60 detí na jednej lodi alebo silné spojenie na javisku  

Pri príležitosti Medzinárodného dňa detí sa na jednom javisku stretli ukrajinské a slovenské deti aj amatérski herci a herečky z oboch krajín, ktorí naskúšali divadelnú hru v ukrajinskom jazyku. Komédia rozosmiala vyše tristočlenné publikum a jej dej mal, pochopiteľne, šťastný koniec. Ostáva nám veriť, že šťastný koniec bude mať aj to, čo sa deje za našimi východnými hranicami. Komunitná koordinátorka zo Žiliny Nina Gubišová nám porozprávala, ako sa spoločný projekt zrodil a ako ho dotiahli až do zdarného konca. 

Nejednému divákovi či diváčke vyčarovalo predstavenie nielen úsmev na tvári, ale spôsobilo aj zimomriavky či nahnalo slzy do očí. Čo všetko bolo súčasťou tejto akcie, ktorá mala obrovský úspech u publika? 

Predstavenie pozostávalo z divadelnej hry a hudobno-tanečného vystúpenia ukrajinských a slovenských detí, vystúpení detského folklórneho súboru Stavbárik. Na začiatku sa k nám online pripojili deti zo školy umenia mesta Ostroh. Pripravili si vystúpenia len kvôli nášmu predstaveniu. Na záver zasa vystúpili speváci a speváčky z ECAV ZA pod vedením Jany Puškášovej. Zaspievali Motlitbu za Ukrajinu. Všetkých takmer 60 detí sedelo spolu na javisku a bolo cítiť, že sme všetci na jednej lodi. Bolo to veľmi silné. 

Kedy a kde vznikol prvotný nápad nacvičiť predstavenie, kde budú účinkovať obe národnosti? 

S režisérkou Halynou spolupracuje Človek v ohrození už vyše roka. Je profesorka psychológie, ale aj nadšená divadelníčka. Jej snom bolo dať dokopy v Žiline amatérske divadelné zoskupenie zložené z ľudí akejkoľvek národnosti a priniesť na Slovensko trocha ukrajinskej kultúry – tanca, spevu, činohry. Prvé stretnutie prebehlo niekedy v lete 2022, kedy nás Halyna v ČvO poprosila, či by sme jej organizačne nepomohli so slovensko-ukrajinským divadelným predstavením k Vianociam. Divadlo ako také je veľmi dobrým nástrojom na prácu s telom a vlastnými emóciami, využíva sa aj na spracovanie udalostí s traumatizujúcim potenciálom a preto sme boli z tejto iniciatívy nadšení. Dali sme dokopy úžasných ľudí, ktorí chceli priložiť ruku k dielu a prispieť svojou trochou k inklúzii ukrajinských kamarátov a kamarátok na Slovensku. Príprava bola veľmi náročná, najmä časovo. Všetci, okrem Halyny, sme si povedali pred premiérou v decembri, nikdy viac! 😊 Po premiére? Predstava, že sa už možno nestretneme, nepripadala do úvahy. A teda keď prišla Halyna v lete s nápadom urobiť divadelné predstavenie k Vítaniu jari, neváhali sme ani sekundu.  

 Povedz nám niečo viac o režisérke a o hercoch. Ako ste ich zohnali? 

Profesorka Halyna Handzilevska je psychologička, ktorá pôsobí na univerzite Ostroh Academy na Ukrajine. Zároveň je aj stážistka na Žilinskej univerzite, matka talentovanej dcéry Marharity=Rity (stvárňuje hl. úlohu v predstavení), režisérka, herečka, speváčka, dobrovoľníčka a v neposlednom rade veľmi príjemná, priateľská a veselá žena. Keď máte tieto danosti, ľudia vám chcú pomôcť aj s, na prvé počutie často veľmi ťažko realizovateľnými, nádami. Na začiatku som teda stála pri Halyne ja a dobrovoľníčka Petra. Vedeli sme, že v Žiline sú deti a dospelí, ktorí na Ukrajine hrali divadlo, navštevovali rôzne umelecké a záujmové krúžky, tancovali, spievali. Niektorých sa nám podarilo osloviť a k nášmu projektu sa pridali. Ženské role obsadili Halynina dcéra a jej priateľka a mužské role zasa Ilja a Michal, ktorý napriek tomu, že je Slovák, zvládol texty v ukrajinčine na výbornú a zožal veľký úspech.  

