Aká môže byť cesta k zamestnaniu pre sociálne vylúčeného Róma ?

„Človeku, ktorý mi povie, že Rómom je dobre tam, kde sú, by som povedala: Vyzerá to tak, že im nie je až tak dobre, keďže nás vyhľadajú a potrebujú našu pomoc. Keď prejdú dverami centra a pýtajú sa. Oveľa horšie je, keď sa človek nepýta. Ale keď vyzvedá, alebo niečo potrebuje, tak viem, že s tým človekom niečo je. Že chce zmeniť niečo v rodine alebo v komunite, alebo chce presadiť niečo osobné,“ hovorí Jarmila Holubová, ktorá pôsobí roky ako pracovná poradkyňa v Spišskom Podhradí. Jej klientami sú vylúčene žijúci Rómovia a aj ona sama je Rómka.  

Rómovia, ktorí žijú v sociálnom vylúčení, majú odlišnú štartovaciu čiaru než zvyšok populácie. Zacyklenosť v generačnej chudobe vplýva aj na ťažší prístup k lepšiemu, či častokrát vôbec nejakému zamestnaniu. „Predstavte si, že žijete v dome bez tečúcej vody. Aj keď si operiete šaty, tak sú napáchnuté, pretože doma kúrite kadečím. Potom prídete do práce, a tam na vás kričia, že zapáchate. Ja viem, že Rómovia sú veľkí pracanti, ale rovnako ako my z majority sa v práci potrebujú cítiť dobre, že niekam patria, sú dobre ohodnotení a komunita kolegov ich prijala. Ak cítia prvky vylúčenosti aj v práci, prirodzene tam nechcú chodiť,“ približuje silný demotivačný aspekt Michaela Mudroňová, vedúca pre zamestnávanie a prípravu na trh práce na oddelení Programov sociálnej integrácie Človeka v ohrození.  

Praktickou prekážkou v dochádzaní do práce býva samotná vylúčenosť lokalít, v ktorých títo Rómovia žijú. Často z nich nie sú dobré dopravné spojenia do mesta, autobusová zastávka je príliš ďaleko, nemajú financie na auto a veľakrát ani na pravidelný lístok na hromadnú dopravu.  

„Ďalšia vec je, že mnohí nemajú dokončené ani základné vzdelanie, z rôznych, aj objektívnych dôvodov, napríklad preto, že boli nesprávne diagnostikovaní a zaradení do špeciálnej školy. Nemajú návyky, je pochopiteľné, že ak nikdy nevideli rodičov chodiť do práce, nie je to pre nich samozrejmé,“ dopĺňa Mudroňová.   

Súhra všetkých týchto okolností spôsobuje, že u niektorých ľudí skrátka chýba motivácia ráno vstať a ísť do zamestnania, ako to pozná zo svojej praxe aj Jarmila Holubová. Preto ak sa u nej vo dverách pracovnoporadenského centra objaví takto demotivovaný klient, ktorý hľadá pomoc, vie, že k nemu treba pristupovať trpezlivo a s pochopením. „Spoluprácu medzi klientom a naším centrom budujem na dôvere. Verím, že najlepšie médiá nie sú televízia či rozhlas, ale ľudia, pretože vedia hneď povedať iným, že mali dobrú skúsenosť a potom sa odvážia aj ďalší,“ hovorí.  

Prvým štádiom pri hľadaní práce sú v takomto prípade motivačné rozhovory. „Začneme rodinou, napríklad mi povie, koľko má detí, čo by chcel kúpiť do domácnosti a prečo to nejde. Odpoveďou sú samozrejme chýbajúce financie. Následne sa ho spýtam, čo by bol ochotný urobiť pre zlepšenie situácie v rodine, čo by mu pomohlo. Okamžitá odpoveď býva — príjem. Mojou nasledujúcou otázkou preto je, čo je pre to ochotný urobiť ON, ako zdravý človek, ktorý chodí a je manuálne zdatný,“ približuje Holubová. 

Ďalším krokom motivačných rozhovorov je preto hľadanie kvalít klienta. Holubová popisuje, že spolu začnú rozoberať, v čom je dobrý, v akej profesii by si sám seba vedel predstaviť. Keďže rómsky jazyk slovo profesia nepozná, klientom ho Holubová väčšinou vysvetľuje v rómčine opisom. Pri úvahe nad svojimi kvalitami veľa z Rómov odpovedá, že sa nebojí práce. Keďže ide väčšinou o ľudí bez vzdelania, medzi ich silné stránky patrí najčastejšia manuálna zručnosť a schopnosť premýšľať pri práci.  

