Odborníčky predstavujú význam ženských skupín: Našou úlohou je dať ženám hlas.

Ženám, ktoré žijú v sociálnom vylúčení, sa v našich komunitných centrách venujeme už dlhšie. Od minulého leta aj v rámci ženských skupín, ktoré organizujeme v spolupráci so združením Vyrovnávanie šancí. O tom, ako tieto stretnutia prebiehajú a čo ženám dávajú, sme sa rozprávali s Jankou Urban a Editou Kovářová, ktoré ženské skupiny vedú. Doplnila ich aj Monika Bosá, odborníčka zo združenia EsFem.

V ktorých komunitách Človeka v ohrození organizujte ženské skupiny a ako často?  

EK: Chodíme do troch komunitných centier: Roškovce, Kojatice a Petrovany, kde sme dvakrát do mesiaca. Každá robíme svoju časť, Janka má ženské skupiny a ja pracujem s rodičmi. Väčšinou sú to matky, ale mám tam častokrát aj otcov. Okrem toho, že sa s nimi rozprávam o bežných veciach, ktoré sú zamerané či už na osobnostný rozvoj alebo na iné témy, im dávam aj nejaké úlohy, ktorými by mohli vplývať na svoje deti. Sú to aj jednoduché praktické veci, napríklad pracovný list, alebo naučiť sa nejakú básničku a k tomu si niečo nakresliť, aby s niečím prišli domov a deťom niečo ukázali.   

MB: Je tam rozdiel oproti aktivitám, ktoré  sa bežne robia v komunitných centrách. Tie sú plánované a majú konkrétnu náplň, od poradenstva až po doučovanie. My sa pokúšame vytvoriť neštruktúrovaný priestor, aby si ženy samy povedali, čo chcú robiť. Zatiaľ sa to úplne nepodarilo, ale dokážu to povedať s podporou.   

Čo je podľa vás najzásadnejší prínos ženských skupín?  

JU: Našou úlohou je dať ženám hlas, lebo nie sú zvyknuté rozmýšľať samy o sebe. Už zdieľanie strastí a radostí je obrovská nadstavba, ženy bežne takéto veci medzi sebou nezdieľajú, rozprávajú sa len o praktických veciach, aby čo najrýchlejšie vyriešili problémy, ktoré majú.   

EK: Naše diskusie s nimi sú pre ne niečo nové. Na ženách je vidieť, že sa prvýkrát rozprávajú sa na takéto témy a sú mnohokrát zaskočené, o čom vlastne majú hovoriť.   

Ako vyzerajú stretnutia ženských skupín?  

JU: S Editkou obidve vychádzame zo skúseností nášho združenia Vyrovnávanie šancí, používame veľa didaktických hier a knižiek a povedzme aj ručných prác, ktoré sú však len podkladom, z ktorého vyplývajú témy, na ktoré sa začíname rozprávať. Niekedy je ťažko vysvetliť niektoré abstraktné pojmy, napríklad, že sa má niekto sústrediť. A pri týchto hrách a knižkách to vieme zmaterializovať. Napríklad, pozri sa, myslela si teraz aj na niečo iné? To je sústredenie. Keď to skúsiš aj niekde inde, tak ti tie veci pôjdu lepšie.   

EK: Vždy si vyberiem nejakú rámcovú tému, napríklad minule to bolo zdravie, čoho som sa najprv trochu obávala. Hovorila som o detských chorobách a vyzvala som ženy, nech mi povedia, ako ich liečia. Aké spôsoby používajú napríklad pri horúčke, pri nádche, a bola som veľmi milo prekvapená, ako veľmi pekne tie matky reagovali, všetko mi vedeli povedať. Odtiaľ sme sa dostali k ženským chorobám a k ženským problémom, a ony sa otvorili a chceli moju radu.   

Doniesla som aj staré krabičky liekov, ukázala som im, ako sa číta platnosť lieku, to bola pre ne novinka, že je tam na to číslo, ktoré sme si prečítali. A postupne sme si prešli aj mužské choroby a čo treba pri nich robiť. Bolo to napokon celé veľmi príjemné, ja som odchádzala spokojná a aj ony sa dozvedeli veľa nových vecí.   

Našou úlohou je dať ženám hlas, lebo nie sú zvyknuté rozmýšľať samy o sebe. Už zdieľanie strastí a radostí je obrovská nadstavba, bežne sa rozprávajú len o praktických veciach.

Vraveli ste, že stretnutia sú skôr neštruktúrované. Čo to presne znamená?  

JU: Začínali sme ale oveľa štruktúrovanejšou formou stretnutia. Mala som v hlave naplánované jednotlivé aktivity a kam majú viesť. Častokrát som však zistila, že ťahám tie ženy niekam, kam ani nemali chuť ísť. Znamenalo to pre mňa, že by som sa mala menej pripraviť a ísť s tým prúdom. Naším cieľom nie je správne vyriešiť zadania, ale rozvinúť debatu a ak sa rozvinie, tak v nej pokračovať.  

