Cesta „domov“

Od vypuknutia vojny na Ukrajine „našimi rukami“ prešlo množstvo ľudí, pre ktorých sa Slovensko stalo dočasným či trvalým domovom. Vždy sa im snažíme poradiť, pomôcť, nasmerovať ich a urobiť všetko pre to, aby boli v našej krajine samostatní a sebestační. Niektoré príbehy rýchlo prepíšu iné. Niektorými však žijeme dlhšie a ostanú nám v pamäti navždy. Taký bol aj príbeh pani Liudmily. 

Sedemdesiatročná dôchodkyňa, pôvodne učiteľka matematiky, prišla do Košíc z mesta Kramatorsk v Doneckej oblasti. Sama. Spočiatku plachá dáma nikomu veľmi nedôverovala. Bývala na ubytovni, poberala dôchodok, ktorý jej ako-tak vystačil na živobytie a pomaly sa „oťukávala“ na novom mieste, medzi novými ľuďmi. Cez Farnosť sv. Ondreja si našla priateľky vo svojom veku a postupne si vybudovala dôveru aj k našej kolegyni Pavlíne, ktorú po odchode na rodičovskú dovolenku nahradila kolegyňa Nela. Liudmila totiž samotu potrebovala časom kompenzovať. A tak niekoľkokrát denne zbehla do našej kancelárie na „slovíčko“ s našimi dievčatami. Postupne pred Nelou odkrývala svoj neľahký životný príbeh, respektíve fragmenty z neho. 

Zistila, že ju počúvam, začala za mnou chodiť a zdôverovať sa mi. Spočiatku sme si dobre nerozumeli, ja som ešte nevedela nič po ukrajinsky, ona zasa po slovensky. To ju však od rozprávania neodradilo,

s úsmevom spomína na začiatky ich priateľstva kolegyňa Nela Franková, odborná pracovníčka s utečencami a utečenkyňami.

Spomienky na synov

Z Liudmily sa napokon vykľula veľmi akčná žena, ktorá navštevovala snáď všetky aktivity, ktoré sme pre ukrajinskú komunitu organizovali. Samozrejmosťou boli jazykové kurzy a konverzácie v slovenčine. Na Nelu sa zasa „lepila“ ukrajinčina, takže dámy sa postupne dorozumievali lepšie a lepšie. Okrem toho, čo potrebovala vybaviť a zabezpečiť, už Liudmila dokázala verbalizovať aj svoje spomienky a pocity. Tie sa viazali najmä na dve rany osudu, ktoré od života utŕžila. Jeden jej syn zahynul na Majdane v roku 2014 a druhý prišiel o život pri nehode. Ostala jej ešte dcéra, ktorá po vypuknutí vojny s deťmi narýchlo odcestovala do Švédska a kam smeroval napokon aj Liudmilin ďalší osud. 

Syn, ktorý jej zahynul na Majdane, získal za svoju službu vlasti vyznamenanie. Ukazovala mi výstrižky z novín, kde o ňom písali a bola na neho veľmi hrdá.

Nela Franková

Smútok za rodinou

Posledný polrok však už začalo byť Liudmyle na Slovensku samej v ubytovni pridlho. Začala upadať na duchu a chradnúť aj fyzicky. Chýbala jej dcéra a vnúčatá, z ktorých najmladšie dievčatko ani nevidela naživo, keďže sa narodilo už vo Švédsku. Okrem toho jej banka na Ukrajine zablokovala kartu, keďže po náhlom odchode z krajiny zabudla odhlásiť odber vody a vznikli jej tak nedoplatky. Prestal jej chodiť dôchodok a problémy sa kopili. Presne na to sme tu však boli my. Starej panej sme pomohli vybaviť všetko, čo potrebovala a napokon ju i vyprevadiť na cestu za rodinou do Švédska, kam ju dcéra zavolala. Nebolo to však zďaleka jednoduché a celý proces nám trval približne pol roka.  

Aby ste mali konkrétnu predstavu, čo všetko naša práca obnáša a aké rôzne prekážky musíme zdolávať, Liudmilin príbeh je celkom peknou ilustráciou. 

Účet, pas, dávka v hmotnej núdzi, nedoplatky, letenky… 

„V prvom rade sme Liudmile otvorili účet v slovenskej banke, aby jej dcéra vedela poslať nejaké peniaze na živobytie. Ďalším krokom bol úrad práce, kde sme jej vybavili dávku v hmotnej núdzi, na ktorú mala vo svojej situácii nárok,“ približuje celý proces Nela, ktorá Liudmilu sprevádzala po všetkých úradoch a nevedno, ako by si bez nej stará pani sama poradila. 

Na to, aby mohla vycestovať do Švédska, potrebovala nový pas, keďže jej pas bol už po exspirácii. Nela s ňou bola urobiť fotografie a zhromaždila všetky potrebné dokumenty, aby jej konzul mohol vystaviť nový pas. V Prešove ich odovzdali konzulátu a čakali. Čakacia doba je dva, tri mesiace. Medzitým bolo potrebné urobiť pani Liudmile lekárske vyšetrenie a vystaviť potvrdenie o tom, že potrebuje starostlivosť, aby mohla bývať u dcéry a nedeportovali ju do utečeneckého tábora vo Švédsku. Vybavili potvrdenie aj preklad do anglického jazyka.  

Ďalšou úlohou bolo uhradiť nedoplatky za vodu, aby jej odblokovali kartu na Ukrajine a mala tak prístup k svojmu dôchodku. To bolo možné vybaviť len na území Ukrajiny, konkrétne v Užhorode. Vďaka dobrovoľníčke z  Farnosti sv. Ondreja, ktorá ju sprevádzala, sa podarilo aj to. Po troch mesiacoch sa Liudmila dočkala aj nového pasu a dcéra tak mohla objednať letenky.  

Ešte však ostávalo zopár úradných záležitosti, aby mohla odísť s „čistým štítom“. Keďže účet v slovenskej banke už viac nepotrebovala, boli ho s Nelou zrušiť, aby za neho zbytočne neplatila poplatok. Tiež museli na cudzineckej polícii podať žiadosť o zrušenie dočasného útočiska/štatútu utečenca a na úrad práce podať žiadosť o zrušenie dávky v hmotnej núdzi. 

Rozlúčka a šťastný let! 

Všetko sa podarilo a po pani Liudmilu prišiel na Slovensko jej šikovný sedemnásťročný vnuk, pomohol jej pobaliť sa a po pár dňoch spoločne odleteli do Švédska za zvyškom rodiny. Samozrejme, nechýbala rozlúčka v našej kancelárii a spoločné fotky na pamiatku. Ihneď po prílete sa kolegyniam ozvala a robí tak dodnes.  

„Zavolá mi, porozpráva, ako sa má, ukáže mi svoju izbu, vnučku, ba dokonca aj nové oblečenie, ktoré jej dcéra nakúpila. A nezabudne dodať, ako mi za všetko ďakuje a ako jej chýbam,“ vraví s úsmevom Nela, ktorá je v kontakte aj s dcérou pani Liudmily a má istotu, že stará dáma je v bezpečí a má sa dobre.  

Teší ma, že je šťastná a spokojná, obklopená rodinou. Som rada, že sme v kontakte a že jej príbeh mal „happyend“ aj vďaka Človeku v ohrození a Farnosti sv. Ondreja.

Nela Franková