Rozhovor s Katkou z ubytovne Limba: Súdržnosť Ukrajiniek ma fascinuje

Naša kolegyňa Katka Pajerchinová pôsobí v ubytovni Limba na východe Slovenska ako sociálna pracovníčka. Ubytovňa, ktorá je súčasťou Strednej odbornej školy techniky a služieb v Spišskej Novej Vsi, sa stala novým domovom pre pôvodne 80 odídencov a odídenkýň z Ukrajine. V súčasnosti tam žije 28 z nich. Spolu s Katkou sme sa rozprávali o tom, ako sa darí Ukrajincov a Ukrajinky integrovať do spoločnosti, aký postoj k nim zastávajú zamestnávatelia či s akými prekážkami sa vo svojej práci stretáva najčastejšie.

Ako prebieha ohlasovanie ľudí, ktorí k vám chcú prísť na ubytovňu?

Každý nový človek, ktorý chce prísť na ubytovňu, musí prejsť schválením riaditeľa Strednej odbornej školy, pod ktorú ubytovňa patrí. My o tom nerozhodujeme. My sme len sprostredkovateľ, ktorý kontaktuje riaditeľa a pýta si povolenie. Prišli takto napríklad rodinní príslušníci ľudí, ktorí tu už boli ubytovaní. Tento týždeň sme riešili pani, ktorú na nás odporučili ľudia, čo sa už z ubytovne presťahovali inam a podobne.

Bývanie v ubytovni Limba je ľuďom z Ukrajiny ponúkané bezplatne. Ako je to ale so stravou?

Áno, ubytovanie majú zadarmo, na obedy chodia do jedného hotela – tiež to majú zadarmo, majú zadarmo zabezpečené pečivo. Dostali tiež poukážky v hodnote 50 eur na osobu od Nadácie Košického samosprávneho kraja, aj mesto Spišská Nová Ves im donieslo potravinové balíčky pre každú rodinu a sú stále k dispozícii, keby mali iné potreby. Nehradia si nič.

Tvojou úlohou v ubytovni je okrem iného monitorovať napríklad pracovné skúsenosti Ukrajincov a Ukrajiniek – čo ale v prípade, že so sebou nemajú, povedzme, vysokoškolský diplom alebo nemajú ako preukázať svoju kvalifikáciu?

Väčšina sa zamestnala na nízkokvalifikovaných pracovných miestach, kde nebol potrebný diplom. Teraz riešim zamestnanie s pani, ktorá je učiteľka materskej školy a tá má diplom pri sebe. Ale zatiaľ nikto nereagoval na žiadosti, ktoré poslala. Hľadala som prácu pre žeriavničku, ktorá pri sebe nemala žeriavnicky preukaz. Vtedy sme to vyriešili tak, že jej to syn na Ukrajine odfotil a poslal mailom, tu sme to vytlačili. Nakoniec sa aj tak o prácu žeriavničky neuchádzala, zamestnala sa inde.

Ako potenciálni zamestnávatelia reagujú, keď sa na ich ponuku práce hlásia ľudia z ubytovne?

Reakcie sú rôzne. Mali sme zamestnávateľa, ktorý povedal, že sleduje prácu Človeka v ohrození, vie o nás a rád by nám pomohol a ozve sa, keď bude mať vhodné pracovné miesta. Stretli sme aj takých, ktorí povedali, že Ukrajincov vyslovene nechcú, aj keď voľné miesta majú.

Nájdenie práce je nepochybne dôležitým krokom integrácie odídencov a odídenkýň z Ukrajiny. Ako sa vám darí integrovať ľudí v ubytovni?

Stále vychádzame z toho, že naša úloha ako sociálnych pracovníkov je podpora, asistencia, ponuka pomoci, byť prítomní v čase potreby. Najskôr sme si museli získať dôveru týchto ľudí, čo si myslím, že sa nám podarilo. Väčšina „našich ľudí“ pracuje, alebo si prácu hľadá, väčšina „našich detí“ bude chodiť do školy alebo škôlky. Aj to sú príklady dobrej integrácie do spoločnosti.

Vedela by si s nami podeliť aj o nejaký konkrétny prípad?

Použijem príklad dvoch dám, ktoré sa nám podarilo presťahovať k súkromnému ubytovateľovi asi 12 kilometrov od Spišskej Novej Vsi.

Najskôr bolo nadšenie, že odišli z ubytovne preč. Potom prišlo vytriezvenie, lebo stratili výhody spoločného ubytovania – strava zadarmo, všetko dostupné v meste.

Aj sa mi posťažovali a mali pochybnosti, či to bol pre nich dobrý krok. Neskôr mi však povedali, že nič neľutujú, lebo majú dobrých domácich, už poznajú celú ich rodinu, zúčastňujú sa ich spoločných aktivít, grilovačiek. Nakoniec sa nám podarilo nájsť pre nich prácu v krásnom hoteli v Tatrách. Takže majú aj pekné ubytovanie, aj dobrú prácu, aj vzťahy – so Slovákmi aj s Ukrajincami.

Ste v kontakte s ľuďmi, ktorí sa vrátili späť na Ukrajinu?

Len sprostredkovane, cez ich priateľov, ktorí sú ešte tu na Limbe.

V ubytovni však nie sú len dospelí, ale aj deti. Ako trávia voľný čas oni, respektíve aké aktivity pre nich pripravujete?

Na deti sme sa zamerali najmä v lete. Organizovali sme spoločné aktivity pre rodiny s deťmi, aby spolu trávili voľný čas mimo ubytovne. Boli sme takto v zoologickej záhrade v Spišskej Novej Vsi, v detskom interiérovom ihrisku, v lanovom parku, na výlete vo Vysokých Tatrách, chodili sme na kreatívne dielničky do Galérie a podobne. Chystáme sa ešte na Spišský hrad a Liptovskú Maru. Tiež sme spolupracovali s inými organizáciami – Centrom voľného času ADAM v Spišskej Novej Vsi a Galériou umelcov Spiša, ktoré organizovali denné letné tábory. Na týchto podujatiach boli deti bez sprievodu rodičov, čím získali možnosť zoznamovať sa so slovenskými deťmi.

Zmení sa charakter voľnočasových aktivít s príchodom školského roka?

Uvidíme, aké potreby vzniknú počas školského roka. Rodičia už naznačili potrebu pomoci pri príprave na vyučovanie, najmä výučbu slovenského jazyka.

Aký máš pocit zo svojej práce?

Každý pracovný deň je samozrejme iný. Práca je náročná kvôli jazykovej bariére, inému kultúrnemu pozadiu týchto ľudí a samozrejme traume, ktorou prechádzajú. Teší ma, že sme si dokázali získať ich dôveru, že za nami prídu nielen riešiť problémy, ale aj sa len tak porozprávať. Mám tu skvelú skupinu žien, u ktorých ma fascinuje ich súdržnosť, ako si aj v tejto ťažkej situácii dokážu vzájomne pomáhať. A to mi tak dáva silu prekonávať svoju nechuť, keď je toho veľa alebo sa nám nedarí, ako by sme chceli.