Z našich komunitných centier: Toto je Terezkin príbeh

Päť komunitných centier Človeka v ohrození pripravuje rómske deti v predškolskom veku na najdôležitejší krok – nástup na základnú školu. Na to sa dnes v Plaveckom Štvrtku chystá aj malá Terezka.

Terezka má štyri roky. Je to jediné dievčatko svojej mamy a hoci ešte mnohým veciam nerozumie, rýchlo si všimne, ak mama nestíha. Schytí handru a začne s ňou pobehovať okolo staršieho nábytku. Napodobňuje všetko, čo mama robí. Chce jej pomôcť.

Ako jedno z viacerých detí v jej veku, navštevuje Terezka predškolský klub v komunitnom centre, ktoré Človek v ohrození prevádzkuje v Plaveckom Štvrtku. Sociálna pracovníčka Milena hovorí, že zo všetkých detí v centre urobila v tomto školskom roku asi najväčší pokrok.

„Vždy, keď príde, slušne pozdraví. Dokáže sa sama obliecť i obuť a už si skúša aj maslom natrieť chlieb. To sú činnosti, ktoré možno od detí v tomto veku bežne očakávame, no mnohí chlapci a dievčatá z vylúčených rómskych lokalít nič z toho neovládajú. A často sú od Terezky aj starší,“ vysvetľuje Milena.

Obrovské pokroky

Mnohé z toho, čo Terezka dnes ovláda, sa naučila v komunitnom centre. Oproti ostatným deťom však boli jej začiatky ťažké. Adaptovať sa v jej veku na nové prostredie a pri silnej naviazanosti na mamu veru nebolo jednoduché. „Postupne sme pochopili, že Terezke vyhovuje prostredie, kde je detí menej. Keď sme sa nemuseli venovať viacerým naraz, odrazu sme mali k sebe bližšie. A vtedy sme zistili, aká úžasná je,“ hovorí Milena.

Terezka sa v tej chvíli začala zaujímať o veci okolo seba, pýtala sa na farby, na mená zvieratiek, chcela sa hrať s hračkami i skladať abecedu. Hoci nepozná písmenká, už dokonale vie, ktoré má aký tvar. A cestou domov, keď ju pracovníci odprevádzajú, sa už poslušne drží za ruku. „Pre nás sú to obrovské pokroky, lebo na začiatku to tak vôbec nebolo,“ zdôrazňuje Milena.

Tieklo jej do postieľky

Doma to však Terezka nemá ľahké. Mama je na materskej dovolenke, otec nepracuje a je alkoholik. „Jedného dňa po daždivej noci prišla Terezka do centra a povedala, že jej tieklo do postieľky i do skrine. Často k nám tiež prichádzala hladná, tak jej sme aj na cestu domov vždy zbalili jedlo, ktoré sme tu mali,“ opisuje Milena.

Do centra sa však snaží chodiť pravidelne. A keď sa jej to občas nepodarí, vždy niekto príde dievčatko ospravedlniť. „Naposledy nám jej mama prišla povedať, že Terezka nemohla prísť do škôlky, lebo nenašla jednu topánku. A iné už nemala.“

Milena prezrádza, že dievčatko momentálne túži len po dvoch veciach – po bábike a kočiariku. „Stále to spomína, pretože doma nemá takmer nič. Keď raz na Vianoce dostala od mamy bonboniéru, tak sa tešila, že ju hneď otvorila a celú rozdala ostatným deťom,“ smeje sa Milena.

Nielen vzdelávanie, ale aj lásku

Päť komunitných centier Človeka v ohrození, ako je to aj v Plaveckom Štvrtku, poskytuje deťom z vylúčených rómskych lokalít nielen predškolské vzdelávanie a priestor, kde sa naučia základným návykom, ale aj lásku a rodinnú atmosféru. Vďaka tomu deti postupne nadobúdajú vnútornú istotu a otvárajú sa novým podnetom. Hlavným cieľom ich pravidelnej a dlhodobej činnosti s deťmi v predškolskom veku je najmä pripraviť ich na najdôležitejší krok – nástup na základnú školu. Aj vďaka komunitným centrám a ich pracovníkom tak deti získajú základné zručnosti, naučia sa osvojiť si určitý systém či fungovať disciplinovane v skupine, aby mali šancu zvládať nároky, ktoré na nich školy už čoskoro budú klásť.

Komunitní pracovníci venujú mnoho času a energie len tomu, aby často komplikované detské povahy spoznali a deti si k nim vytvorili blízky vzťah. „Každé dieťa je iné a každé potrebuje iný prístup. Niektoré radi robia veci samostatne, iné chcú, aby ich niekto viedol a veci vysvetlil, ako napríklad Terezka. To je systém, ktorý uplatňujeme a ktorý funguje,“ vysvetľuje Milena s tým, že na všetko však treba dostatok času a pokroky prichádzajú postupne.

Dajte s nami týmto deťom šancu na lepší život. Sme presvedčení, že každý z nás si takúto šancu zaslúži.

Po uverejnení príbehu o Terezke sa nám ozval pán Otakar z Trenčína, ktorý sa rozhodol Terezke kúpiť kočiarik a bábiku. My sme k tomu pridali ešte topánky a išli k Terezke na návštevu. A radosť bola veľká!

Pán Otakar, veľmi pekne ďakujeme!