Detské kútiky prinášajú pocit bezpečia a známeho, hovorí architekt Pohody o pomoci ľuďom z Ukrajiny

Architektúra zohráva dôležitú úlohu aj v prípade humanitárnych katastrof, akou je aj vojna na Ukrajine. Na začiatku bolo potrebné naplánovať rozmiestnenie pomoci na hraničných priechodoch tak, aby jej poskytovanie bolo efektívne a prehľadné. V týchto dňoch je to najmä zariaďovanie priestorov škôl a internátov, v ktorých ľudia utekajúci pred vojnou našli svoje dočasné domovy. Pre plnohodnotné začlenenie ľudí do spoločnosti bude potrebné hľadať riešenia pre dlhodobé ubytovanie. O tom, čo znamená architektúra v humanitárnom kontexte, ale aj aký je význam hracích priestorov v ubytovacích zariadeniach pre ľudí utekajúcich pred vojnou sme sa rozprávali s architektom Pohody Michalom Sládkom zo združenia Spolka.

Len niekoľko dní po vpáde ruských vojsk na Ukrajinu si začal byť aktívny v rámci humanitárnej pomoci. Aký význam má architektúra v humanitárnom kontexte a čo konkrétne si ako architekt robil na hranici vo Vyšnom Nemeckom?

Prišiel som na zavolanie Človeka v ohrození hneď v prvých dňoch. Humanitárna architektúra ma zaujíma teoreticky, venoval som sa jej aj v dizertačnej práci, ale nikdy predtým som nebol v podobnej krízovej situácii. Keďže sa táto situácia naozaj týka nás všetkých, bolo pre mňa prirodzené, že som sa nejakým spôsobom potreboval zapojiť.  

Vo Vyšnom Nemeckom som sa predovšetkým snažil poradiť ľuďom zodpovedným za hraničný priestor, ale to sa mi veľmi nepodarilo.

Vytvoril som tiež plánik priestoru, ktorý sme rozoslali všetkým na mieste pôsobiacim neziskovkám, aby mali lepší prehľad. Vďaka skúsenosti s  produkciou festivalu som mal priame kontakty na dodávateľov, ktorí vedia postaviť stany, priniesť sanitu či zabezpečiť oplotenie, takže som vybavoval aj tieto veci. Pre dodávateľov bolo tiež výhodné, že v  chaotickej situácii jednali s  niekým, koho osobne poznajú.

Pre Človeka v ohrození som takto napríklad zabezpečil dva veľké zateplené stany aj ďalšie veci, jeden zo stanov tam stojí dodnes. 

Spomínaš, že sa ti nepodarilo všetko podľa predstáv. Ako hodnotíš Vyšné Nemecké ako priestor počas tvojho pôsobenia tam? Fungovalo to? 

Myslím si, že to fungovalo. Problém spočíval v nejasnej štruktúre velenia. Očakával by som, že velenie bude akoby viac vojenské. Jednoducho, že bude niekto zodpovedný s jasným mandátom rozhodnúť. Aby sa nestávalo, že niekto chce čosi postaviť, ale nik si nie je istý, kto má posledné slovo. Nejasná štruktúra velenia potom spôsobovala priestorové nejasnosti. 

Inak priestor pri hranici fungoval dobre. Ja som vlastne prišiel neskoro. Vtedy tam už bolo postavených niekoľko štruktúr a nebola šanca urobiť komplexnú zmenu, keďže všetky veci boli v plnej prevádzke. Nemôžete očakávať, že na 6 hodín ľudia prestanú poskytovať služby, najmä keď tie služby boli v danom momente potrebné. 

Aktuálne spolupracuješ s  Človekom v ohrození aj v rámci slovenského programu, ktorý zabezpečuje sociálnu podporu v  ubytovacích zariadeniach pre ľudí, ktorí utekajú pred vojnou. Čo v  týchto zariadeniach robíš ty a  ako to prebieha? 

Aktuálne navštevujeme zariadenia, kde sú ubytovaní ľudia z Ukrajiny, a zisťujeme, ako môžeme prevádzkovateľom pomôcť – či už sa jedná o materiálnu pomoc alebo pomoc v službách. 

Väčšina zariadení, ktoré sme navštívili, sú stredné školy s internátmi, ktoré boli v čase výstavby v 70. rokoch dimenzované pre dvojnásobný počet študentov, než aký je tam dnes. Disponujú preto veľkoryso priestormi a nie je tam problém s nedostatkom miestností. Zvyčajne tieto ubytovacie zariadenia teraz nie sú naplnené tak, aby ľudia museli žiť v nevyhovujúcich podmienkach. 

Tiež vnímame, že zamestnanci zariadení tam robia úžasnú prácu. Riešia veci, ktoré by vôbec nemuseli. Napríklad správca, ktorý sa staral o robotnícku ubytovňu s pár robotníkmi, má zrazu na starosti 120 utečencov a utečenkýň a často je jediným človekom, na ktorého sa ľudia vedia obrátiť. 

Nedávno sme tiež prvýkrát urobili priestorovú intervenciu – zariadili sme hraciu miestnosť v ubytovacom zariadení v Bardejove.

Tvorbu detského kútika respektíve hracej miestnosti na internáte v Bardejove ste poňali ako workshop. O  čo išlo? 

Chceli sme zhustiť všetky etapy tvorby hracej miestnosti do jedného dňa. To znamená pozrieť si daný priestor, vymyslieť, čo by tam mohlo byť, kúpiť materiál a umiestniť ho. Do tohto procesu zapájame študentov a študentky architektúry, aby nadobudli kondenzovanú skúsenosť s navrhovaním priestoru, navyše v extrémne krátkom čase. 

