Večný študent, alebo ako sa z ukrajinského inžiniera stal taxikár
Tretieho tretí. Yurii Gokov si presne pamätá ten deň v roku 2022, keď s manželkou, synom a mamou opustili rodný Charkov. Vojna im nedala na výber. Dnes, po vyše dvoch rokoch, sa s nami baví veľmi slušnou slovenčinou a veľmi racionálne popisuje život v Košiciach aj vyhliadky do budúcnosti.
Po tom, ako začali ostreľovať Charkov, Yurii s rodinou a susedmi strávili niekoľko dní schovaní v podzemnej chodbe ich domu. Neskôr sa autom premiestnili sto kilometrov ďalej, kde život bežal, ako by sa nič nestalo. „Bol som šokovaný. V Charkove sa strieľalo, všetko bolo zavreté, nič nefungovalo a o pár kilometrov ďalej bežal život v zabehnutých koľajach,“ spomína na začiatky vojny Yurii.
Neskôr sa usadili v Užhorode, aby po troch mesiacoch definitívne zakotvili na Slovensku, v Košiciach. Syn zmaturoval na Gymnáziu na Šrobárovej ulici a prijali ho na Ekonomickú univerzitu. Z rodiny však nie je zďaleka jediným študentom.Aj Yurii je od septembra na magisterskom štúdiu, keďže sa za čas strávený na Slovensku naučil už celkom obstojne po slovensky. Vrásky na čele mu robí ešte písanie v našom jazyku, ale pracuje aj na tom a prihlásil sa na ďalší jazykový počítačový kurz, aby mu v štúdiu nič nebránilo.
Z inžiniera taxikár
Keďže na rodnej Ukrajine získal už dávnejšie inžiniersky titul a má za sebou roky praxe, môže v štúdiu pokračovať bez prijímačiek. Vzdelávať sa ide v oblasti zdrojov alternatívnej energie. Téma je mu blízka, keďže na Ukrajine vyštudoval príbuzné odvetvie a pracoval tam vyše dvadsať rokov ako špecialista na vodu a kanalizácie. Vlastne Yurii pracuje stále, i keď na diaľku. Ako konzultant dozoruje veľký projekt čističky pri fabrike, kde sa používa komplikovaná technológia. Projekt sa blíži do finále a Yurii potrebuje mať plán, ako v budúcnosti uživí svoju rodinu.
Ako sa mu žije v Košiciach? „Košice sú pekné a malé mesto. Na rozdiel od Charkova s 1,5 milióna obyvateľmi tu môžem všade chodiť peši. Auto síce máme, ale používam ho len na nákupy. Inak chodíme po vlastných,“ pochvaľuje si veľkosť východoslovenskej „metropoly“ sympatický Ukrajinec. S miestnou ukrajinskou komunitou občas zájdu na spoločný výlet, prípadne oslávia Silvestra, inak podľa neho každý prežíva svoj život sám a snaží sa vyriešiť svoje problémy, ako najlepšie vie.
To, či sa v prípade skončenia vojny vrátia s rodinou späť na Ukrajinu, je otázne. Domov by sa však určite chcel vrátiť aspoň na návštevu a pozrieť svojich kamarátov, svokru, psa a mačku. Tých, čo ostali. Tých, ktorých dva roky nevidel.
Neviem, čo bude na Ukrajine, ale aj v celej Európskej únii. Teraz sú ťažké časy pre celú Európu, pre všetkých.
Odkedy Yurii prišiel na Slovensko, snažil sa urobiť maximum pre to, aby sa tu adaptoval a začlenil do spoločnosti. Absolvovali so ženou viaceré jazykové kurzy, ktoré ponúkali zdarma rôzne neziskové organizácie. Urobil si aj kurz elektrotechnické minimum a tiež získal oprávnenie viesť taxík. Manželka si urobila kadernícky kurz. Skrátka, museli a musia sa obracať, ako vedia. Leto však bolo slabé, uhorková sezóna sa odrazila aj v týchto odvetviach, vraví Yurii.
Keď do hry vstúpi choroba…
Jeho mame navyše nedávno zistili rakovinu, a tak musí rodina riešiť aj lekárske vyšetrenia a konzultovať jej zdravotný stav. So všetkým mu pomáhajú aj v Integračnom centre. Poradia, k akému lekárovi s ňou ísť, preložia lekárske správy. „Mama je momentálne v nemocnici a je spokojná, ako sa o ňu starajú. Potrebujem sa však zlepšiť v čítaní a písaní v slovenčine, aby som lepšie rozumel zdravotným záznamom, keďže často so mnou lekári konzultujú ďalší postup maminej liečby a ja chcem rozumieť tomu, čo podpisujem,“ objasňuje nám, s čím všetkým sa denne potýka. Jazykové kurzy zadarmo pre cudzincov pomaly rušia, za každý treba zaplatiť okolo 80 eur a Yurii sa obáva, že si ich nebude môcť viac dovoliť.
Syn sa po slovensky naučil za jeden rok tak, že rozpráva ako rodený Slovák. Pre nás so ženou je to však ťažké. Jazyky sa možno zdajú na prvý pohľad podobné, ale zdanie klame.
„Košické Integračné centrum je naozaj veľmi nápomocné pre ľudí z Ukrajiny. Pomáhajú, s čím vedia. S bývaním, hypotékami, školami. Okrem toho organizujú rôzne aktivity a vždy, keď potrebujem s niečím poradiť, môžem sa obrátiť na Denisa a ten mi pomôže.“
Slovensko nám pomáhalo, teraz sa musíme postarať sami o seba
Yurii a mnoho iných Ukrajincov a Ukrajiniek sa najnovšie musia popasovať s tým, že štát im zrušil príspevok na ubytovanie.
Je to ťažké, bude nám to chýbať, keďže nájom musíme platiť nielen tu, ale aj na Ukrajine za byt, v ktorom ostala svokra so zvieratami. Ale na druhej strane rozumiem, že Slovensko nie je Nemecko a nemá toľko peňazí. Musíme sa postarať sami o seba, Slovensko nám pomáhalo dva roky.
Niekoľko Yuriiho známych, ktorí to tu finančne nezvládli, odišlo. Aj do spomínaného Nemecka, alebo do USA, Kanady či Švajčiarska. Občas si porovnávajú svoje životy a hoci niekde je to možno lepšie, on s manželkou sa snažia, aby mohli ostať a viesť dôstojný život tu. Budeme im držať palce.
