Do Žiliny prišiel náhodou, dnes pomáha ukrajinským ženám: rozhovor so psychológom Mykhailom

Keď sa situácia na Ukrajine radikálne zhoršila, Ukrajinec Mykhailo Egorov Mykolajovych spolu so svojou rodinou odišiel z Kyjeva. Do Žiliny, kde našli svoj druhý domov, sa dostali náhodou. Dnes je súčasťou našej organizácie a ako vyštudovaný psychológ a sociálny pracovník pomáha ženám v žilinskom centre vyrovnať sa s hrôzami vojny. Porozprávali sme sa aj o tom, prečo starší ľudia nechcú opustiť svoje domovy, aký vplyv má vojna na deti z nevojnových oblastí v porovnaní s deťmi, ktoré vojnu poznajú už od roku 2014 a ako môžeme pomôcť Ukrajincom a Ukrajinkám na Slovensku.

Aká bola cesta do Žiliny?

Bolo to veľké dobrodružstvo. Doslova. Začalo to celé vyeskalovanou situáciou na Ukrajine, kedy sme sa s manželkou rozhodli, že musí spolu s deťmi odísť z Kyjeva. 3. marca sa mi ich podarilo spolu so svokrom dopraviť na hranice. Ja som sa musel vrátiť za mojou mamou, ktorá nechcela opustiť Ukrajinu. Mama je invalidná dôchodkyňa po prežití katastrofy v Černobyle. Bývali sme v Pripiati, moji rodičia pracovali v Černobyle a po atómovom výbuchu sme sa presťahovali do Kyjeva, kde sme žili až do vypuknutia vojny.

Tvoja rodina čelila mnohým ťažkým situáciam. Väčšina ľudí by pri otázke: odísť z Ukrajiny, ani neváhala. Prečo Tvoja mama nechcela?

Starší ľudia nemajú radi zmeny a držia sa svojich zvykov, určitého komfortu. Moja mama nie je výnimkou. Nechcel som ju nechať samú, tak som sa za ňou vrátil.

Manželka a dve deti však boli na ceste na Slovensko. Ako prebiehal ich príchod do Žiliny?

S manželkou máme 2 dcéry, jedna má 6 rokov a druhá 21. Je medzi nimi veľký vekový rozdiel. Nevedeli sme, kam pôjdu, keď prekročia hranice, dôležité v tom čase bolo, aby hranice vôbec prekročili. Postretlo nás veľké šťastie, na hraniciach ich zbadala dcéra kamarátky mojej manželky a povedala, že pozná mesto Žilina na Slovensku a má tam aj prácu. Dohodli sa s mojou manželkou, že ich tam počká. Prišli do Ukrajinského domu v Žiline a zabezpečili im miesta na ubytovanie.

19. apríla som sa rozhodol, že na Slovensko pricestujem aj ja spolu s mojou mamou. Ale aj to bolo dobrodružstvo, nakoľko som mal nepostačujúci pas a museli sme sa z hraníc vrátiť. Po dvoch dňoch zmenili na Ukrajine zákon a mohli sme prejsť. Odvtedy som už späť na Ukrajine nebol. Náš dom stojí, to je jediné, čo viem. Neviem, či sa vrátime. Keby som bol sám, je to iné rozhodovanie, ako keď mám dve deti a manželku.

Máš bakalársky diplom z psychológie a magisterský zo sociálnej práce a psychológie. Dnes pracuješ pre organizáciu Človek v ohrození. Aká bola Tvoja cesta k zamestnaniu?

Začali sme spolu s manželkou pracovať ako dobrovoľníci v Žiline pre Ukrajinský dom. Konkrétne ako psychológovia, sociálni pracovníci, ale aj steny som maľoval (úsmev). Vtedy si našu pomoc všimla Nina Gubišová (pracovníčka organizácie Človek v ohrození) a povedala nám o aktivitách Človeka v ohrození aj o ponuke, že organizácia hľadá psychológov a sociálnych pracovníkov. Keďže som v Kyjeve pracoval ako psychológ pre dospelých, konkrétne so závislými, tak som neváhal.

Čo je Tvoja náplň práce v Človeku v ohrození?

V prvom rade počúvať a rozprávať sa so ženami tu v žilinských Hruštinach. Pomáhať im so zamestnaním, s psychologickou podporou a adaptáciou. Pomoc si pýtajú a chcú ju. Ja som tu pre ne. Prvý týždeň to bolo veľmi náročné, len sme na seba pozerali, ale teraz prídu zakaždým, keď ich niečo trápi. Ženy, ktoré odišli kvôli vojne na Ukrajine, prežívajú mnoho strachu. Nevedia, čo majú robiť, či sa vrátiť, či ostať na Slovensku.

