Ako môžeme zlepšiť bytovú situáciu vylúčených Rómov?

„Mala som klientku, ktorá bola bezdomovkyňa, čo je inakšie v rómskej komunite veľká rarita. Bola to žena, ktorá dlho trpela muža alkoholika, až si jedného dňa povedala dosť. Keďže však dom, v ktorom spolu žili, patril jemu, nemala kam ísť. Chvíľu bývala u mamy, napokon však musela odísť aj od nej. Keď žena opustí svojho muža a poruší nepísaný kódex romipenu, stane sa, že ju už vlastná rodina nepríjme. Cez terénnu sociálnu prácu sme pre túto klientku vybavili unimobunku pri ceste, kde dlho bývala bez elektriny a tečúcej vody. 

Rozhodla sa preto zapojiť do programu svojpomocného bývania, a aj napriek tomu, že mala príjem len z aktivačných prác, dokázala si dva roky sporiť. Napokon sa podarilo rozbehnúť stavbu. Žena sa najprv obávala, ako to zvládne, podarilo sa však zohnať učňov z murárskej školy v obci, ktorí jej so svojpomocnou výstavbou pomohli. Klientka však aj sama chodila na stavbu každý deň. Dnes riadne spláca pôžičku, býva vo vlastnom dome a splnil sa jej dávny sen: mať obývačku aj spálňu,“ popisuje úspešný príklad svojpomocnej výstavby Františka Ondrášiková zo Združenia pre lepší život, ktorá sa dlhodobo zaoberá problematikou sociálne vylúčených Rómov. V otázke bývania sa im venuje aj prostredníctvom Projektu DOM.ov, našej dcérskej organizácie zameranej práve na svojpomocnú výstavbu. 

Svojpomocná výstavba je jedným z možných riešení nepriaznivej bytovej situácie Rómov. Projekt je zameraný väčšinou na aktívne nízkopríjmové rodiny. Tie si počas prvého, prípravného roka pravidelne sporia sumu, ktorá je vo výsledku základom na to, aby získali pôžičku. Počas tohto obdobia sa tiež vzdelávajú vo finančnej gramotnosti, učia sa zostavovať rodinný rozpočet či rozumieť podmienkam v zmluve k úveru. Po získaní stavebného povolenia a vysporiadaní potrebných úradných náležitostí začína samotná výstavba.

Veľa ľudí z marginalizovaých rómskych komunít má stavebné zručnosti, v prípade, že tomu tak náhodou nie je, získajú ich pomocou prideleného stavebného učiteľa. „Snažíme sa pomáhať širokým spoločenským vrstvám, od ľudí s najnižšou úrovňou vzdelania, ktorí sú v silnej bytovej núdzi, až po vysokoškolsky vzdelaných ľudí, komunitných pracovníkov či asistentov učiteľa, ktorí tiež žijú v osade a rovnako potrebujú zabezpečiť podpornú sieť, aby zlepšili svoju životnú úroveň,“ hovorí Ondrášiková.   

Pod pojmom silná bytová núdza si môžeme predstaviť napríklad prípad muža, ktorý žil so ženou a synom v prístrešku veľkom štyri metre štvorcové, pristavenom k nelegálnej chatrči mužovej švagrinej. Vnútrom prístrešku prechádzal elektrický stĺp, ktorý predstavoval každodenné nebezpečenstvo. Rodina takto žila asi desať rokov. Muž bol síce zamestnaný vo fabrike, jeho príjem však nestačil na to, aby získal hypotéku a v prehustenej osade nebolo veľa iných možností, kde sa zabývať. Aj on sa napokon zapojil do programu svojpomocnej výstavby.  

Keďže takáto výstavba prebieha v spolupráci s obcou, ceny za pozemky sú pomerne nízke, zohľadňuje sa finančná situácia nízkopríjmových rodín. Na argument, že takéto výhodné podmienky by nikto z majority nedostal, Františka Ondrášiková odpovedá: „Náš program je otvorený aj rodinám z majority, väčšinou však nikto nemá záujem žiť v časti obce hneď vedľa osady.“ Čím zdôrazňuje ďalší aspekt znevýhodnenia marginalizovaných rómskych komunít, ktorým je okrem chudoby aj etnická príslušnosť, budiaca v časti ľudí ešte stále veľké predsudky.  

