Denník z Libanonu – časť 2.

Druhý októbrový deň. Mnohí z vysídlených ľudí spia pod holým nebom a sú ošľahaní vlhkým morským vzduchom. Iní zaparkovali svoje autá na chodníku, vybrali zadné sedadlá, aby vytvorili miesto na ležanie či rodinné raňajky. Ich tváre sú ostražité. Zapísali sa v nich posledné týždne intenzívneho bombardovania a neistoty…

Bejrútske nábrežie (Waterfront) tvorí veľký betónový zaoblený chodník vedúci pozdĺž Stredozemného mora. Pred vojnou ste tu mohli stretnúť množstvo bežcov a cyklistov, sem-tam sa zastavili, aby sa pretiahli alebo si zacvičili kalanetiku. Keď bolo pekné počasie, často sme sa tu aj my s partnerom premávali na bicykli. Výhľad na hory za Bejrútom bol odtiaľto naozaj výnimočný. Teraz tieto chodníky pobrežia lemujú provizórne stany a prístrešky, na zábradlí visia vrecia s vecami…

Navštívila som ich pomerne skoro ráno a väčšina vysídlencov ešte spala. Niektorí na matracoch, iní na vlhkých dekách premočených morskou vodou. Tí menej šťastní spali priamo na betóne. Rodina s dvoma malými deťmi si pripravovala raňajky nad malým plynovým horákom. Ich „zázemie“ tvorila deka uviazaná medzi kovovými zábranami, ktoré oddeľovali chodník od bežeckej cesty. Najmladšie z rodiny, asi trojročné dieťa, ešte stále spalo na kúsku kartónu. Jeho asi päťročná sestra krájala na zemi paradajku.

Nábrežie má už teraz povesť trochu nebezpečného miesta, najmä po zotmení. Od hlavného rušného centra Bejrútu ho oddeľuje akási krajina nikoho, nezastavaná skalnatá oblasť, ku ktorej vedie len jedna cesta. Okolo nej nie sú žiadne budovy a táto oblasť sa okrem iného vyznačuje aj kriminalitou. V dôsledku pretrvávajúcej hospodárskej krízy je tu pustená verejná elektrina len na jednu alebo dve hodiny denne a zriedkavo i v noci, kedy sú vysídlené rodiny najzraniteľnejšie. Bez elektriny pouličné osvetlenie nefunguje. Nefungujú ani žiadne zástrčky, neexistuje žiadne nabíjanie, žiadne svetlo.

Keď som pokračovala na druhý koniec nábrežia, opakovali sa mi pred očami tie isté scény. Rodiny začínali deň v betónovom prístrešku pod holým nebom, zatiaľ čo provizórnou osadou sa preháňal oceánsky vánok. Ráno bolo pomerne sychravé a popoludní malo pršať. Zima v Bejrúte býva chladná, nočné teploty v tomto období už rýchlo klesajú. Kde-tu som videla zopár prikrývok, ale nič také, v čom by ste sa nadlho zahriali.

Na opačnom konci nábrežia je cesta, ktorá vedie do prístavu plného jácht a iných veľkých lodí. Čoraz viac Libanončanov – tých, ktorí majú peniaze a víza – si ich začína prenajímať, aby sa dostali na Cyprus. Vzhľadom na vyostrenú hospodársku krízu to však pre väčšinu z obyvateľov stále nie je možnosť.

Keď sa vraciam späť na nábrežnú cestu, vidím ďalšiu päťčlennú rodinu vystupovať z taxíka. Ťažko povedať, či prichádzajú z južného predmestia Bejrútu, alebo z juhu krajiny. Vykladajú prikrývky, oblečenie a veľké vrecia s vecami. Vlastne celý svoj majetok. Všetko, čo im z domova zostalo. Taxikár sa s nimi dohaduje na cene a jedno z najmladších detí plače…

Prešla som okolo prístavu k jednému z ďalších verejných priestranstiev na nábreží Bejrútu, ku Kornišu. Pred vojnou to bolo jedno z verejných centier života Bejrútu. Nábrežná promenáda lemovaná lavičkami a ozdobnými pouličnými lampami hýrila životom: starší muži hrali šach, mladí lovili ryby, ženy sedeli v tieni paliem, deti behali s balónmi alebo pretekali na bicykloch. Aj teraz sa tu hrajú deti, ale sú akési unavené, utlmené a ostražití rodičia ich pozorne sledujú. Ozýva sa kakofónia automobilových klaksónov. Stovky ľudí, ktorí tu teraz žijú, totiž začali upchávať dopravu.

Keď sa vydávam na cestu po Korniši, vidím mimovládnu organizáciu, ktorá pripravuje stôl na teplé jedlo, ktoré priviezlo veľké nákladné auto. V nedávnom hodnotení potrieb, ktoré robila organizácia IRC (The International Rescue Committee), zistili, že 82 % vysídlených ľudí nemá uspokojené svoje potravinové potreby. Preto aj Človek v ohrození, podobne ako mnohé iné mimovládne organizácie, reaguje najprv potravinovou pomocou. Ľudia už začínajú stáť v radoch na jedlo a ja započujem, ako jeden z pracovníkov pri pohľade na nich konštatuje, že dnes toho budú potrebovať asi viac…

Dron, ktorý sa neustále vznáša nad Bejrútom, je čoraz hlasnejší a viacerí sa pozerajú hore, snažiac sa ho nájsť na oblohe. Všetci v Bejrúte v noci počúvame výbuchy a mnohí z týchto ľudí utiekli zo svojich domovov uprostred priameho bombardovania na juhu. Zvuk blížiaceho sa dronu teda všetkých znervózňuje, pochopiteľne. Jeho hukot je čoraz hlasnejší a mieša sa s trúbením áut a morskými vlnami. Po chvíli sa dron otočí, na chvíľu zoslabne, a ľudia upriamia pozornosť späť na svoje raňajky, deti, stany…

Takto vyzerá nová realita pre státisíce ľudí. Tí šťastnejší zostávajú u svojich rodín, priateľov alebo v provizórnych prístreškoch, ako sú školy a nemocnice. Tí menej šťastní však nemajú kam ísť a končia tu, na nábreží alebo v Korniši, prípadne na jednom z mnohých ďalších verejných priestranstiev v Bejrúte. Nemajú tam žiadne útočisko, žiadne bezpečie, žiadne jedlo, žiadnu vodu, žiadne sprchy…

Hoci sa mimovládne organizácie snažia na ich potreby reagovať, finančné prostriedky sú stále nedostatočné a potreby stále rastú.

Takto opisuje aktuálne dianie v Libanone naša kolegyňa Allison.

Ak vám osudy vnútorne vysídlených ľudí nie sú ľahostajné a radi by ste im pomohli, môžete tak urobiť TU.