Funguje to tak, že si vytvoríš predstavu o tom, čo chceš s priestorom urobiť. Potom ideš do obchodu a zistíš, čo reálne môžeš urobiť. To je fáza, ktorú študenti ešte nemali možnosť zažiť. Musia tak osekávať ambície na to, čo je možné, a zreálniť svoje predstavy. 

Workshopový model navyše vedie k výsledku, ktorý je použiteľný ihneď, a pracujeme pritom aj s deťmi. 

Zapojili ste do navrhovania priestoru aj deti z  Ukrajiny, ktoré v  ubytovacom zariadení aktuálne bývajú? 

Vďaka ukrajinsky hovoriacim študentkám sme sa pýtali detí, čo by chceli. Ale očakávať, že dokážu hodnotne popísať svoje potreby, je idealistické. Jednak sa hanbia, jednak príde cudzí človek a ešte sú aj vďačné, že tam vôbec majú inú miestnosť ako izbu. 

Samozrejme, existujú metódy, ako zapojiť deti do participatívneho plánovania, to si ale vyžaduje úplne iný čas. Fajn mierové časy, keď deti chodia do školy, do témy ich uvedie učiteľ a počas popoludnia majú priestor voľne fantazírovať. Ale tu sme s deťmi, ktoré sú na tom úplne inak, je to iná situácia. 

V  Bardejove sa k nám deti pri tvorbe herne pridali, boli nadšené. Bolo veľmi cítiť ich radosť z toho, že sa vôbec niečo deje a že mohli niečo robiť. 

Ako zhodnotili workshop študentky architektúry? 

Boli unavené, ale boli rady. Človek má dobrý pocit, keď za jeden deň urobí viditeľnú zmenu. Cestou späť sme sa rozprávali aj o emóciách, ktoré si na mieste človek nepripustí, ale aj tak si stále uvedomuje kontext, v ktorom pracuje. 

Ďalší detský kútik si pripravil opäť v spolupráci so študentkami architektúry, a to v ubytovacom zariadení v Prešove, bývalej škole. Ako to prebiehalo?

Zúčastnilo sa ho spolu so mnou 5 dobrovoľníčok, z čoho 4 boli študentky z katedry architektúry Fakulty Umení technickej univerzity v Košiciach, tentokrát to boli Slovenky. Aj tam sme išli zabehnutým postupom: prvý deň bola návšteva zariadenia a definovanie potrieb, navrhovanie zien a nákupy, druhý deň pokryla úprava priestoru a montáž zariadenia. 

Keďže nám povedali, že je tam aj veľa starších detí až mládeže, navrhli sme využiť menšiu z miestností ako Klubovňu a nie ako jasle. Dali sme tam gauč a stôl na spoločenské hry, aby sa starší mohli niekde „zavrieť“. Zároveň v tejto miestnosti môžu byť krúžky a vôbec sústredená práca. Veľká miestnosť je ponechaná ako polyfunkčné ihrisko, len typ koberca určuje miesto pre menšie a väčšie deti. 

Aký je význam hracích priestorov či detských kútikov v ubytovacích zariadeniach pre ľudí z Ukrajiny? 

Deti, ktoré ešte nie sú umiestnené v škole, nemajú celý deň kam ísť. Je veľmi dôležité, aby mohli vyjsť zo svojej izby a necítiť sa nevhodne. Verejný priestor ubytovne pozostáva len z chodby a schodiska. Deti tiež nemôžu len tak bez doprovodu vychádzať do širšieho okolia a celé prostredie je pre ne cudzie a neznáme. Detské kútiky toto menia, prinášajú pocit bezpečia i čohosi známeho, sú preto mimoriadne dôležité. 

Ako vnímaš celkovo priestor ubytovacích zariadení, ktoré máme na Slovensku k dispozícii? Ja som zatiaľ navštívila dve – internát, kde rodiny žijú vo vlastných izbách, a školu, kde sú školské triedy premenené na izby. V jednej môže spať aj 20 ľudí. Máme tu ubytovacie zariadenia, ktoré neboli vytvorené na ubytovávanie ľudí utekajúcich pred vojnou, avšak v tejto krízovej situácii musíme zmeniť funkciu zariadení a prispôsobiť ich. Ako by si situáciu riešil ty? 

Túto situáciu tu máme už vyše mesiaca. Teraz je dôležité, čo bude ďalším krokom. Z môjho pohľadu sa potrebujeme posunúť do dlhodobého ubytovania, ktoré môže trvať mesiace, ale aj roky. Škola, ktorú spomínaš, je núdzovým ubytovaním, a internát zas dočasným riešením. 

Skúsenosti zo sveta nám hovoria, že dočasné riešenia sa aj tak vždy stanú trvalými. Preto netreba prejsť z núdzového ubytovania do dočasného. Rovno treba nájsť trvalé riešenie – ubytovanie, kde si človek dokáže vytvoriť domov.  

Martin Zajíček robil skvelú reportáž v Gruzínsku. Utečenci, ktorí prišli z Abcházska pred takmer 20 rokmi, boli vtedy ubytovaní v hoteloch. Niektorí z nich tam zostali žiť doteraz, mnohým sa odtiaľ už nepodarilo odísť a hoteli sa už nevrátili k svojej pôvodnej funkcii.  

Teraz už by sme mali nastavovať dlhodobé politiky, čo my ako Spolka začíname robiť, a spolupracujem pri tom s Človekom v ohrození.