Každý má právo na vzdelanie

Esteban vyšiel zo školy ako šestnásťročný a posielali ho na úrad práce. Johanka si myslela, že nemá na to, aby vôbec uvažovala o strednej škole. Gabika vraví, že po prvýkrát sa na ňu v škole a na praxi pozerajú ako na človeka a nie ako na Rómku. Prinášame vám tri príbehy mladých ľudí z rómskej komunity, ktorí dnes aj vďaka našej podpore študujú a pracujú na svojej dôstojnejšej budúcnosti.

Príbeh Esteban: Cítil som, že aj ja mám právo na vzdelanie

Esteban skončil základnú školu v šiestom ročníku vo veku 16 rokov. Ďalej v štúdiu pokračovať nemohol. Škola to totiž deťom, ktoré dovŕšia tento vek, neumožňuje. Neostávalo mu teda nič iné, len sa prihlásiť na úrad práce.

„Základnú školu som ukončil v šiestom ročníku. Mal som 16 rokov. Zaskočilo ma, ako sa tešili moji kamaráti z deviateho ročníka, že sú prijatí na stredné školy. Mne zostávalo len prihlásiť sa na úrad práce. Pritom som cítil, že aj ja mám právo na ďalšie vzdelanie,“ spomína chlapec, ktorý sa túži stať barberom, pracovať v pánskom kaderníctve, strihať vlasy a vytvárať pánske účesy. Veríme, že je na správnej ceste a jeho sen sa stane jedného dňa skutočnosťou.

Vedenia základnej školy, ktorú Esteban navštevoval, jeho rodičom bez ďalšieho záujmu zvestovalo, že ho žiadna iná škola neprijme. Táto odpoveď ich však neuspokojila. Vybrali sa preto do nášho komunitného centra v Plaveckom Švrtku požiadať o radu. Naše sociálne pracovníčky Silvia a Naďa ich vypočuli a vo vzduchu sa zrazu objavila nádej, ktorá vyšla z Nadiných úst: „Nič nesľubujem, ale každý problém má riešenie.“

Prijali ho na SOŠ Švabinského, na F odbor pomocný kuchár. Pre upresnenie – žiaci, ktorí dosahujú v štúdiu na základnej škole podpriemerné výsledky, smerujú väčšinou do 2-ročných F odborov (bývalé učilištia). Tento rok Estebana čakajú skúšky, aby mohol úspešne ukončiť základnú školu a následne prestúpiť na odbor barber. Každý deň je pre Estebana výzvou, či už v škole, alebo na odbornej praxi v jedálni Ekonomickej univerzity. Ako však dodáva, cíti okolo seba veľkú podporu, a preto si aj trúfa snívať o svojom ďalšom povolaní.

Ako Estebana vníma zástupkyňa riaditeľa SOŠ Švabinského, pani Sekerešová?

Je to bojovník. Prekvapuje nás každým dňom svojou odhodlanosťou a vytrvalosťou. Jeho spolužiaci v triede si ho naozaj obľúbili, majú ho radi. Pred Vianocami sme si všimli, že je smutný a pochopili sme, že by s deckami rád išiel na januárový lyžiarsky výcvik, ale hanbil sa to priznať. A vtedy jeho spolužiaci a spolužiačky prišli s nápadom, že sa mu na ten lyžiarsky zájazd zložia. Chceli ho prekvapiť a najmä chceli, aby tam bol s nimi a mal zážitok. Z ich nápadu som bola veľmi milo prekvapená a uvedomila som si, že táto trieda je ako jeden tím silná.

Esteban tomuto gestu najskôr nemohol uveriť a so slzami v očiach napokon prinal, že to bude jeho prvá dovolenka v živote.

„My v organizácii Človek v ohrození si myslíme, že  každé dieťa má právo na vzdelanie, na oporu a realizáciu svojich snov. Aj Esteban. Podporujeme nielen študentov, ale aj ich rodiny a školy, ktoré navštevujú. A v neposlednom rade dávame podporou a oporou aj zamestnávateľom, ktorí sú zapojení do duálneho vzdelávania.“ Nadežda, programy sociálnej integrácie ČVO

Príbeh Johanka: Ak mám občas ťažké chvíle a chcem to vzdať, vždy ma niekto podporí

„Na základnej škole som si myslela, že chodiť na strednú je veľmi ťažké a že ja na to nemám. So Sisou z komunitného centra v Plaveckom Štvrtku som išla na deň otvorených dverí do školy, kde som sa dozvedela o rôznych možnostiach štúdia, rôznych odboroch, spoznala nových ľudí. A vtedy sa mi otvorila príležitosť na zmenu.