Viem, že ste do predstavenia zaangažovali napokon aj iných ľudí a umelecké súbory. 

Áno. Keďže nebolo v našich silách urobiť predstavenie iba v našej réžii, hľadali sme pomoc. Oslovili sme Danku Šedovú, vedúcu detského folklórneho súboru Stavbárik, ktorá prikývla okamžite. Jej hodnotové nastavenie bolo rovnaké ako naše. V Danke a v súbore, ktorý vedie, sme získali pomoc obrovského rozmeru v podobe vystúpenia detí zo Stavbárika. Prepojenie ukrajinskej a slovenskej kultúry na javisku bolo veľmi silné. Danka je veľká profesionálka s mnohoročnými skúsenosťami. Celý program “upratala”, presne načasovala jednotlivé čísla, pripravila príhovory a na konci všetky deti prepojila v spoločnom vystúpení.  

Divadelný scenár bol v ukrajinčine? Čo jazyková bariéra? Je v divadle jednoduchšie ju prelomiť aj pomocou hrania? 

Áno, komédia aj časť detského predstavenia bola v ukrajinskom jazyku. Slovák Michal, ktorý si zahral hlavnú úlohu, má jednak talent na jazyky, jednak z toho nerobil žiadnu vedu. Keď bola veta veľmi ťažká, jednoducho ju povedal po slovensky, resp. jazykom, ktorý bol niečím medzi. Dôležité je, že to zahral tak, že mu rozumeli všetci. Čo sa týka detí – to by bolo treba zažiť. Medzi sebou sa rozprávali viac menej po slovensky, ale predstavenie nacvičovali v ukrajinčine. Pesničky a texty sme počuli toľkokrát na nácvikoch, že vedel každý každého zastúpiť. Piesne vedeli na konci zaspievať dokonca aj všetci rodičia, keďže boli na nácvikoch prítomní. Nikto sa nič neučil nasilu. Halyna bola nesmierne trpezlivá. Deti sa navzájom opravovali samé – slovenské deti opravovali ukrajinské pri bežných rozhovoroch a ukrajinské deti zasa opravovali slovenské pri textoch v piesňach. Išlo to veľmi nenásilne. 

 Koľko trval nácvik a ako prebiehali skúšky? Kde ste sa stretávali? 

Stretávali sme sa od začiatku marca raz týždenne. Nácvik trval niekedy až tri hodiny. V Žiline máme ubytovňu pre odídencov/odídenkyne, kde sme vnímali väčšiu pasivitu. Preto sme predstavenie nacvičovali z veľkej časti priamo tam. Chceli sme totiž pritiahnuť a zapojiť doň najmä deti z ubytovne. Získali sme tam aj Valeriu, ktorá krásne spieva.  

Čo bolo počas prípravy najväčšou výzvou? Čo všetko ste museli zabezpečiť, aby bol výsledok taký, aký je? 

Výzvy prichádzali neustále. Veľké a ešte väčšie. Získať deti na vystúpenie, získať predstaviteľa hlavnej mužskej úlohy v teenagerskom veku – mali sme jedného, ale odišiel do zahraničia a museli sme narýchlo zohnať iného. Vtedy nás a tým pádom celé predstavenie zachránila Natalia tým, že presvedčila svojho syna Ilju. Keď sme mali už pomerne jasnú predstavu, čo všetko dokážeme s deťmi nacvičiť, zistili sme, že je toho stále málo. Tu nastúpila ďalšia záchranárka Danka so Stavbárikom, ako som spomínala vyššie. 

Kto mal pred premiérou väčšiu trému, malí alebo veľkí? 

Myslím, že ju mali malí aj veľkí, ale najavo to dali najmä tí malí. Ešte tridsať minút pred vystúpením to vyzeralo všelijako. Akonáhle sa však zhasli svetlá, deti prvýkrát dali všetko bez chyby. Hovorili, že sú nervózne, že majú trému, ale vystupovať veľmi chceli. Dali do toho všetko a bolo to vidieť. 

Koľko ľudí sa prišlo pozrieť a ako hodnotíte akciu? Chceli by ste v podobnej tvorbe pokračovať aj v budúcnosti? 

