Chaotické riadenie pandémie ublížilo Rómom. Ako sme sa snažili chrániť tých najzraniteľnejších?

„Úplne prvé, čo sme po vypuknutí pandémie riešili, bolo to, ako bezpečne pokračovať v práci v príncípe ‚do no harm‘. Ako zabrániť tomu, aby sme do komunít niečo nezavliekli. Spočiatku sme totiž nemali ani ochranné pomôcky, nič,“ spomína koordinátor humanitárnej pomoci Človeka v ohrození Marián Cehelník na vypuknutie pandémie koronavírusu.  

Človek v ohrození pôsobí v piatich vylúčených slovenských komunitách. „Medzi prvé kroky patrila distribúcia letákov v rómčine, aby sa aj do komunít dostali nejaké informácie,” hovorí Cehelník.  Podávanie relevantných informácií ostáva kľúčovým ešte aj dnes, v tretej vlne pandémie. „Rómovia sú, takisto ako všetky iné populácie, zavalení informáciami, tiež sú všetci na facebooku. Informačná vojna, ktorú zažívame my z majority, je aj tam, všetky hoaxy o vakcínach a tak, to zasiahlo aj tieto komunity,“ dopĺňa. 

Ďalším krokom vo vylúčených komunitách bola po vypuknutí pandémie humanitárna pomoc a ochrana zdravia. Ľudia žijúci v generačnej chudobe sú totiž náchylnejší na čokoľvek, čo sa deje v spoločnosti, keďže majú obmedzené zdroje a možnosti ochrany a v konečnom dôsledku aj východiskovo horší zdravotný stav, ako sme písali už v predošlom článku.  

„Rozdali sme tisíce až desaťtisíce ochranných pomôcok. Aj keď sa zrušilo DPH na respirátory, ktoré sa zaviedli ako povinné, pre chudobných ľudí z osád bolo príliš nákladné kupovať si ich v takom množstve, ktoré by im zabezpečilo dostatočnú hygienu a bolo efektívne,“ hovorí Cehelník. Rúška a respirátory boli jedným zo spôsobov pomoci, ktorou Človek v ohrození zásoboval aj ďalšie vylúčené komunity.  

Nemenej kľúčový však bol aj prístup k tečúcej vode: „Vezmite si, že taká desaťlitrová bandaska s výpustom, aké sme rozdávali, je vlastne banálna vec. Ale máme tu na Slovensku oblasti, kde sú ešte aj dnes podmienky ako niekde v Sudáne. Na kraji osady alebo niekde v jej strede máte len jeden metrový stĺpik s kohútikom, a to je zdroj vody pre všetkých,“ poukazuje na alarmujúci stav.  

Karantenizácia osád poukázala na dvojaký meter pri Rómoch a zvyšku populácie

Nie všetky rómske komunity sú však na rovnakej úrovni. Cehelník uvádza, že jednou z chýb pri systémovom riešení situácie v osadách bolo, že sa všetky rómske komunity brali ako homogénna masa. „To bolo vidno aj pri Žehre, boli tam rôzne skupiny rómskeho obyvateľstva, ku ktorým bolo potrebné pristúpiť rozdielne,” uvádza príklad z obce, kde pôsobil ako manažér karanténneho mestečka. V Žehre žije veľa Rómov. Iba niektorí z nich však žijú v osade v plechových chatrčiach bez vody. Niektorí bývajú v rodinných domoch v centrálnej časti obce, zamiešaní medzi majoritou a tí ďalší na malom, čisto rómskom sídlisku.  

Povinnosť izolovať sa v karanténnom mestečku však zasiahla nielen ľudí z osady, ale aj rómskych obyvateľov panelákov, hoci vo svojich bytoch mali na karanténnu dostatočné hygienické prostriedky a v konečnom dôsledku aj potrebné súkromie. „Predstavte si, že máte svoje kvalitné bývanie, na ktoré ste si zarobili povedzme prácou v Anglicku. Máte byt s koženou gaučovkou, plazmou a posteľ s anatomickým matracom, pretože máte problém s krížami. A  zrazu vás presunú niekam do unimobunky a vy sa cez plot dívate na svoj panelák, kde ste zanechali všetok svoj komfort a teraz musíte chodiť do sprchy, ktorá je spoločná s ďalšími ľuďmi, čo vlastne popiera zmysel celej karantény,” popisuje absurditu celej akcie Marián Cehelník.   

Nikto napríklad nevyhlásil, že bude karanténa povedzme na Ťahanovciach v Košiciach a celé to tam opáskujú. Zato tých rómskych a dlhodobých karantén bolo hneď niekoľko.

Úlohou Človeka v ohrození a ďalších neziskových organizácii, ktoré poskytovali humanitárnu pomoc, však nebolo hodnotiť ľudskoprávny rozmer karantenizácie osád či suplovať štát v jeho nariadeniach. „My alebo Zdravé regióny sme sa angažovali preto, lebo sme tam chceli priniesť pohľad, že tu existujú aj nejaké štandardy, zabezpečenie dôstojných podmienok a podobne. Nemalo by to byť len o tom, že vezmem pásku, ohradím dedinu a potom im tam niečo hádžem cez závoru,” popisuje pomoc tretieho sektora Cehelník.  

Nariadenú karanténu v náhradných obytných komplexoch zažívali do istej miery aj ľudia z majority, napríklad po návrate zo zahraničia. „Rozdiel bol však v tom, že sa za celý čas nestalo to, že by bol nejaký celý územný celok obývaný majoritou v karanténe. Nikto napríklad nevyhlásil, že bude karanténa povedzme na Ťahanovciach v Košiciach a celé to tam opáskujú. Zato tých rómskych a dlhodobých karantén bolo hneď niekoľko,” vysvetľuje Cehelník.  

„Problém bol taký, že neexistovalo nejaké jednoznačné pravidlo, bolo to o tom, ako rozhodol príslušný hygienik, čiže rôzne karantény sa objavovali spočiatku často, aj keď bol len jeden nakazený človek v komunite. Ohrozené skupiny obyvateľstva, a to nielen Rómovia v generačnej chudobe, vyžadujú špecifický prístup a ochranu. Ale v prvej vlne sa vylúčené žijúci Rómovia brali vo verejnom diskurze ako nejaká hrozba. Potom v tej druhej sme sa o ich situácii kvôli týmto chybám v predošlej komunikácii už pre istotu radšej vôbec nebavili, a to ich ohrozilo možno ešte viac,” uzatvára.   

Vypočujte si tiež podcast: Na covid zomrelo dvakrát viac Rómov, zavreli sme ich do osád

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.