujú aj ďalšiu asistenciu. Tá im umožní plnohodnotne sa začleniť do spoločnosti a postupne sa osamostatniť. Aké kroky v tejto oblasti podnikáme?
Jedným z miest, ktoré sa stalo centrom a dočasným domovom pre ľudí z Ukrajiny, je aj bývalé sídlo Strednej odbornej školy dopravnej v Prešove. Až 90% ľudí, ktorí tam v minulom týždni prišli, nemalo vybavené dočasné útočisko. Ukrajinka Svitlana, ktorú sme v centre zamestnali ako sociálnu poradkyňu, im preto vysvetlila, prečo je to dôležité a že ich to v ničom neohrozuje. Následne sprevádzala plný autobus ľudí do registračného centra v Humennom, kde im úradnú záležitosť pomohla vybaviť. Jej prítomnosť v škole však bude potrebná aj naďalej.
Keď sa s tými ľuďmi začnete rozprávať, zistíte, že majú napríklad nejaké zdravotné problémy. Jednu pani sme zaregistrovali k lekárke, pretože mala silnú alergiu a potrebovala objednať špecifické lieky. Je tu aj dievčatko s autizmom, ktoré sme napojili na Centrum pre deti s autizmom v Prešove. A máme tu aj dievčatá pod osemnásť rokov, ktoré prišli bez rodičov, a riešime pre ne vybavenie poručníctva
Lenka Zápotocká, vedúca oddelenia Programov sociálnej integrácie
Týmto však naša pomoc nekončí. Naša podpora bude potrebná dlhodobo, aby sa ľudia vedeli osamostatniť.
Zaistiť ubytovanie a stravu je nízky štandard. Ak sa bavíme o tom, že sa ľudia majú uchytiť, vybaviť si aspoň nejaké dokumenty, integrovať sa hoci len dočasne, potrebujú asistenciu. Z našej skúsenosti vieme, že nestačí byť v takomto kontakte len prvých pár dní. Budú potrebovať sprevádzanie, kým si nájdu prácu a budú sa vedieť osamostatniť a fungovať v tomto štáte.
Lenka Zápotocká
Sociálnej integrácii sa na Slovensku venujeme roky. Systematicky pracujeme s dospelými aj deťmi z vylúčených komunít a snažíme sa im pomáhať so vzdelávaním, poskytovať individuálne sociálne a pracovné poradenstvo či zabezpečovať ďalšie aktivity, ktoré im pomáhajú začleňovať sa do bežného života spoločnosti a osamostatňovať sa.
Skúsenosti z tejto oblasti, v prepojení s našou expertízou v práci s ľuďmi, ktorí sú zasiahnutí vojenským konfliktom, dnes vieme využiť aj pri pomoci ľuďom z Ukrajiny. Po prvotnom nastavení spolupráce s konkrétnym zariadením je veľmi dôležitá prítomnosť stáleho sociálneho pracovníka alebo menšieho tímu, ktorý je k dispozícii každý deň. Pomôže s úradnými záležitosťami aj osobnými problémami, ale predovšetkým, si s človekom vytvorí vzťah a poskytne pocit bezpečia, že je tu vždy niekto, na koho sa môže obrátiť.
Spolupráca so štátom a pokrytie viacerých krajov je kľúčom k úspešnej integrácii
V Prešove sme v kontakte s viacerými riaditeľmi stredoškolských internátov, ktoré sa stali dočasným ubytovaním, kapacita v nich je od 50 do 120 ľudí. Podobne ako na Strednej odbornej škole dopravnej, plánujeme sociálnych pracovníkov umiestniť aj tam. V Prešove pôsobíme už aj na kontaktom mieste vo Zväze Rusínov a Ukrajincov.
V týchto dňoch sa snažíme tiež prepájať viaceré organizácie, ktoré môžu spoločne nastaviť dobre fungujúci systém. V škole v Prešove napríklad spolupracujeme so skautmi, ktorí majú na starosti aktivity pre deti a mládež.
Naša práca sa postupne presúva z lokálnej aj na centrálnu úroveň. Nadviazali sme dobre fungujúcu spoluprácu s Prešovským samosprávnym krajom, sme v kontakte s úradmi práce a relevantnými pracovnými skupinami. Napojenie sa na inštitúcie je pre ľudí, pre ktorých sa Slovensko stane novým domovom, kľúčové.
Keď ľudí nezachytíte a necháte ich len tak byť, sami sa vedia napojiť na systém len veľmi ťažko. Ďalšia rovina je, že sú vystavení riziku, že ich niekto využije alebo zneužije, miera zraniteľnosti rastie.
Timea Stránska, koordinátorka pomoci pre ľudí z Ukrajiny na Slovensku
Komunikujeme aj s ďalšími krajmi, sociálnu pracovníčku sme už zamestnali aj na internáte vo Svidníku. Máme dostatočne veľký tím, ktorý rýchlo reaguje na vznikajúce potreby, naposledy sme boli odovzdávať naše skúsenosti v Košiciach. Kolegov a kolegyne vysielame do jednotlivých miest, kde vedia zhodnotiť situáciu a poradiť, ako nastaviť sociálnu pomoc pre ľudí na úteku efektívne.
Tam, kde už je aktívna miestna organizácia, ktorá pracuje v sociálnej oblasti, ju prepojíme s mestom. Chceme totiž hlavne využívať zdroje, ktoré sú dostupné a pomáhať najviac na miestach, ktoré sú najslabšie pokryté. Ďalej na západ je presieťovanie čoraz lepšie. Vymieňame si preto skúsenosti napríklad aj s Bratislavou.
Čo bude ďalej?
Aj keď pomáhame so systémovými riešeniami, uvedomujeme si, že základom je individuálny prístup. Ľudia, ktorí k nám prišli, sa totiž nachádzajú v rôznych situáciách, sociálnych, pracovných či osobných. „Napríklad matky s deťmi, ktoré z rôznych dôvodov nebudú mať možnosť vstúpiť na trh práce a budú ostávať doma alebo v zariadení,“ uvádza príklad Timea. Iným sa už ale napríklad podarilo zamestnať a ich deti nastúpili do škôl a škôlok, keďže predpokladajú, že u nás ostanú.
„Treba si uvedomiť, že sem prichádzajú ľudia, ktorým sme sa my ako štát zaviazali zabezpečiť nejaké práva. Tí ľudia majú nárok na asistenciu, majú nárok ostať tu, nárok napojiť sa na vzdelávací systém,… Keď im máme naplniť tie práva, ktoré im chceme garantovať ako krajina, potrebujeme sa na každého pozrieť individuálne, povedať si, dobre, v tejto časti sú tvoje práva naplnené, ale v tejto nie,“ uzatvára.
S utečeneckou vlnou takých rozmerov, ako sme svedkami dnes, sme sa v našich moderných dejinách ešte nestretli. Práca na tom, aby sa ľudia, ktorí u nás nachádzajú bezpečie, cítili na Slovensku ako doma, je postupným procesom. Budeme robiť všetko preto, aby sme im pomohli čo najviac.
Na Slovensku pomáhame so sociálnou integráciou zatiaľ v Prešove, Bardejove, Svidníku, Košiciach, Žiline a Liptovskom Mikuláši. Postupne sa rozširujeme aj do ďalších miest.