Prečo je pre rómske deti z vylúčených komunít uspieť v škole také náročné?

„Mali sme prípad chlapca, ktorý sa dostal na stredoškolský internát a hanbil sa jesť s ostatnými v jedálni, pretože nevedel používať príbor. Radšej ostal hladný,“ hovorí Mária Lichvárová z nášho komunitného centra v Kojaticiach. „Na základnej škole majú deti z komunity stravu vo forme desiatových balíčkov a väčšinou jedávajú len sami pred sebou, v prostredí komunity rodinného typu,“ vysvetľuje.

Možno sa pýtate, čo má táto zvláštna príhoda spoločné s tým, či dieťa uspeje v škole. Možno vám podobná situácia príde ťažko predstaviteľná. Vedieť sa najesť príborom je predsa samozrejmé. Tak ako sú pre majoritu samozrejmé určité úkony, ktoré by malo dieťa ovládať už pred nástupom na základnú školu. Pre najchudobnejšie deti z vylúčených lokalít sú však cudzie, nemal im ich kto ukázať, pretože ich rodičov, ktorí boli kedysi tiež deťmi, to takisto nikto nenaučil.

 „Tie decká z vylúčených komunít prídu do školy a musia sa najprv naučiť, ako to funguje. Ako si majú sadnúť do lavice, ako pracovať s aktovkou, ako si pripraviť veci, ako si umyť ruky. Ako ísť na záchod a kam vôbec. Toto horko-ťažko zvládnu, zároveň s tým sa učia slovenský jazyk, čo je veľmi náročné. Logicky začnú zaostávať a niektoré veci už nedobehnú,“ hovorí odborníčka na rodovú rovnosť a sociálnu prácu Monika Bosá.  

Deťom z nepodnetného prostredia je v ideálnom prípade potrebné venovať sa už od útleho veku, a tu môžu byť nápomocné predškolské kluby. „Deti v nich učíme sebaobslužným činnostiam, aby sa vedeli sami obuť, obliecť a umyť, používať vodu z vodovodného kohútika. Učia sa základom spoločného stolovania, držať ceruzku v ruke, spoznávať geometrické tvary a farby, vnímať prírodu, počítať alebo sa učiť logickému mysleniu. Učíme ich ale aj komunikovať, pracovať v kolektíve, rešpektovať jeden druhého, poprosiť či poďakovať. Keď potom tieto deti idú do školy, nemajú už taký veľký strach z neznámeho prostredia,“ približuje význam aktivít, ktoré pre deti realizujeme aj v našich komunitných centrách, Mária Lichvárová.

Medzi deťmi z vylúčených komunít však, ako aj u iných častí populácie, prirodzene existujú rozdiely. A aj tu je stále veľa rodičov, ktorí sa svoje deti snažia podporovať a rozvíjať v rámci vlastných možností. Nie všetky deti však majú to šťastie, že sa im pred nástupom do školy intenzívne venujú rodičia alebo pracovníci komunitného centra. Pokiaľ sa im podarí postúpiť do vyšších ročníkov, často si v sebe nesú pocity nepatričnosti až hanby za veci, ktoré stále neovládajú, podobne ako chlapec, ktorý sa bál jesť s ostatnými v jedálni. Presadiť sa v spoločnosti s takýmto vnútorným nastavením môže byť násobne ťažšie než pre niekoho, kto dostal do vienka väčší sociálny a kultúrny kapitál.

Čo však v prípade, keď sa o osude dieťaťa rozhodne už na začiatku školskej dochádzky? „Segregácia rómskych detí v rámci slovenského systému výchovy a vzdelávania je systémová. Často začína v predškolskom veku a stupňuje sa uplatňovaním kultúrne necitlivého testovania školskej zrelosti, čo prispieva k tomu, že rómske deti sú často nesprávne posielané do špeciálnych škôl,“ uvádza jedna zo správ zameraná na inklúziu Rómov od raného detstva, ktorú pripravila v roku 2017 Nadácia otvorenej spoločnosti v spolupráci s Rómskym vzdelávacím fondom. 

Testy školskej zrelosti sú totiž založené na zvládaní úloh (ako napríklad skladanie kociek), s ktorými sa deti z prostredia generačnej chudoby nemali predtým kde stretnúť, a tak je pochopiteľné, že v nich zlyhávajú. Zaradením na špeciálnu školu dieťa stráca šancu dostať sa v budúcnosti na strednú školu s maturitou, a tým aj šancu na lepšiu budúcnosť.

Ku všetkým vyššie spomenutým problémom sa často pridávajú pretrvávajúce nevhodné podmienky na učenie v domácnosti, kde deti častokrát nemajú ani stôl, za ktorým by si mohli robiť úlohy, chýbajúci pozitívny príklad v najbližšom okolí či skrátka prostredie generačnej chudoby, v ktorom sa prenáša skúsenosť, že snažiť sa neoplatí:

„Rómovia, ktorí predčasne vypadli zo vzdelávania, častokrát nechápu význam vzdelávania tak, ako to vnímame my. Že keď sa vzdelám, budem mať viac zručností a lepšiu prácu, nevidia súvis medzi vzdelaním, zamestnaním a reálnym životom. Tu na Slovensku ich 30 rokov vzdelávame, zapojíme ich do programu, ktorý ich má pripraviť na trh práce, ale prácu nedostanú. A to by nikoho nebavilo,“ poukazuje na ďalší rozmer problematiky Michaela Mudroňová, vedúca pre zamestávanie a prípravu na trh práce na našom oddelení Programov sociálnej integrácie.

„Bežne sa o hodnote vzdelania uvažuje v dvoch rovinách. Jedna z nich je humanizujúca, že keď máme vzdelanie, tak sme lepšími ľuďmi, otvárajú sa naše obzory, kultivujeme svoju dušu a podobne. Druhý význam vzdelania je zlepšenie situácie, pozície v spoločnosti. Teraz sa môžeme pozrieť na to, do akej miery vzdelanie, ktoré je poskytované v prostredí, ktoré úplne nezohľadňuje kultúrne špecifiká alebo možnosti a limity ľudí z vylúčených komunít, plní tú humanizujúcu funkciu. A druhá vec: vzdelanie, ktoré by im prinieslo hodnotu alebo vidinu zlepšenia sociálnej pozície, je v kontexte generačnej chudoby a skúsenosti s tým, že aj tak nemajú šancu, tiež diskutabilné,“ uzatvára Monika Bosá.

Vypočujte si tiež: Odsúdení na neúspech: Deti z osád v našom školstve nemajú šancu
Mohlo by vás zaujímať: Inklúzia Rómov na Slovensku od raného detstva

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.