Prejsť na hlávný obsah
18 júl 2017

Z komunitných centier: Keď je ťažké rozoznať dobré od zlého

Často sa stretávame s násilným správaním, ktoré ale nevyvoláva žiadne reakcie okolia. Mnohokrát ho nik neodsúdi, nik sa zraniteľnej osoby nezastane. Mnohí sa zmierili so situáciou tak, ako je. Človek v ohrození vo svojich komunitných centrách deti učí, že je správne, ak v nás násilie vyvoláva nepríjemné pocity.

Matúš sa pobil v škole. Nahnevalo ho, keď mu spolužiak povedal, že je hlúpy a všetci ostatní sa mu potom začali smiať. Nemohol to nechať len tak, musel im ukázať, že si naň hocikto dovoľovať nemôže. Čo iné mal urobiť? Nevedel. Žiadna iná možnosť tam podľa neho v tej chvíli nebola.

„Násilie znamená v sociálne vylúčených lokalitách niečo, čo určuje pozíciu v hierarchii spoločnosti. Vďaka nemu si človek získa rešpekt, lebo ľudia sa ho boja. Je to spôsob, ako sa voči druhým brániť. Násilná forma správania sa je pre členov komunity výhodnejšia, lebo prináša rýchle výsledky a rešpekt,“ vysvetľuje Petra Melikantová, vedúca komunitného centra v Roškovciach, jedného z piatich, ktoré na Slovensku prevádzkuje nezisková organizácia Človek v ohrození.

Ľudia vo vylúčených rómskych lokalitách žijú v generačnej chudobe. Tá so sebou prináša iné hodnoty a iné pravidlá, ktorým stredná vrstva nerozumie. Petra hovorí, že žiť v generačnej chudobe je ako žiť v inej krajine, v ktorej je kultúra natoľko odlišná, že dochádza k nedorozumeniam. „Ak hovoríme o dlhodobo segregovanej komunite, tak hovoríme o inej forme podnetov, inej forme chápania úspechu a rodine ako jedinej forme istoty, ktorá vytvára pocit bezpečia,“ zdôrazňuje Petra. No na malom mieste je mnohopočetných rodín veľa a ľudia sa musia nejakým spôsobom presadiť. A tým najjednoduchším spôsobom je násilie.

 

(Ne)správne pocity

Krik a bitka často sprevádza mnohé situácie v sociálne vylúčených lokalitách a ľudia už nevnímajú rozdiel medzi tým, čo je zlé a čo je dobré. A tak to nemôžu vedieť ani deti. „Pozorujú násilie a vravia si – takto je normálne sa správať, aby ma akceptovali, aby som získal to, čo potrebujem. Aby som sa najedol, mal lepšie topánky, aby do mňa nezapárali deti od susedov,“ hovorí Petra. Dieťa sa však zároveň podľa nej cíti nepríjemne, ak otec bije mamu, lebo zle navarila alebo brat sestru, lebo mu zavadzala v ceste. Má strach a pociťuje zmätok.

„Alebo bolo ukrivdené jemu. No ak nik na jeho pocity bezmocnosti nereaguje, akoby mu podával správu, že tieto pocity nie sú normálne. A tak sa za nich dieťa začne hanbiť a utláčať ich. Utláča vlastnú empatiu,“ podotýka Petra. Obrovská úľava príde, ak dieťaťu niekto povie, že ak mu bolo ublížené, má na také pocity právo, pokračuje. Ak sa násilie podľa Petry neoznačí a neodsúdi, dieťa si to zapíše ako vzorec správania sa, ktorý bude možné len veľmi ťažko niekedy v budúcnosti zmeniť.

O obitom jablku

Deti si sadajú do kruhu a Petra všetkým rozdáva jablko. Keď vezme to svoje, zrazu ho hodí o zem a zakričí „Si škaredý!“. Chvíľu pozoruje prekvapené deti a potom ich vyzve, aby urobili to isté. Takáto aktivita sa im páči, môcť len tak hádzať jablko o zem si užívajú. Keď je už obité a roztlčené, ponúkne deťom, aby z neho ochutnali. No tie len odmietavo krútia hlavou.

„Prečo ho nechcete? Toto jablko je stále také isté, aké máte vo svojich rukách. Za to, ako teraz vyzerá, však môžeme my všetci,“ podotýka Petra. Chce deťom ukázať, že každé konanie má svoje následky a nadávky často bolia. Pripomína im, že ponižovanie, výsmech a bitky ľuďom ubližujú a za to sú zodpovední aj tí, ktorí jablko nehádzali, lebo proces nijako nezastavili.

Natočili videá

Aby deti veciam ešte lepšie porozumeli, v organizácii sa rozhodli pre sociálnych pracovníkov vydať o násilí príručku a s mládežníkmi z Roškoviec natočiť k téme i hrané videá. O domácom násilí, o šikanovaní v škole, o sexuálnom obťažovaní na ulici aj o tom, ako sa správať pri rasovo motivovanom útoku. Mladí v nich poskytujú návod na to, ako sa v rôznych situáciách zachovať. A často pritom apelujú na okolostojacich, na spolužiakov, na ľudí, ktorí násilie vidia, no nijako naň nereagujú.

Deti vo videách ukazujú, že šikanovaného spolužiaka by sme sa mali zastať. Že žene, ktorá zažíva násilie, treba zavolať pomoc. Že ak dievča obťažujú na zastávke, pomôže, ak sa s ňou začneme rozprávať a agresora ignorujeme. Ak totiž budeme ticho, ostane na všetko sama.

„Nedá sa deťom iba povedať, že toto nie je dobré a zakázať im to robiť. Odoberieme im tak totiž jediný nástroj, ktorý v ich svete funguje. Je preto dôležité im ponúknuť iné varianty, ako sa dajú situácie riešiť, aby si vedeli vybrať. Lebo oni sami veľakrát nevedia, čo iné môžu urobiť,“ uzatvára Petra.

Čítajte viac: Učíme sa reagovať. Aby násilie neostalo nepovšimnuté

 

Metodické príručky vznikli vďaka podpore Nadácie pre deti Slovenska.

Zdieľaj na:

Naše projekty

Skutočný darček

Festival jeden svet

Globálne vzdelávanie