Potrebné je zabezpečiť dôstojné podmienky bývania, ale aj vzdelávať

„Nie je to celkom zadarmo, je to efektívne aj pre majoritu, keď vidia, že ten človek na tom aj sám maká, a že si spláca úver, rodina sa chce osamostatniť  a ide si za tým,“ zdôrazňuje aspekt, ktorý môže paradoxne pomôcť búrať predsudky, pracovná poradkyňa Jarmila Holubová. Tiež pochádza pôvodne z vylúčenej rómskej komunity a sama sa kedysi pričinila o to, aby mali doma kúpeľňu.   

Aj ona však zdôrazňuje potrebu vzdelávania v oblasti bývania, ktorá môže viesť k eliminácii vznikania nelegálnych stavieb. „Stojí za tým nevedomosť a rýchle konanie, nepoznajú, aké sú za tým riziká. Keď majú peniaze, tak chcú rýchlo postaviť dom, aby mali pokoj. Dala som si tú námahu a spísala im dopodrobna všetko, čo ich čaká, pokiaľ porušia stavebný zákon. Potom sa už snažili situáciu riešiť zákonne,“ popisuje konkrétny príklad svojich klientov.  

Porozumieť zložitému procesu, ktorý legálna výstavba domu obnáša, vie byť náročné aj pre zbehlejšieho človeka. Pre vylúčeného Róma s nízkou úrovňou gramotnosti, ktorý žije v generačnej chudobe, je to však ešte oveľa zložitejšie. „Je to ako veľké ozubené koleso, stačí, že vám tam vbehne jeden kamienok, napríklad komplikácia pri komunikácii s úradmi, alebo iný problém a klienti to vzdajú,“ priznáva časté momenty neúspechu Františka Ondrášiková.  

 Okrem svojpomocnej výstavby je niekoľko ďalších ciest, ako pomôcť Rómom z marginalizovaných komunít k dôstojnejšiemu bývaniu. Tou najzákladejšiou je vysporiadavanie pozemkov a legalizácia už existujúcich stavieb. Pokiaľ však ide o poskytnutie náhradného, legálneho bývania, nasledujú riešenia, akými je napríklad príspevok na bývanie a sociálne, nájomné, či prestupné bývanie. Viac sa o nich môžete dočítať v našej Analýze možností dôstojného a legálneho bývania pre nízkopríjmové rodiny a rodiny z vylúčených lokalít na Slovensku.

Františka Ondrášiková však upozorňuje aj na úskalia nízkoštandardného nájomného bývania: „Častokrát sú na úrovni holobytu, nie je tam ústredné kúrenie, iba piecka. Chýba kuchynská linka, sprchový kút či vaňa. Títo ľudia nemajú prostriedky na to, aby si byt dozariadili a na druhej strane nemajú napríklad skúsenosť s používaním tečúcej vody, a tak sa stáva, že sa byt rýchlo vybýva.“ Preto je potrebné podobné iniciatívy kombinovať s intenzívnou a pravidelnou sociálnou prácou, ktorá pomôže ľuďom postupne si vybudovať návyky a zvyknúť si na predtým neznámy štandard bývania.  

A prečo je vlastne potrebné snažiť sa o to, aby Rómovia, ktorí ešte aj dnes žijú v hygienicky a technicky nevyhovujúcich podmienkach, získali možnosť bývať lepšie? Samostatné a dôstojné bývanie je jedným z krokov pri riešení sociálneho vylúčenia. Na tomto princípe je napríklad založený systém housing first, ktorý sa na Slovensku realizuje zatiaľ len okrajovo a to prostredníctvom niekoľkých neziskových organizácií.  

Jeho potrebu však zdôrazňuje aj Jarmila Holubová na príklade rómskej rodiny, ktorá žije v sociálnom byte, kde sa pod jednou strechou nachádza naraz aj desať až pätnásť ľudí: „Predstavte si to trápenie matky, ktorá má dom plný ľudí. Nestačí jeden obed, tie ženy potom varia 3-4krát do dňa, musia stáť pri peci od rána do večera, a to je veľmi náročné na psychiku.“ 

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.