Postrehy o voľbách v Keni sa dozviete aj od našich terénnych pracovníkov

V Keni sa 4.3.2013 uskutočnili všeobecné a prezidentské voľby. V tejto krajine máme dlhodobé misie a pôsobia tu naši terénni pracovníci, Katka Karásková a Lukáš Zorád. Lukáš pôsobí v oblasti Mombasy, kde dohliada na realizáciu nášho projektu Potravinovej bezpečnosti a ekonomickej samostatnosti miestnych komunít. Katka pôsobí v meste Molo a dohliada na realizáciu projektu Obnovy ekosystému Mau forest cez aktívne zapojenie miestnych komunít.

Lukášove postrehy z predvolebného obdobia si môžete prečítať v jeho blogu Ne-obyčajné voľby v Keni sa týkajú aj Slovenska

Katkine postrehy z volebného dňa: 

Skúška trpezlivosti alebo ako sa volilo v Molo 4.3.2013

O 10:00 je hlavná cesta, ktorá prechádza mestom, nezvyčajne prázdna. Nikde nikoho. Nejazdia ani žiadne motorky. Všetky obchody a reštaurácie majú stiahnuté rolety a na dverách zámky. Okolo prechádza džíp, v ňom vojaci so samopalmi.

Ako sa blížim k jednej z volebných miestností, nachádzajúcej sa v učňovskej škole Molo Youth Polytechnic, ľudí pribúda.
Pred bránou školy vyzerajú svojich zákazníkov niekoľkí vodiči motoriek. Predavači ponúkajú varené vajíčka a coca-colu.

Čakám na svoje spolupracovníčky Lucy a Jane. Volebný pozorovateľ z Nakuru mi vecne oznamuje, že volebnú miestnosť otvorili o hodinu neskôr, o 7:00. Členovia volebnej komisie vraj meškali.

Hneď za bránou školy začína niekoľko rozvetvených nekonečne dlhých radov. Žiadny z nich nie je zvlášť označený a nikto poriadne nevie, kam sa má postaviť. Janinho štrnásťročného syna Samuela poslali do jedného z tých najkratších, ako dúfame.

Je 11:00 a slnko páli. Jane s Lucy sa uvelebujú na trávniku.

Ja sa vraciam domov po zásoby. Po ceste zisťujem, že niektoré obchody už otvorili. Majiteľka maličkého baru s čerstvými džúsmi hovorí, že k voľbám išla už o 4:30 a odvolila pred hodinou.

O 13:00 sa vraciam pred volebnú miestnosť. Prinášam vodu, jedlo a šiltovky. Jane a Lucy objavujem na rovnakom mieste, žiaľ, ani Samuel sa vo fronte ďaleko neposunul.

Starší muž kolabuje. Ošetrujú ho ľudia z Červeného kríža.

„Aj tie minulé voľby pred piatimi rokmi vyzerali podobne, prebehli v úplnom pokoji,“ hovorí Lucy, „násilnosti začali až o dva dni, po vyhlásení výsledkov. To sa ale tohto roku samozrejme nestane,“ rýchlo dodáva.

Molo a najmä jeho okolie bolo jedným z hlavných miest, kde sa na prelome rokov 2007 a 2008 odohrali krvavé povolebné strety medzi kmeňmi Kikujov a Kalenjinov.

Po ďalšej hodine to Lucy vzdáva a ide si domov po svoju ročnú dcéru Joy. S ňou si potom pokojne odvolí. Matky s deťmi, tehotné ženy a starší ľudia majú totižto prednosť. Ako som sa dopočula, na niektorých miestach vraj ženy len tehotenstvo predstierali alebo si požičiavali cudzie deti. Ani sa im nečudujem.

Okolo 16:00 sa opäť vraciam do Molo Youth Polytechnic. V dlhých radoch stále stojí niekoľko stoviek ľudí. Jane ich má pred sebou určite aspoň päťdesiat.

„Čakám tu už 12 hodín, od rána, od štyroch,“ oznamuje mi Janina kamarátka Lea z Baraka College. „To je môj tretí rad,“ rezignovane hovorí.
Ako sa ukazuje, väčšina ľudí, čo sú stále ešte tu, stála predtým niekoľko hodín v nesprávnom rade. Poznajú sa podľa toho, že majú na ruke fixkou napísané číslo toho správneho radu, ten náš je číslo dva. Rady sú rozdelené podľa abecedy – podľa počiatočného písmena krstného mena. Jane opatrne zisťuje meno muža, ktorý stojí pred ňou. „John,“ hovorí muž. Jane si vydýchne.

Ľudia vyzerajú unavene, ale neztrácajú dobrú náladu.

Staršieho doktora z miestnej nemocnice práve poslali na koniec nášho radu. „Čakám tu už od rána, od šiestej,“ sťažuje sa. „Už mám toho naozaj dosť, idem domov.“ Po pol hodine si všimnem, že pokorne stojí asi desať metrov za nami.

Ďalšiu ženu, ktorá sa rozhodla to vzdať, zadržal predseda volebnej komisie a doviedol ju priamo do volebnej miestnosti.

Pred vchodom dohliada na poriadok dvojica policajtov. Do volebnej miestnosti ma púšťajú automaticky. Môžem fotiť a voľne sa pohybovať. Traja volební pozorovatelia unavene sedia v rohu miestnosti. Štyria politickí agenti sa dožadujú, aby som ich vyfotila.

Biometrický identifikačný systém, ktorý zlyhal vo väčšine volebných miestností v ceje krajine, u nás, zdá sa, funguje. Po registrácii každý volič dostane volebné lístky s farebnými fotkami kandidátov.

Ako plenta slúžia dve kartónové krabice položené na sebe.

Jane vhadzuje svoje lístky do šiestich priehľadných plastových krabíc s farebnými vrchnákmi. Biely pre prezidenta, zelený pre člena krajského zastupiteľstva, fialový pre reprezentantku ženu, žltý pre senátora, modrý pre guvernéra a béžový pre poslanca.

Potom členka volebnej komisie ofarbí Janin ľavý malíček nezmývateľnou farbou na znamenie toho, že ona už odvolila. Na Janinu požiadavku zafarbí pani aj môj necht (a môžem potvrdiť, že farba sa naozaj nedá s ničím zmyť).

Je 17:30 a pred volebnou komisiou stále čaká tak stovka ľudí. Volebné miestnosti sa už mali uzavrieť pred pol hodinou. Všetkých však uistili, že ostane otvorené, pokiaľ všetci čakajúci neodvolia.

V Molo Youth Polytechnic podľa údajov volebnej komisie volilo dnes už takmer dvetisíc voličov.

Za bránou školy mesto opäť ožilo. Ľudia postávajú, posedávajú a vymieňajú si zážitky z volieb. Všetci sú spokojní, že v tento historický deň prebehlo všetko pokojne a pevne veria, že to tak aj ostane.

A ja ich obdivujem za neuveriteľnú trpezlivosť a odhodlanie využiť svoje volebné právo nech to stojí, čo to stojí.