Denník z Libanonu – časť 1.

Libanon, Bejrút, Námeste mučeníkov, 1. oktéber 2024

Stovky ľudí sa potulujú na Námestí mučeníkov, veľkej vydláždenej ploche s osamelou sochou, ktorá má pripomínať tých, ktorí zomreli v občianskej vojne. Niektorí ľudia ležia na holom asfalte, iní postávajú a rozprávajú sa, zopár sa ich pokúša zaspať uprostred hluku nákladných áut, ktoré sa potácajú po parkovisku. Máločo naznačuje, že tieto rodiny sú tu už niekoľko dní. Žiadne stany, žiadne spacáky a minimum prikrývok. Ale sú tam, niektorí už celé týždne.

Asi dvadsaťročný muž stojí pred bielou dodávkou, ktorá mu slúži ako dočasné bývanie, deku má pritiahnutú k stromu, aby mu poskytla provizórnu markízu. So svojím improvizovaným obydlím tu patrí k tým šťastnejším. Väčšina ľudí má len vrece, nanajvýš dve a niekoľko šťastlivcov si uchmatlo miesto na jedinej trávnatej ploche pri parkovisku, aby mali pohodlnejšie miesto na spanie. Stromčeky lemujúce chodník poskytujú len minimum tieňa. Niektoré deti kopú do provizórnej futbalovej lopty, ich krik prehlušujú okoloidúce autá.

Na juhozápadnom rohu parkoviska sa impozantne týči mešita Mohammada Al Amina, na ktorej schodoch sedia ďalšie desiatky vysídlených ľudí. Niektorí držia v ruke ruksak, väčšina má však ruky prázdne. Deti sa hrajú v tieni veľkej modrej kupoly, nad hlavami im lietajú drony.

Tieto rodiny sú len niekoľkými z približne milióna ľudí, ktorí boli v uplynulom týždni v dôsledku narastajúceho konfliktu vysídlení a evakuovaní z juhu krajiny. Mnohí Libanončania, ktorí žijú v Bejrúte, hostia evakuovaných rodinných príslušníkov v náhradných izbách a tí, ktorí majú deti, musia riešiť, čo s nimi, keďže školy momentálne nevyučujú. Tí, ktorí v Bejrúte a jeho okolí nemajú žiadnych príbuzných, prichádzajú sem na Námestie mučeníkov alebo do jedného z ďalších provizórnych táborov, ktoré vznikajú v okolí hlavného mesta Bejrút. Sú však veľmi bezútešné, bez akejkoľvek organizovanej pomoci. Nevidno tam stany, jedálne ani balíky s pomocou.

Keď zabočím za roh mešity, vidím vystupovať ľudí z preplneného autobusu. Ide o migrujúcich pracovníkov z juhu, ktorí už v krajine čelia diskriminácii a vykorisťovaniu, pracujú za nízke mzdy. Niektorí nesú igelitové tašky s vecami. Keď vystúpia z autobusu, zdá sa, že nevedia, kam majú ísť. Väčšina z nich sa zastaví a sadne si do tieňa neďalekej budovy, čím sa ich počet v provizórnom tábore rozrastá. Niekoľko ľudí v krikľavých vestách narýchlo vchádza a vychádza z mešity, zrejme aby zaregistrovali ľudí sediacich na schodoch. Dron sa vznáša nižšie, niektorí ľudia blúdia očami hore po oblohe snažiac sa ho zachytiť. Aj ja sa pozerám hore, ale na zamračenej oblohe nič nevidím.

Cestou späť do svojho bytu idem okolo krčmy v susedstve, kde prebieha zbierka pomoci pre vysídlené rodiny. Vonku stojí nákladné auto naložené tenkými nevhodnými matracmi, ktoré sa chystajú vydať ľuďom na námestie. Zatiaľ čo medzinárodné vlády a úverové inštitúcie pracujú na uvoľnení finančných prostriedkov, situácia sa už vyhrotila. Ľudia potrebujú okamžite jedlo, prístrešie a pitnú vodu. Libanonská komunita reaguje, ako môže. Kaviarne, komunitné skupiny a kuchyne organizujú zbierky potravín a prístreškov i napriek existujúcej hospodárskej kríze v krajine.

Keď prídem domov, začne pršať. Spomeniem si na stovky ľudí na širokom otvorenom parkovisku, ktorí sa nemajú kde ukryť, nemajú sa čím prikryť. Ich zopár vecí dnes zmokne v jesennom lejaku.

Takto opisuje aktuálne dianie v Libanone naša kolegyňa Allison.

Ak vám osudy vnútorne vysídlených ľudí nie sú ľahostajné a radi by ste im pomohli, môžete tak urobiť TU.