Vnímaš rozdiel medzi ženami, ktoré boli nútené opustiť svoje domovy na Ukrajine a medzi ženami na Slovensku, ktoré túto hrôzu na vlastnej koži nezažili?

Veľa žien z Ukrajiny sa bojí búrok, hromov a bleskov. Je to určitá psychologická trauma, ktorá im pripomína výbuchy na Ukrajine. Ukrajinské ženy majú aj inú mentalitu. Všetko kontrolujú – dieťa, manžela, domácnosť. Po príchode sem si síce vydýchli, ale vo vnútri nie. Stále sú v strehu. Najväčší problém vidím v tom, že sa nevedia zamestnať v odbore, v akom pracovali. Prišlo veľa lekárok, kozmetičok, šičok. Chcú pracovať, ale vo svojom odbore nemajú kde. Ďalší fenomén je v tom, že sú zvyknuté pracovať v danom meste, tam kde žijú, ale nevedia pochopiť, že pracovať aj 20 kilometrov od bydliska je na Slovensku normálne. Uvedomujú si však, že ak chcú prácu, musia vycestovať. Zaujímavé je, že muži tomu rozumejú.

Ako celú situáciu vnímajú deti? Ako sa správajú?

S deťmi to je iné. Aktuálne riešim veľký problém, a to ich začlenenie do školského režimu. Nie všetky prijali do školy alebo škôlky. Ženy sa tým pádom nemôžu zamestnať. Snažili sme sa to vyriešiť tak, že by sme vytvorili škôlku priamo tu. Naša eufória veľmi rýchlo skončila, nakoľko to legislatívne nie je možné.

Stredoškoláci chcú strednú školu študovať na Slovensku, avšak nemajú ukončené základné vzdelanie. Je to jedna z vecí, ktoré musíme vyriešiť, aby deti mohli začať od septembra navštevovať stredné školy.

Nielen matky, ženy, ktoré museli opustiť Ukrajinu, prežívajú strach. Deti ho majú tiež. Ako to vnímaš ty?

4- až 5-ročné deti strach majú. 9- až 11-ročné rozumejú, čo sa deje, čo sa stalo a sú pokojnejšie. Pri 14- až 15-ročných je situácia úplne iná. Niektoré sú pokojnejšie, niektoré naopak. Prežívajú pubertu a ešte k tomu aj stresovú situáciu – videli vojnu, museli narýchlo zmeniť krajinu, v ktorej žili celý svoj život. Je pre nich ťažké adaptovať sa.

Deti a mládež z charkovskej oblasti, z východu Ukrajiny, Donecka či Luhanska, prežili vojnu a rozumejú situácii, v ktorej žijú od roku 2014, ale nemysleli si, že to takto vyústi. Ich otcovia sú na Ukrajine, matky prežívajú strach. Sú to situácie, s ktorými má problém vyrovnať sa aj dospelý človek, nie dieťa.

Myslíš si, že sa časom dokážu začleniť a žiť na Slovensku normálny život, aký žili na Ukrajine?

Je to možné. Niektorí odídenci nad tým premýšľajú až do takej miery, aby získali občianstvo. Aby mohli podnikať, aby ich deti mohli študovať a aby tu mohli začať normálne žiť. Slovensko sa im stane novým domovom. Premýšľajú dopredu, veľa z nich sa už nechce vrátiť, pretože ani nemá kde.

Určite vnímaš aj správanie Slovákov. Ako vám vieme pomôcť a uľahčiť to, aby ste sa vedeli začleniť?

Nemusíte za nás všetko robiť. Je potrebné na začiatku podať pomocnú ruku napríklad pri hľadaní zamestnania či ubytovania, nakoľko bezplatné bývanie už dlho nebude. My, ukrajinskí odídenci, sa potrebujeme rozbehnúť. Zvyšok už zvládneme. Veľa ľudí sa ma pýta na kurzy slovenčiny. Ideálne začať aspoň počúvať slovenský jazyk až neskôr sa pustiť do gramatiky, pretože keď pôjde rozprávanie, tak pôjde aj gramatika.

Nemajte v sebe nenávisť, ale skôr porozumenie. My sme sem neprišli z vlastnej vôle, my sme ušli, museli a nechceli. Všetci by sme mali mať medzi sebou pochopenie, nielen Slovák pre Slováka či Ukrajinec pre Ukrajinca, ale všetci medzi sebou.