Dôležité je budovať v človeku sebavedomie. „Keď si klient neverí, ostane dlhé roky stáť na mieste,“ konštatuje Holubová. Pravidelnými rozhovormi a stretnutiami sa to však postupne dá dosiahnuť. Individuálny plán motivačných rozhovorov s konkrétnym klientom môže trvať od niekoľkých týždňov až po napríklad dva mesiace. 

„Povedzme, že stretnutia mávame na začiatku a na konci týždňa. To prvé vediem ja, ale to druhé už vedie klient, je to taká spätná väzba, keď sám začne rozprávať, čo sa mu podarilo alebo o čom premýšľal. Príde a povie, že by mal dajme tomu záujem o prácu, kde je aj nočná alebo poobedná. Postupne začína dostávať nápady čisto ohľadom práce, objavuje v sebe, čo by dokázal a začína si veriť. Pre klienta, ktorý bol predtým zúfalý a nikde nepracoval, je to veľký pokrok,“ zdôrazňuje Holubová.   

Po čase sa k individuálnej práci s klientom pridáva práca s celou rodinou: „Vznikne z toho taký balík, kde je aj manželka, deti od osemnásť rokov, ktoré nepracujú a nešli študovať… Postupne sa napríklad od ženy dozviem, že majú dlhy, o ktorých mi muž nepovedal,“ uvádza príklad ďalších možných komplikácii pri hľadaní práce poradkyňa. 

„Dlžoby sú veľkou prekážkou,“ vysvetľuje Michaela Mudroňová, „aj z malého dlhu sa dlhodobým nesplácaním a exekučnými poplatkami stane nesplatiteľná suma. V prípade, že sa klient zamestná, exekútor mu okamžite siahne na plat.”  

Nedostatočná finančná gramotnosť je ďalším vedľajším efektom generačnej chudoby. Ak je klient, ktorý si hľadá prácu, zadĺžený, musí sa najprv vyriešiť  jeho finančná  situácia. V prípade menších dlhov sa nastaví splátkový kalendár, pri väčšej sume sa zváži osobný bankrot.  

Keď sa vyriešia dlhy klienta, pracovná poradkyňa obvolá zamestnávateľov v okolí, ktorí sú ochotní zamestnať ľudí s nízkou kvalifikáciou, zväčša ide o manuálnu prácu vo výrobe. Jarmila Holubová hovorí, že ak sa aj objavujú prípady vylúčene žijúcich Rómov, ktorí si chcú zlepšiť svoju pracovnú situáciu aj tým, že si doplnia vzdelanie, ide skôr o ženy, keďže muži chcú hneď zarábať. „Ženy si povedia: veď už nemáme deti v postieľke, ale trinásť-štrnásťročné, ktoré môžu pomôcť doma. Zrazu vidia, že by mali možnosť zamestnať sa, keby mali strednú školu alebo aspoň učňovku,“ popisuje skúsenosť zo svojej praxe. Takto zažila pred pár rokmi trojicu klientok, ktoré si v dospelom veku dokončili základnú školu a následne vychodili aj štyri roky odborného učilišťa. 

Prítomné sú teda aj rodové stereotypy. Rómske dievčatá vypadávajú zo vzdelávania vo väčšej miere a skôr než chlapci. Na pleciach mužov však väčšinou leží ťarcha živiteľa rodiny, ktorý by mal domov priniesť peniaze, preto sa častokrát uchyľujú aj k nelegálnej práci.  

Podobne ako v majorite sa však aj vo vylúčených komunitách nachádzajú rôznorodí ľudia s rôznorodou dávkou motivácie. „Ja mám v komunite aj svojich povzbudzovačov, ktorých som si vychovala v poradenskom centre. Sú to komunikatívni, aktívni klienti. Začnú viesť motivačné rozhovory v komunite a postupne vytvoria skupinku, ktorú privedú do centra. Niekedy je ťažšie vyznať sa v ľuďoch aj pre mňa. Mala som napríklad prípad dvadsaťročného chlapca, do ktorého by som to vôbec nepovedala. Nasadol do auta a z fabriky v Spišskej Novej Vsi priniesol vstupné dotazníky na pracovný pohovor. Potom prišla skupinka mladých chlapcov, s ktorými sme ich spolu vyplnili. Traja z nich boli následne pozvaní na pohovor,“ zakončuje pozitívnym príkladom Jarmila Holubová.  

Prečítajte si tiež: 

O Helenke a jej ceste za prácou

Človeku z vylúčenej komunity pomôžeme postaviť sa na štartovaciu čiaru. Cieľ je už však jeho

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.