Kenské včely pomáhajú včelárom bojovať s chudobou

Viete, ako kenskí včelári chránia tamojšie vzácne lesy pred sekerami a pílkami? Tak, že k svojim včelám a úľom chodia na pravidelné návštevy. Ich častejšia prítomnosť v lese totiž znamená účinnejšiu kontrolu pohybu pytliakov. Navyše, aj pytliak je len človek a stále platí, že ľudia sa včiel tak trochu boja. Na kenské včely sme sa pýtali nášho terenného pracovníka LUKÁŠA ZORÁDA. 

Má Keňa včelársku tradíciu?

Určite. Siaha až k lovcom a zberačom a niektoré primitívnejším kmene v odľahlých kútoch Kene sa včelárstvu venujú dodnes. Líšia sa zberom medu, keďže úle pre včely majú umiestnené priamo na stromoch. Vyzerajú ako dutý kmeň zavesený na strome. Med staré kultúry v strednej Keni dokonca používali na konzerváciu mäsa. Vďaka medu si mäso zachovávalo čerstvosť. Dnes už sa takto mäso nekonzervuje. Je to rarita, ktorú som si zapamätal z múzea. V Keni žije etnická skupina, ktorá sa už takmer vytratila. Jazykom tejto etnickej skupiny dnes hovorí už len sedem ľudí – a typická pre ňu bola dlhovekosť. V novinách som si čítal príbeh panej z tohto kmeňa, ktorá sa údajne dožila 110 rokov. Ich hlavným zdrojom potravy boli okrem lesných plodov mäso, med a bylinky.

Bylinky?

Kenský vidiek má neuveriteľnú znalosť lokálnych bylín. Jeden zo sprievodcov nás raz zobral cez tamojší les a na takmer každom kroku ukazoval, ktorú rastlinku na čo využívajú. Neuveriteľné vedomosti v tejto oblasti.

Ako vyzerá včelárska tradícia dnes?

Posúva sa, podobne ako všade, podľa zmien spôsobu života. Včelárstvo išlo do úzadia. Na pobreží momentálne lokálna produkcia medu vôbec nepokrýva tamojšiu spotrebu, čo na druhej strane zvyšuje potenciál prilákať k včelám viac a viac ľudí. Miestny med je výborný, pokojne by mohol ísť na export.

A čo vo zvyšku Kene?

Inde v Keni je slušná produkcia medu a aj sa dosť predáva.

Ako Keňana využívajú med? Do čaju a koláčov?

Veľmi podobne ako my. Med je v Keni ale dosť drahý, nie každý si ho môže dovoliť, pokiaľ si ho nevyprodukuje sám. No aj vtedy, keď má včelár med, tak s ním nejde do vlastnej „špajze“, ale na trh, aby ho predal.

Pred časom boli včely na Slovensku pomerne populárnou témou. Hovorilo sa najmä o ich úhynoch. Registrujú úhyny včelstiev aj Keňania?

Registrujú. Agrochemikálie sa používajú všade vo svete a ničia včely strašným spôsobom. V Keni je problémom aj to, že niet dostatku včelárov, ktorí by sa o ne starali. Na pobreží sme vlani mali problém s chrobáčikom, s ktorým dovtedy včelári nemali žiadne skúsenosti. Bol veľmi maličký, dostal sa do takmer všetkých úľov a vyjedal zásoby medu. Preto sme mali obrovský problém s medom. V tropických ekosystémoch je veľmi veľa rôznych živočíchov, biodiverzita je bohatá a každú chvíľu sa objaví aj nový škodca, ktorého ľudia buď ešte vôbec nezažili, alebo zažili veľmi dávno a už nevedia, ako s ním bojovať.

Vy bojujete ako? Ekologicky?

Áno, skúšali sme, napríklad olej z nimby alebo aloe vera.

Nimba?

Na Slovensku je známa, tuším, ako nimbový strom. Je pôvodne z Indie, ale v Keni sa rozšírila natoľko, že sa stala prirodzeným stromom v krajine. Organizácia, s ktorou pracujeme, z neho vyrába šampóny, mydlá, nimbový prášok. Z prášku sa dá urobiť čaj, je pomerne horký, ale veľmi zdravý.

Kto je v Keni typickým včelárom? Na Slovensku sa včelárstvo zvyčajne vníma ako hobby na dôchodok.

V našich projektoch sú ľudia z obcí v rôznom veku – od mladých po starých, sú tam ženy, muži, deti, veľmi rôznorodá skupina. Zvyčajne oslovíme širokú škálu ľudí a usilujeme sa zistiť, koho to najviac baví, kto si k včelám vytvorí vzťah a v kom je potenciál potom skupinu aj viesť. Akonáhle totiž nemá skupina lídra, ktorý nemá odvahu – predsa len sú to včely – potom to má tendenciu zakapať na tzv. tragedy of the commons. Úle sú všetkých a zároveň nikoho, kto by sa o ne staral, pretože ľudia si medzi sebou prehadzujú zodpovednosť. Takto sme prišli o dve skupiny, keď v nich nefungovala potrebná dynamika. Potom však máme skupiny, kde sa našli dvaja-traja lídri, ktorých to chytilo, pochopili benefity a namotivovali aj ostatných.

V západnej Európe, ale aj na Slovensku bola z včiel móda, okolo včiel vznikali celé komunity, prečo nie v Keni?

Tu sa včelám venujú pomerne vzdelaní ľudia, ktorí k včelám pristupujú s rôznymi záujmami. My pracujeme s chudobnými ľuďmi, ktorí mnohokrát nevedia čítať a písať. Posielame za nimi každý mesiac nášho včelieho experta, ktorý pochádza z oblasti, kde žijú. Ten na jednej strane robí inšpekciu úľov, na druhej ľuďom veci ukazuje – od nastavovania úľov, záchytu včiel po čistenie a kontrolu, a postupne im odovzdáva viac a viac zodpovednosti. Chodí za nimi už dva roky každý mesiac a ešte stále to nie je ono. Ale včelárstvo samo osebe je pomerne zložité, aj profesionálni včelári na Slovensku vám povedia, že je to vzdelávanie na celý život.

Čo chudobné komunity z včelárenia vlastne majú?

Jednak majú med samy pre seba, jednak na predaj v závislosti od toho, koľko ho vyprodukujú. Fungujeme tak, že včelár, ktorý má u seba dva-tri úle, nedokáže ten svoj med ešte aj zabaliť, dať na nádobu etiketu, predávať to ako svoje. Spolupracujeme preto s dvomi organizáciami, jednou z nich je Kwetu, skupujeme med za férové ceny, balíme, dávame etikety, robíme aj kontrolu kvality, a potom predávame. Čiže v mede je i podpora lokálnej ekonomiky včelárov a podpora miestnych organizácií, ktoré med predajú a získajú čosi na svoje fungovanie.

Ty osobne si sa o včelách naučil čo?

Že nie je dobré nahnevať ich. Párkrát sme si ich pohnevali, a potom sme sa schovávali. (Smiech.) Včely medonosné africké sú o trošku väčšie, majú silnejšie žihadlo.

Zdroj foto: Lukáš Zorád