Tornádo im odnieslo snubné prstene: „Namiesto svadby budeme stavať“

Pani Hana a pán Roman si počas troch rokov pomaly zveľaďovali domček v záhradkárskej kolónii v obci Lužice. Postavili si aj sprchový kút a zaviedli splachovací záchod. „Sedeli sme na schodíkoch a uvažovali sme: Máme urobené nové okná v celom dome, bude zateplený, dá sa fasáda a všetko bude hotové. Z ničoho nič začali padať krúpy, asi šesťcentimetrové. Začalo pršať a náš pes nás ťahal dovnútra. Zrazu z ničoho nič všade oranžovo, všetko utíchlo. Nijaké krúpy, nijaký dážď, vonku sa nedalo dýchať.“

Takto si pani Hana spomína na chvíle predtým, než sa obcou prehnalo tornádo a zasiahlo aj ich dom. Pán Roman dodáva, že pred najväčším nešťastím ich zachránilo to, že šli do domu sledovať televízne správy. Pani Hana vyšla zo sprchy, posadili sa k večeri, keď ich vyrušil neznesiteľný hukot. Pes začal behať po dome a vystrašene kňučal. Pani Hana sa otočila a cez okno v spálni zbadala tornádo. Pán Roman chcel zavrieť aspoň hlavné dvere, prúd vzduchu ho stiahol do chodby.

„Prvé, čo som urobila, bolo, že som skočila po psíkovi a zaľahla ho. Mali sme takú rohovú sedačku, ktorá stála na vysokých nôžkach. Aj so psom som sa pod ňu zasunula a ešte pod stôl, ale ten bol v momente preč,“ rekapituluje pani Hana. Tornádo im vzalo strechu, bočný vír sa točil v spálni, nadvihoval a rozbíjal veci. Keď to asi o desať sekúnd utíchlo, pani Hana si ani neuvedomila, že má telo plné črepín. Celá záhradkárska oblasť bola z minúty na minútu na nepoznanie.

Keď som počula zvonku hlasy: „Haló, ozvite sa, je tu niekto nažive?“ už som vedela, že sa stalo niečo veľké.

Najprv ani nevedela, či jej snúbenec prežil. Odľahlo jej, keď počula, ako hlas vonku odpovedá, že vo vnútri má svoju partnerku aj so psíkom. Pani Hana však zo seba nedokázala vydať ani hláska, hoci ešte pred chvíľou utišovala psa. Napokon sa ju spod trosiek podarilo vyslobodiť. Hoci trpí osteoporózou, odmietla ísť do nemocnice, keďže v okolí boli aj vážnejšie zranení ľudia. Pán Roman krvácal, ale keď ho chceli ošetriť, povedal: „Na mňa sa vykašlite, bežte tam.“ Vedel totiž, že v kolónii je ťažko zranená mladá žena. „Nejaká pani volala, úplne zúfalá, prosím vás, máme tu tehotnú, krváca. Videli sme, ako ju tadiaľ nesú,“ dopĺňa ho pani Hana. Mladú Slovenku sa však napokon zachrániť nepodarilo.

Snúbenci potom sedeli na terase u susedov a v daždi čakali, čo sa bude diať. Odmietli sa ukryť v reštaurácii. Pani Hana bola len v nočnej košeli, tornádo im vzalo všetky topánky. Prišli aj o doklady, rodný list, úspory, ktoré boli nachystané na zateplenie domu, odnieslo aj snubné prstene. „No nič, miláčik, svadba sa ruší. Namiesto svadby budeme stavať,“ konštatuje polosmutne pán Roman a dodáva, že svadbu im posunula už pandémia.

Pani Hana na záver pripúšťa, že teraz to na nich všetko dolieha. „Psovi stačí, aby niekto udrel kladivom a zľakne sa,“ hovorí s ľútosťou. Aj oni sami majú strach z každého mračna. Každodenná niekoľkokilometrová cesta k zničenému domu a práca do neskorého večera ich vysiľuje. „A to som mal tento týždeň dovolenku,“ hovorí pán Roman. Pani Hana je na invalidnom dôchodku.

Oboch ich však dojala veľká solidarita, ktorá sa medzi ľuďmi zodvihla. Dokonca aj reštaurácia, ktorá počas pandémie utrpela na ziskoch, nezištne ponúkala jedlo. Potešilo ich, že susedka, ktorá vykopávala zemiaky, našla na svojej záhrade jeden zo stratených snubných prsteňov. Postupne sa im podarilo zohnať všetok stavebný materiál a zatepliť spálňu. Statik sa vyjadril, že nebude potrebné strhnúť obvodové steny, ale práce je pred nimi ešte stále dosť.

Ľudia, ktorí utrpeli škody spôsobené tornádom, postupne dostanú pomoc aj od štátu. Pri humanitárnych krízach sa však ráta každá minúta a každé euro. My môžeme prvé financie vyčleniť vďaka nášmu humanitárnemu fondu, ktorý tvoria pravidelné dary. Ľuďom na Morave sme z neho mohli okamžite vyčleniť 20 000 EUR.

Ak sa chcete stať našimi pravidelnými darcami, môžete sa pridať do Klubu priateľov a pomáhať tak s nami po celý rok.