 Prvé dve rady sedadiel v sále sme chceli prenechať deťom, ktoré vystupovali. Nepodarilo sa to, keďže prišlo také množstvo ľudí, že sme ich tam museli usadiť. Hostia a hostky boli zo Slovenska aj z Ukrajiny. Veľkú časť tvorili samozrejme rodičia a starí rodičia vystupujúcich detí. Ich vďačnosť bola dojemná.  

A či chceme pokračovať? Už teraz máme ponuky na vystúpenia. Sme krásnym príkladom inklúzie, takže áno, chceme pokračovať. Chceme, aby čo najviac ľudí videlo, že to ide a že je to obohacujúce pre úplne všetkých. 

Nina Gubišová

A ako predstavenie hodnotí Danka Šedová, vedúca detského folklórneho súboru Stavbárik? 

„Veľmi pozitívne. Keď sa dá dokopy partia ľudí, ktorá pracujú viac srdcom a rozumom ako rukami, tak môže vzniknúť niečo pekné, jemne umelecké, no silne emotívne. Presne ako tento program. A vôbec nevadí, že samotné čísla mali amatérsku interpretačnú úroveň, pretože výpovedná hodnota programu bola omnoho významnejšia. Myslím, že cieľ – zobudiť sa, pochopiť, byť pripravený pomôcť a spolucítiť – bol splnený.“ 

A čo na to všetko vraví Halyna? 

„Na diskusii k filmu z projektu Jeden svet v komunitách, kam ma pozvala Nina Gubišová, som často počula, že vy Slováci chcete vedieť viac o Ukrajine, viac o jej kultúre, že jej chcete vyjadriť podporu. Preto sme sa s podporou Človeka v ohrození a Žilinskej univerzity rozhodli uviesť hru S. Vasylčenka „Pri prvých pučikoch“. Divadelné predstavenie sprevádzali ukrajinské piesne, ktorými u nás vítame jar a na Ukrajine ich počuť často. Pri tomto vystúpení veľmi pomohla dobrovoľníčka Petra s rodinou. Deti volali do slnka s nádejou na víťazstvo tepla nad chladom, svetla nad temnotou. Som veľmi vďačná Ostrohskej detskej umeleckej škole, ukrajinskej skupine „Spivanochka“ a DFS Stavbárik, ktorí podporili myšlienku „silného puta“ s Ukrajinou prostredníctvom slovenských ľudových piesní. Slovenskí a ukrajinskí ľudia sú si veľmi podobní. Na záver spevácky evanjelický zbor ECAV ZA zaspieval pieseň Modlitba za Ukrajinu, ktorá združovala obyvateľov a obyvateľky oboch krajín. Aby sme mohli byť spolu, žiť vedľa seba, musíme sa poznať. A k tomuto cieľu sme našim divadlom prispeli.“ 

Ninka, ešte nám prezraď, čo všetko musel zabezpečiť Človek v ohrození, aby bol výsledok taký, aký bol? Komu patrí vaša spoločná vďaka? 

Zohnali sme ukrajinské deti na vystúpenie, mužských hercov, hlavnú speváčku z Ukrajiny Valeriu. Zabezpečili sme miestnosť na nácviky aj priestory Žilinskej univerzity, kde sa celá akcia konala, za čo jej patrí naša vďaka. Zabezpečili sme ozvučenie, množstvo techniky. Naša dobrovoľníčka Dominika púšťala hudbu, čo bolo extrémne náročné, keďže tá sa stále menila. Pomáhala nám aj s deťmi, aj s dospelými. Bola na každom jednom nácviku. Dobrovoľník Peter poupravoval videá z Ukrajiny, pospájal ich a premietal. Ja som bola na každom jednom nácviku a pomáhala s deťmi. Prevážali a nosili sme spolu kulisy, nakúpili drobné rekvizity. Zabezpečili sme profesionálnu ukrajinskú fotografku Lyudmylu, ktorá akciu fotila bez nároku na honorár. V podstate sme to organizačne celé zastrešili, takže už sa nemusíme báť akcií podobných rozmerov ani v budúcnosti. Všetko sa dá, keď sa spojí pekná myšlienka a zanietení ľudia. 

Ďakujeme za rozhovor.