Pýtajme sa ľudí z Ukrajiny radšej na budúcnosť, inak otvoríme bolestivý príbeh, hovorí Marek Madro z IPčka.

Psychologické združenie IPčko je naším partnerom pri pomoci ľuďom z Ukrajiny od samotného začiatku vojny na Ukrajine. Aktuálne máme na Slovensku štyri centrá, ktoré Ukrajincom a Ukrajinkám poskytujú dlhodobú psychologickú podporu. Ako sa menia potreby psychologickej pomoci, v akom stave sú ľudia, ktorí prekračujú naše hranice, a čo potrebujú, sme sa rozprávali s riaditeľom IPčka, Marekom Madrom.

Čo prežívajú ľudia, ktorí utekajú pred vojnou, pri príchode na Slovensko? 

Dnes na hraniciach stretávame ľudí, na ktorých keď sa usmejeme, keď k ním prídeme a dáme im najavo, že sa nás nemusia báť, začnú najčastejšie rozprávať o svojom utrpení a o tom, aká bola ich cesta. Zvykáme si na to, že rozprávajú o bombardovaní, o boji. Ešte pred dvomi mesiacmi som si nemyslel, že je možné, aby sme sa v dnešnej dobe rozprávali o takých ťažkých veciach. Prichádzajúci ľudia majú v očiach obrovský strach. Strach z toho nového, do čoho vstupujú, ale aj strach o všetko, čo za sebou nechali. Niektorí sa tešia, čo ich tu čaká, ale tých je veľmi málo. Musím povedať, že časom prichádzajú ľudia s čoraz ťažšími príbehmi. 

IPčko je v spolupráci s Človekom v ohrození na hraniciach takmer od začiatku, prišli ste pár dní po vpáde ruských vojsk na Ukrajinu. Keďže dnes ľudia prichádzajú v inom stave ako pred mesiacom, je aj vaša psychologická podpora teraz iná? 

Na začiatku prichádzali ľudia, ktorí prežívali strach, mali triašku a rôzne iné telesné symptómy obáv a akútneho stresu. Teraz prichádzajú ľudia, ktorí sú skôr traumatizovaní, a rozprávajú o svojich traumách. Toto všetko naznačuje, že aj naša práca sa obsahovo mení. Naďalej ale funguje forma, ktorú sme tu vymysleli a nastavili, že prichádzame priamo za ľuďmi. Keď prejdú hranicu, tak majú kontakt s našim psychológom prvýkrát, potom keď prichádzajú do samotného centra, tak tu niekoľkokrát stretnú iných psychológov, ktorí im prichádzajú v ústrety a postupne lámu ľady, aby sa otvorili a hovorili o tom, čo prežívajú.

Pracovať s  traumou je niečo úplne iné ako pracovať so stresom. Traumu na hraniciach nedokážeme vyriešiť, nedokážeme ju uzavrieť.

Nasmerujeme ľudí na systém pomoci, ukážeme, aké sú možnosti a čo môžu robiť, keď majú problém so spánkom. Stretávame teraz v  posledných dňoch aj ľudí, ktorí hovoria o symptómoch posttraumatickej stresovej poruchy a mnohí z nich zostávajú s našimi kolegami v regiónoch v kontakte aj po tom, ako odtiaľto odídu. Máme vytvorenú sieť poradenských centier.  

Tieto centrá majú poskytovať dlhodobú psychologickú podporu? 

Presne tak. Aktuálne máme štyri takéto centrá, postupne ich chceme mať aspoň v každom krajskom meste. Každé centrum má aj výjazdový tím, ktorý vie prísť, kam treba. Riešime aj jazykovú bariéru. Chceme zamestnať šikovných psychológov z Ukrajiny, ktorí k nám prichádzajú, pretože sa nám zdá, že by tá služba mohla byť účinná a dobrá. Ale zároveň sa stretávame so psychológmi, ktorí su traumatizovaní úplne rovnako ako ostatní. Preto je to treba naozaj dobre premyslieť. 

Zrejme aj vy v tíme si musíte dať veľmi dobrý pozor, ako fungujete. 

Spolu s Človekom v ohrození sme spustili 7.3. krízovú linku pomoci v ukrajinskom jazyku a tam sme na začiatku vybrali šestnásť psychológov, ktorí ovládajú slovenčinu a ukrajinčinu. Boli to ľudia, ktorí boli v bezpečí tu na Slovensku, keď sa vojna začala. Napokon nám z nich ostalo už len šesť, pretože ostatní to po pár príbehoch vzdali. Uvedomili si, že je to naozaj extrémne náročná práca a že v nich tie príbehy otvárajú ťažké veci. Je to úplne prirodzený a normálny proces a ja si vážim, že o tom dokážu s nami hovoriť. Je to zároveň výzva, ako tú službu zabezpečiť. Zatiaľ sa to darí. 

Postupne sa na Slovensku budeme viac-menej všetci stretávať s ľuďmi, ktorí k nám prišli z  Ukrajiny, aby utiekli pred vojnou. Je z psychologického hľadiska niečo, čo sa ich radšej nemáme pýtať alebo čo im nemáme hovoriť? 