Začiatky boli veľmi ťažké, keďže mi chýbali mnohé vedomosti zo základnej školy. Ale Sisa mi pomohla a dodnes pomáha s prípravou. Mám veľmi rada prax, vždy sa na ňu teším, pretože v Tescu to skrátka žije. S kamoškou praxujeme v pekárni a krásne to tam vonia. Vždy tam zabudnem na všetko, čo ma trápi. Veľa sa smejeme a naša pani majsterka Katka nás má rada ako svoje deti.

Počas dvoch rokov štúdia som prešla veľký kus cesty. Som akoby v polovici výstupu na obrovskú horu s názvom vzdelanie. Naučila som sa samostatne cestovať – nastúpiť na správny autobus, nebáť sa ísť aj vlakom. Keď nie som v škole alebo na praxi, deň sa mi zdá taký prázdny. Mám pocit, že mi niečo chýba. No áno, chýbajú mi spolužiaci, škola a vôňa pečiva v Tescu. A samozrejme aj zákazníci. A keď mám niekedy ťažké chvíle a chcem to vzdať, tak vtedy zistím, koľkým ľuďom záleží na tom, aby som to rozhodne nevzdala, pretože mi veria. Všetci mi volajú a povzbudzujú ma, aby som vydržala. Viem, že nie som sama.

Motivuje ma, že keď skončím školu, možno budem môcť pracovať v Tescu aj natrvalo. A veľmi sa snažím, aby so mnou boli spokojní a aby sa mi splnil sen.“

Čo na svoju dcéru hovoria pyšní rodičia?

Najskôr sme sa obávali, ako bude cestovať do školy, či to zvládne sama. Nevedeli sme sa zbaviť strachu o jej bezpečnosť. Avšak Johanka nás prekvapila. A často bývame prekvapení, ba dokonca zaskočení, keď nám zavolá pani Sisa alebo jej kolegyňa Naďa a chvália našu Johanku, ako sa jej darí v škole aj na praxi. Je to pre nás nové. Prvýkrát nám niekto chváli dieťa a povie, že nám ako rodičom ďakuje za podporu.

„Bez spolupráce rodičov si nevieme predstaviť efektívnu a láskavú podporu pre dieťa.  Práve školské úspechy dieťaťa nám otvárajú dvere aj k ich rodičom.“ Silvia, programy sociálnej integrácie ČVO

Príbeh Gabika: Snažia sa porozumieť mojím potrebám a vnímajú ma takú, ako som

Pochádzam z Plaveckého Štvrtka a študujem na Strednej odbornej škole Švabinského, odbor pekárka. Vždy som chcela cestovať ďalej, ako len do Malaciek. A keďže ma prijali na túto školu, tešila som sa, že budem mať nových kamarátov a kamošky a príležitosť vzdelávať sa. Priznávam, nie je ľahké každé ráno vstať a ísť do školy či na prax do Tesca. Avšak v škole aj na praxi mi dávajú príležitosti, ktoré som predtým nemala, ktoré som nepoznala. Napríklad ma vždy vypočujú, snažia sa porozumieť mojím potrebám a vnímajú ma takú, aká som. Je to prvýkrát, že sa na mňa pozerajú ako na človeka a nie ako na Rómku.

Veľmi mi pomáha dohováraním a trpezlivosťou aj Sisa z komunitného centra v Plaveckom Štvrtku. Som jej za to vďačná.

A ako vníma Gabiku a svoje ďalšie zverenkyne majsterka Katka?

My v Tescu sa pozeráme na naše študentky rovnako, sú ako naše deti a vidíme, že aj ony potrebujú svoj priestor. Tešíme sa, keď sú usmiate, aj nám svojou prítomnosťou robia deň krajším. Nepotrebujú, aby sme na ne zvyšovali hlas, potrebujú pochopenie a prijatie.

„Prijatie človeka takým, akým je, aj s jeho chybami, je dôležité. Prejavujeme mu tým našu náklonnosť a akceptujeme jeho priestor a názor. Lebo v každom z nás je ukrytý neviditeľný Sokrates, ktorý v tichosti čaká na svoj čas. My v Človeku v ohrození v rámci programu zamestnávania pomáhame mladým študentom a študentkám z marginalizovaných rómskych komunít objavovať v sebe talenty a nadanie a vykročiť do sveta tou správnou nohou. Aj keď občas zapochybujú, sme tu pre nich.“ Nadežda, programy sociálnej integrácie