MB: Dôležité je, že ženy preberajú iniciatívu. Posilnenie vychádza z toho, že ony sú tie, ktoré vedia. Ukázali, že sa vedia postarať o deti, keď sú choré. Zážitok z toho, že ich niekto ocení, je nesmierne posilňujúci. A keď povedia, čo chcú, a my to poslúchneme, že príde nejaká múdra pani učiteľka, ktorá mala pripravený program a zrazu ona poslúcha ich, je rovnako zásadné.   

Dá sa teda povedať, že aj ženy z vylúčených rómskych komunít vedia niečo naučiť vás?  

JU: Pamätám si na situáciu v jednej komunite, na základe ktorej sme vedeli, že budeme musieť od základu zmeniť prístup. Ja som tam vtedy prišla a otvorila som sa ženám: pozrite, ja dnes nemám pripravené vôbec nič. Prišla som sa s vami len rozprávať a dohodnúť sa, čo tu spolu budeme robiť. Prvých pätnásť minút mi vyschlo v krku, pretože som bola jediná, ktorá rozprávala. Ale postupne sme to rozbehli a prišli sme s niekoľkými nápadmi, ktoré by mali chuť robiť. Pri niektorých sa zháčili, napríklad, keď som navrhla, že keď sa oteplí, môžeme ísť do osady a ony môžu niečo naučiť mňa.   

Keď som sa zaujímala, prečo nie, tak sa vyjadrili, že sa hanbia. A keď som sa pýtala, čo by mohlo tú hanbu pomôcť prekonať, priznali, že možno čas, možno, že sa málo poznáme. Ale z tejto debaty vzišlo, že by ich možno bavilo štrikovanie. Helenka, ktorá je našou spojkou v komunite, štrikovať vie, ostatné mamičky štrikovať nevedeli, tak sme sa začali spoločne učiť štrikovať. Ja som najnešikovnejší člen v tej skupinke. Ale funguje to, ženy dokonca dokážu pomenovať to upokojenie, ktoré pri štrikovaní nastáva. Keď opakujú činnosť a musia sa sústrediť na tie malé očká, dokážu si uvoľniť hlavu.   

Pozorujete zmenu u žien, ktoré navštevujú ženské skupiny, sú sebavedomejšie, rozprávajú viac?  

EK: Zmenu vidno na tých, ktoré chodia pravidelnejšie, skupiny robíme od minulého júna. Sú otvorenejšie a komunikatívnejšie, je to lepšie ako na začiatku, vytvoril sa vzťah. Minule ma ani nechceli pustiť, ako sa chceli rozprávať. Mala som z toho dobrý pocit. Cítim, že ma začínajú brať ako blízku osobu. Keď som im povedala na nejakú vec, ktorú robia, že to si musím zapamätať, lebo je to dobré, tak brali aj ony, že ma niečím obohatili. Stále však chodia aj nejakí noví ľudia, čo je tiež dobré.   

Aké vekové skupiny žien sa zúčastňujú stretnutí?  

EK: Prídu aj tínedžerky, tie si rady robia úlohy na doma, majú radosť z toho, že si niečo môžu napríklad vymaľovať.   

V Roškovciach máme aj tri panie v staršom veku, ktoré sú už babky, hovoria o vnúčatách a svojom živote už s dospelými deťmi, Je tam aj medzigeneračné zdieľanie. Keď žijú v jednej domácnosti, tak babka má na deti rovnaký dosah ako mama, niekedy možno ešte väčší. Babky sa deťom stíhajú venovať viac aj po citovej stránke, povedali mi, že im niekedy povedia aj nejakú rozprávku. Je to určite dobré, že sa aj babka angažuje do rodiny.  

JU: To je pozitívna stránka veci, ale častokrát sa to obráti proti mame, ktorá je zrazu trochu zneschopnená, lebo mama a svokra vedia stále lepšie a kradnú jej kompetencie. Aj o tom ženy niekedy rozprávali, ale skôr to bolo naformulované zo strany starších, ako to tie dnešné dievčatá nevedia.  

EK: Dominantná úloha staršej ženy v domácnosti je aj o tom, že nevesta, ktorá prišla do rodiny, ju musí počúvať, ako sa má variť a prať, tie dievčatá to majú ťažšie.   

JU: Viacnásobné znevýhodnenie rómskych žien je aj o tomto, keď žena spretŕha väzby so svojou rodinou a odíde žiť k manželovi. Status svokry je v rómskych komunitách veľmi silný, je to skoro až týranie nevesty, pokiaľ neporodí dosť detí, aby aj ona získala ten status. Myslím si, že ženské skupiny môžu preklenúť aj toto. Sme dve ženy, ty si si to zažila tiež, poďme to neposunúť ďalej.   

Projekt Rodová rovnosť pre rómske komunity, ktorý bol podporený z Nórskych grantov a štátneho rozpočtu SR, realizujeme spolu s EsFem a Vyrovnávanie Šancí.