Veľká chyba v  komunikácii je v  tom, že sa pýtame, odkiaľ prichádzajú, a  tým otvárame bolestivý príbeh. To, čo potrebujú oveľa viac, je hovoriť o  krátkodobej budúcnosti, ktorú im pomôžeme nejakým spôsobom naplánovať a  realizovať.

Nasmerovať ich na to, že tu a teraz majú nejaké možnosti a môžu sa na ne zamerať. Príbeh, ktorý nechávajú za sebou, je ťaživý a pre nich je aj stigmatizujúci. Preto odporúčam laikom nepýtať sa na ich minulosť. 

A keď už áno, tak až v situácii, keď máme vytvorený vzťah, dôverujeme si a zaujíma nás inakosť. Nie je v tom prirodzená ľudská zvedavosť na to, aké hrôzy si prežil, ale na to, čím ma môžeš obohatiť ako človeka. Ako to máte vy, ako ste žili, čo ste prežili. Na tie ťažké príbehy príde ešte čas, no najskôr tí ľudia potrebujú zažiť, že sú v bezpečí a majú nádej. Tú im vieme sprostredkovať prostredníctvom konkrétnych krokov podpory. 

Je na druhej strane niečo, čo môžeme urobiť, aby sme týmto ľuďom pomohli, aby sa tu cítili lepšie? 

Nesmieme sa báť toho, že prichádzajú ľudia, ktorí sú iní. Tá inakosť môže obohatiť celú spoločnosť.

Samozrejme, že aj ja tu stretávam ľudí z Ukrajiny, ktorí sú všelijakí, dobrí aj zlí. Tak ako my všetci, sú to ľudia, ktorí majú rôzne motívy, sny a ciele, rôznu minulosť. Pre mňa je dôležité to, že na hranici vidím, že sú všetci na rovnakej čiare a všetci sa tam stretnú úplne rovnako. Aj pre nich samotných je to krok, ktorý si málo z nich uvedomí, že tu sme si všetci rovní.

Pristavíme sa ešte pri vašej krízovej linke pomoci. Koľko mávate denne hovorov? Prichádzajú prevažne zo Slovenska alebo aj z  Ukrajiny? S  čím sa tam na vás ľudia obracajú? 

Krízová linka pomoci funguje len na Slovensku, čiže je možné volať iba zo slovenského čísla. To znamená, že ju používajú ľudia, ktorí prišli sem, najčastejšie dostali na hranici simkartu, a tí potom môžu telefonovať od ôsmej do dvadsiatej hodiny každý deň. Denne volá tak 200-300 ľudí, čiže je tam pomerne veľký pretlak prosieb o pomoc. Najčastejšie sú to témy strachu, ako sa majú priblížiť k nám. Často hľadajú, kde existuje nejaká komunita, ku ktorej by sa mohli pridať. Potom sú to ale aj traumatické zážitky, o ktorých rozprávajú, problémy so spánkom, alebo nejaké spomienky. Prídu napríklad do obchodu a zrazu majú na moment pocit, že sú späť.

Keď vravíš, že majú strach z  toho, ako sa majú priblížiť k  nám, čo to znamená?  

Vedia, že je to výzva, s ktorou sa nejakým spôsobom musia vysporiadavať, ale nevedia ako. Poviem taký príklad hovoru z dnešného rána. Muž je ubytovaný u slovenskej rodiny,  ktorej dal najavo, že je vďačný, že tam môže byť, ale zároveň sa cíti zaviazaný a nevie, akým spôsobom môže vyrovnať svoju rolu a byť partnerom. Zatiaľ sa cíti ako ten, kto prijíma dar a je mu to nepríjemné.  A že keď chce naozaj niekam patriť, tak potrebuje mať pocit, že aj on niečo dokáže priniesť. 

Na záver by sme sa ešte chceli vrátiť k rozdielu medzi akútnou psychologickou pomocou na hraniciach a tou dlhodobou v centrách. V  čom sa líšia?  

Na hraniciach máme príležitosť byť s ľuďmi pár hodín. Najčastejšie sem prichádzajú nie preto, aby dostali psychologickú pomoc, ale preto, aby sa rozhodli o svojej budúcnosti a my sa im snažíme v tom pomôcť. Na to, aby ste sa mohli rozhodovať, musíte mať najprv pocit, že ste v bezpečí, a to je naša úloha na hraniciach.

No a potom v regiónoch je to naozaj o tom, že v ľuďoch sa začína ozývať smútok, trauma, ktorú zažili, strach o blízkych a podobne. Začne im chýbať to, čo zanechali, a zároveň sa konfrontujú s realitou, do ktorej prichádzajú. Dnes ráno mi kolegyne na porade spomínali, že mali dve ženy, ktorým v ten deň oznámili, že im zabili partnerov. Presne o tom je tá dlhodobá pomoc. Že tí ľudia majú kam prísť, za tou jednou bola kolegyňa tam, kde býva, druhá prišla za nami. Môžeme sprevádzat ľudí v tom, čo im život priniesol a snažiť sa im uľaviť alebo pomôcť, aby žili lepšie a kvalitnejšie. 

Psychologická pomoc pre ľudí, ktorí utekajú pred vojnou, je možná aj vďaka vašej podpore.